Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





Kapitola XVII.

12. června 2015 v 0:37 | Kik |  Brány choroby
A toto sa stáva v tých nociach, keď si človek ľahne aj naruby a napriek tomu sa nedostaví spánok.
Dúfam, že vy ste spali dobre, pretože mne to túto noc nejako nejde. :)



Nikodém sa preberal zvyčajne veľmi dlho, v tichosti sa prevaľoval, naťahoval si všetky končatiny po celej, svojej, obrovskej...odrazu už nebola taká obrovská. O niečo sa udrel, pri pokuse vyrovnať si aj pravú ruku. Zamračil sa ešte so zavretými očami a udrel do toho niečoho. Píplo to a hneď nato zamrnčalo. Prudko vystrelil do sedu. Pehavec sa utlačoval na veľmi malom kúsku postele s vankúšom v objatí. Tváril sa nepokojne a keď sa Nikodém odvážil drzo dotknúť jeho nôh, zistil aj prečo.
"Tie tvoje ľadovce." odfrkol tak nahnevane, akoby tie nohy patrili jemu a Noah ich mal iba požičané. Dnes vyšiel z postele oveľa skôr, kvôli hrubým ponožkám, ktoré mu potajomky natiahol. Potom si odišiel spraviť zelený čaj, keďže dnes musel do práce a urobil aj jemu. Sebe nesladený, Noahovi až príliš sladký. Zahmlilo sa mu pred očami. Cukrová lyžička netrafila pohár, cukor sa rozprskol po zemi.
"Nízky tlak." Zamrmlal si pre seba. Chcel sa tým upokojiť, ale skutočnosť, že ho nikdy nemal zlý ním trochu zatriasla. Ničmenej zabudol nato takmer hneď, pretože Noah vošiel do kuchyne a pýtal sa ho na niečo, po chvíli si až uvedomil, že na čaj.
Náhodne mu podal svoj a on si vzal ten s piatimi lyžicami cukru bez tej jednej, čo sa váľala, po zemi.
"Vďaka za ten čaj, konečne nie je taký sladký, raz za čas mi taký chutí." Chlapec sa usmial a Nikodém odfŕkol, opatrne pil tú sladkú žbrndu a pokúšal sa o normálny výraz.
"Mohol by si mi ho zajtra spraviť tiež bez cukru?" Tá otázka ho tak nahnevala, že vykríkol "NIE" ešte hnusnejšie, než obvykle. Určite sa mu už tlak hnevom znormalizoval, takže to neriešil.
"Dnes ku mne už nelez, vôbec som sa nevyspal, rozťahoval si sa! Musel som ťa odkopnúť na kraj postele, ty malý pehavec!" syčal na neho klamstvá, lebo mu chcel ublížiť. Noah flegmaticky pokrčil ramenami, ako to robieval už predtým. Nikodém z neho mal deja vu, určite sa táto chvíľu už stala. Mal taký pocit možno preto, lebo často videl Noaha pokojne reagovať na jeho hnev. Už sa nerozprávali. Noah si ho nevedomky premeriaval svojimi rozumnými očami a šúchal teplými ponožkami o zem, keď upíjal čaj. Žurnalista im spravil tousty, sebe dva a Noahovi šesť naskladaných na seba. Jemu s nutellou a sebe so šunkou a syrom, bolo to nespravodlivé. Vedel to a úprimne sa z toho tešil.
"A čo ten Kain?" pýtal sa Noah, keď si premeriaval svoje porcie, ešte stále sa nestotožňoval s takýmto jedlom. Po chlebe mu bolo ťažko a nutella mu spôsobovala únavu. Jeho telo nebolo navyknuté na toľko glukózy. Zamdlel takmer po prvých troch zahryznutiach, ale statočne žuval, kvôli Nikodémovi. Dnes ho nechcel rozčuľovať.
"Čo je s ním? Veď som ti vravel, že on môže za to zavolanie do práce. Ide po mne, je to nejaký nadržaný hlupák." odfrkol. Chlapcovi sa zazdalo, že táto jediná téma v Nikodémovi nevzbudzuje žiadne protichodné ani šťastné emócie, tváril sa neutrálne, akoby mu vzťahy boli úplne cudzie. Asexuálne. To slovo niekde počul a na Nikodéma mu pasovalo.
"Teba nikto nepriťahuje, však?" spýtal sa, nijak provokatívne. Bola v tom iba zvedavosť, ktorú prebudil Haenov brat, tá ho zviedla na nepoznané otázky a odpovede. Samovoľne sa opäť otriasol, pretože spomienky sa vynárali, takmer každú chvíľku. Nikodém sa zapýril pri dojedaní posledného kusu kôrky.
"Nikdy som sa nad tým nezamýšľal, pehavec." zamrmlal odmerane a skutočne začal.
"Možno sa mi niekedy na strednej páčila jedna štvrtáčka, ale bol som druhák, takže som na ňu kašľal, okrem toho..."hodil tanier do drezu, a až tak pokračoval. "vlastne sa mi nepáčila, chcel ju nejaký spolužiak." Až teraz ho začala táto téma zvnútra rozožierať. Pehavec mal pravdu. O nikoho sa nikdy nezaujímal, vlastne... Otočil sa na neho a na malý okamih sa prestal mračiť. Stredobod jeho záujmu do seba práve tlačil posledný kúsok prvého chleba, z troch. Keď statočne prehltol, pozrel na žurnalistu. Ten mu pohľad opätoval. Obidvaja chceli niečo povedať, ale keďže Noah nemal pripravenú žiadnu odpoveď, kvôli kúsku, čo sa mu tlačil hore hrdlom, začal Nikodém.
"Vieš, asi mám rád teba, keď ťa nevyhadzujem a dávam ti svoje oblečenie. Dokonca ti periem a varím, myslím si, že sa zaujímam o teba." Táto odpoveď bola taká úprimná a zároveň logická, až by sa dala nazvať hlúpou, keďže to Nikodém zle pochopil a Noah zasa inak rozumel. Naplo ho, ten kúsok sa dral von. Odrazu už bežal na záchod a žurnalista sa zamračene nadýchol.
"Ak vyvrhneš ten chlieb, natlačím ti ho späť do papule!" Úbohý chlapec do seba musel natlačiť po dvoch chleboch ešte jablko, pretože si to ten tyran vyžiadal. Okrem toho mu sľúbil, že donesie tofu s čili, ktoré mal ten jeho pehavý príživník veľmi rád na večeru. Konflikt bol zažehnaný. Keď Nikodém odchádzal do práce, nepremýšľal nad žiadnym "mať rád", ale Noahovi tie slová nedali pokoj. Nikdy ich od nikoho nepočul a bál sa ich rovnako tak, ako toho chlapca z podchodu.



Unáhlený žurnalista prišiel do práce neskoro, a tentoraz to ani nikomu nevadilo. Kain však zo svojej chmúrnosti hneď viditeľne ubral, keď ho zbadal, ako sa rúti k svojmu stolu. Mal na ňom plno maličkostí, pretože si všetko zaznamenával. Na hornej poličke útržky katastrof, na spodnej kriminálne zločiny jednotlivcov. Zoradil si to podľa farby, veľkosti a vážnosti zločinu. Kaina to šokovalo, keď mu ho každý deň počas pauzy preskúmaval a prichádzal na systém. Aj kvôli tomu sa osmelil vstať. Prišiel k nemu. Nikodém si to všimol, hneď pretože Kainova korenistá vôňa mu ťahala nos. Ihneď kýchol.
"Už som ti minule písal, že ten parfum nepožívaj, kýcha sa mi z neho." Pošepkal. Kain sa usmial, musel pohodiť hlavou, aby zahnal rozpaky.
"Nepôjdeš dnes so mnou na pohárik? Po práci." Žurnalista sa ani nemusel namáhať, rovno zavrtel hlavou.
"Nepijem a doma ma čaká chlapec." Kain najprv nerozumel, došlo mu to až keď si spomenul na ich konverzáciu.
"Ten pehavý blondiačik, ktorého si vtedy hľadal? A to nemôže ani na chvíľku ostať sám? No tak, aspoň na kávu." Nikodém záporne kývol a podozrievavo na neho zazrel. Zacítil ostrý hnev, ktorý mu burcoval krv. Niečo ako majetnícky pud zmiešaný so seba ochraňovaním. Nikto na neho nebude naliehať a niekam ho nasilu ťahať. Túžil na neho zvriesknuť, že on nikam nejde a to iba preto, lebo to Kain tak veľmi chce! Namiesto toho, sa zahľadel na obrazovku svojho počítača, kde mal už otvorenú tému a informácie o článku.
"Nebudem to opakovať, nejdem. Nechcem ísť, nemám chuť sa niekde trepať. Zavolaj si niekoho iného." Kain zahanbene odpochodoval k svojmu stolíku, pretože Nikodémove slová boli príliš hlasné. Tiež mal nejakú hrdosť.
Nikodémovi to nebolo ľúto, pretože toto neznášal už odmalička. Keď ho niekto, slovne nútil niekam ísť, prehováral ho. Bolo to tak neuveriteľne sebecké, až zatínal päste a dlho sa vo svojom pracovnom kútiku upokojoval, než začal pracovať.



"Myslíš, že ti urobí niečo zlé?" Starší z bratov neodpovedal. Večne si šúchal dlane o roztrhané nohavice, aby ich nemal spotené, keď bude zvoniť.
"Keď som s ním bol minule ja, dal mi cukríky. Vyhodil som ich do koša. Bál som sa, že v nich bude nejaký prášok na spanie alebo čo. Jeden som ešte pred odchodom akože strčil do úst a potom ho vypľul do kvetináča, má tam nejaké čudné kvety čo majú zuby, vieš ktoré myslím. Tie pri vchode, vraj je to mäsožravé." Podskočil si na obrubník a robil na ňom lietadielka, až kým ho Noah nestiahol nabok.
"Nerob hlúposti! Chceš, aby ťa zrazilo auto?" Potriasol ním, potreboval ukojiť trochu zo svojej nervozity. Haen bol rozumný, chytil sa ho za ruku a už chodil normálne. Nehneval sa na svojho brata, lebo vedel, že sa bál Petroviča, nebolo totiž žiadne levíča, čo by sa toho muža nebálo. Život im dával vždy tvrdé rany a oni sa museli hrať nato, že to je normálne, pretože keby si pripúšťali, že nie je, upadli by do zúfalstva. Keď došli k dverám zavládlo napäté ticho, obaja stáli pri sebe dotýkajúc sa ramenami.
"Ja nechcem, aby si tam šiel. Johan ti sľúbil, že ma nechá ak tam pôjdeš, viem to, načúval som zo strechy, dá sa na ňu vyliezť ak máš...." Noah mu priložil dlaň na ústa, takmer sa rozplakal od strachu a od toho, že sa jeho brat snaží obetovať pre jeho dobro. Olízol si pery od rozrušenosti a zavrtel hlavou.
"Nie, musím to urobiť. Ponúkol mi veľa peňazí a aj to, že ťa nechá. Chcem aby sme mali aspoň na chvíľu pokoj a normálne jedlo. Už si dlho nemal varené, chýba nám mäso. Ide jar, vtedy bývame obaja chorí a...." zahľadel sa na ich páry topánok, až tak pokračoval." nemôžeme si to dovoliť odmietnuť." Dodával silu sebe, aj jemu. Bez ďalších rozpakov zazvonil na bránu, ktorá sa automaticky otvorila.
"Počkám ťa, keď ta budeš dlho zavolám niekomu." Noah kývol, keď sa posledná šanca na útek s cinknutím zatvorila, pomyslel iba na jediné. Haen nemal mobil, aby niekomu zavolal.
Strašné a ohavné sú slabé slová. Nedá sa to popísať, pri ponížení, aké poskytoval Petrovič. Ihly na neho nevybral, to nie, ale bral si potešenie z jeho plaču, strachu, že mu ublíži pri hrách na doktorov, pacientov, zvieratá a všemožné iné podradné úlohy. Za dve hodiny si skúsil, čo všetko obnáša jeho povolanie kurvy. Cítil sa zneužitý ešte väčšmi, než kedykoľvek predtým a keď vychádzal, želal si iba jediné. Zabudnúť.
Haen išiel dva kroky za ním a plakal, lebo si spomenul, ako tam od strachu nechal mikinu, keď ho Petrovič naháňal po dome s obrovskou ihlou v ruke. Spoločne došli do podchodu. Čakali kedy ich Johan zavolá, aby im dal nejaké peniaze naviac a poprípade oznámenie o ďalších klientoch.
"Už ti nikto neublíži." Mladší z bratov to zamumlal neisto Noahovi do ucha. Noah sa usmial a zatvoril oči.
Obaja vedeli, že to je klamstvo, ale chceli tomu veriť, a preto si to hovorievali často. Až tak často, že sa z toho stala smiešna fráza bolesti.
"Ja už si ani neviem predstaviť iný, lepší život." Prezradil menšiemu deprimovane, ale nadýchol sa.
"Prepáč mi, drobec. Ja len potrebujem chvíľu ticha, áno? O takú hodinku budem v poriadku. Pôjdeme potom na hlavnú po nejakú zmrzlinu. Premysli si, aký kopček si prosíš." Haen sa potešil, úprimná radosť mladšieho zahriala na srdci vždy aj staršieho, a tak sa kolobeh toho všetkého mohol opakovať zas a znova.
 


Komentáře

1 ester ester | 12. června 2015 v 18:15 | Reagovat

Poznam to, co je to nespavost, ale tuto noc to nebolo najhorsie, dalo sa celkom...
Zurnalista je riadne drsny. Na vsetkych.
Myslela som si, ze sa Noah potesi, ked sa mu vyznal, ze ho ma Nikodem rad.
Deti na ulici to maju teda tazke :(.

2 Kik Kik | 12. června 2015 v 18:33 | Reagovat

No vlastne nie je to tak, žeby ho to netešilo, ten chlieb mu išiel krkom už skôr, len to v tej chvíli vyvrcholilo a Nikodém to "mám ťa rád" bral ako fakt, nie ako cit, preto sa nad tým ani nepozastavil ale Noah si to vzal vážnejšie. :D

3 ester ester | 13. června 2015 v 0:03 | Reagovat

Aha, hoci to malo byt citove vyznanie, vela citu v tom nebolo:)

4 Karin Karin | 21. června 2015 v 12:44 | Reagovat

To je hrozné jak můžou byt některý lidí takové hovada. 8-O

5 Kated Kated | Web | 19. července 2015 v 23:26 | Reagovat

Ahhh promiň měla jsem toho hodně a tak jsem si nemohla přečíst poslední tři dílečky což jsem hned teď dohonila :) ... ale sakra mě je úplně líto Haena a jeho bráchy :( zasloužili by si lepší osud :( ... je mi z toho vážně smutno :( ... Jediný kdo mi teď dělá radost je Nikodém a Noah :D jak spolu spinkali v jedný posteli to bylo rozkošný :D :3 ... budu se těšit na další díleček :)

6 Dive Dive | 11. srpna 2015 v 3:00 | Reagovat

po takej dobe si idem prečítať tvoje pribehy

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama