Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





Kapitola XV.

23. května 2015 v 12:24 | Kik |  Brány choroby
Niekedy je nespavosť liekom na psychiku väčším, ako bdelosť, pretože nespavosť prináša bdelé sny, z ktorých sa rodia Brány choroby.

Ďakujem za podporu. :)





Noah začal jesť. Nebolo to až také, ako sa očakávalo, ale zjedol aspoň raňajky, obed a trochu z večere. Nikodémovi to natoľko zlepšilo náladu že si nevšímal vlastnú malátnosť, niekedy aj ľahkú depresiu z maličkostí. Niekedy však všetko riešil krikom, poprípade občasným nanucovaním teplého oblečenia chudému príživníkovi. Noah po ich hádkach utekal do mesta ale iba na chvíľočku. Najdlhšie bol preč tri hodiny a dvadsaťdva minút ako to mal Nikodém presne zrátané a zapísané. Aj teraz ušiel, pretože keď sa posťažoval, že jeho polievka obsahuje kúsky niečoho bieleho, čo chutilo ako použité ponožky, Nikodém vyletel a takmer po ňom hodil svoju lyžičku, dnes bol obzvlášť zle naladený nehoda, pri ktorej umrela babička mu k tomu neprispela. Musel o nej napísať dosť detailný článok a dokonca aj o tom, že šla odniesť jedlo svojím hladným vnúčatám, to na neho bolo dosť a ešte tento sa tu sťažoval na kaleráb v polievke.
"Ty nevďačný pehavec! Varím ti každý deň dokonca sa ťa pýtam a nemal si s tým žiaden problém, keď som hovoril o zelenine!" Noah sa tiež nahneval, keď videl, že tá lyžička vyzerá príliš hrozivo.
"O nejakej hlúpej zelenine si pomlčal! Videl som ako schválne brbleš a šepkáš, aby som ti nerozumel, iste že sa pýtaš! Našiel som tú jablkovú hlúposť čo mi potajomky sypeš do čaju a dávaš to do halušiek, ty klamár, že sypká vláknina! Fuj!" Nevydržal to a povedal mu presne to čo mal na jazyku s ľahkosťou ako vždy. Chcel mu tým naznačiť že všetko vždy zistí a nič také ako sypká vláknina nebude znášať. Nikodém očervenel a debata sa skončila s mrmlaním o nevďačníkoch s pehami a chrumkavými rečičkami, aké večne prenášal pri jedle. Keď sa Noah dvíhal na odchod odprevádzali ho čudákove ostré vety.
"Tá polievka je málo slaná, to mäso obsahuje korenie, na chlebe je zle opečená kôrka a že je na banáne malá hnedá škvrnka!" Zasyčal na neho, ale to už Noah so zadosťučinením buchol dverami. Vzdychol si keď zbiehal schody, potreboval čerstvý vzduch a vidieť Haena. To jediné mu pridávalo na radosti. Dokonca keď mieril do mesta myslel nato, ako mu donesie aspoň tatramelky, ktoré mal tak rád. Boli to karamelizované veľmi lepkavé chlebíčky s burizonmi, ktoré Haen volal zlatý chlebík, pretože mali takú sýtu farbu.
Keď došiel podivil sa. Haen tu nebol zato jeho brat ho hneď zbadal a zasyčal, prudko vstal aby ho mohol hneď napadnúť. Keď doňho sotil, Noah pochopil, že sa niečo stalo.
"To ty zato môžeš!" Skríkol, až sa to podchodom ozvalo. Kostolný zvon oznamoval jednu hodinu po obede.
Noah sa mu zaprel o hruď bránil sa.
"Kde je Haen?" Takmer hystericky vykríkol, keď dostal facku.
"Johan si na neho zasadol, má ho u seba. Vydržiava si ho na koberci. Noah nerozumel tomu výrazu na koberci, ale otriaslo to ním, pretože vedel čítať v tom výraze veľa hrozivého, čo netúžil inak pomenovať, predsa len si to predstavil a nahrnul sa k dverám. Srdce mu divoko tĺklo a v očiach sa mu zjavilo, to čo prehliadal celé tie roky, keď sem chodil. Že aj Haen to musí robiť, a že to niekedy robí z donútenia. Teraz ho to nejako zmohlo, keď si predstavil, ako kľačí na tom odpornom koberci s troma baranmi rozmiestnenými na tyrkysovo-hnedom pozadí,.
Haenov brat mu skočil do cesty, Noah chcel totiž zazvoniť a vyrušiť Johana z toho čo zrejme práve teraz robil.
"Čo je?!" Uškrnul sa chlapec a strčil do neho silno.
"Odrazu ti to vadí? Doteraz si tu chodil vravel si tie svoje riekanky opíjal sa tu a robil si neporiadok a teraz.... prídeš a máš úplne iné oči! Nezachrániš ho ani ty, ani ja." Sadol si na schody zmierene a nenávistne hľadel na zmäteného a urazeného Noaha.
"Nie je to moja vina." Odmietol si to priznať a hodil do neho sladké chlebíčky, čo mali byť pre toho najzlatšieho chlapca, ktorého poznal.
"Ale je, všetko to je tvoja vina. Brata si volá každý deň a robí s ním strašné veci, Johan je horší, ako Petrovič, pretože si môže dovoliť všetko, lebo to je odporný pasák!" Zasyčal posledné slovo ako vrchol tej najhnusnejšej nadávky, no predsa pootočil či ten diabol nestojí za ním. Vydýchol. Nikto tam nebol.
"Len pred Haenom ti nemôžem nič povedať lebo by plakal, aj minule keď si sa tu po dlhom čase zjavil, tak som bol ticho ale teraz už to vieš a môžeš vypadnúť a už sa prosím ťa nevracať." Vzal sladkosť do ruky a schoval ju pod bundu, aby ju zo žiadnych z chlapcov, ktorý sa môže kedykoľvek objaviť neuvidel, pretože by boli schopní na neho primitívne zaútočiť. Na chlapca pred sebou sa ani nepozrel, nemal toho chudého pehavca rád aj keď príbehy hovoril pekné, Haen sa na neho až príliš upol. Jeho braček....
"Ja odtiaľto neodídem, keď Johan otvorí dvere a prepustí ho, postavím sa mu." Povedal, pretože sa v ňom dvihla vlna odvahy, mienená tým, čo bolo povedané. Ak zato môže on, mal by si to schytať iba on, nie Haen, ktorý už tak dosť trpel v tejto zime a v tomto podchode.
"Ja pôjdem s Haenom domov." Oznámil mu, akoby to bola prirodzená vec.
"Domov." Hnusne zopakoval Noah a zamračil sa.
"Máš s tým problém? Nikdy si u nás nebol tak drž tú zasranú papuľu, ešte stále ťa stíham zmaľovať, kým vyjde von." Obláčik páry mu opustil hnevom stiahnuté ústa. Noah sa na nich zadíval, nestávalo sa často, že boli sami a už dopredu vedel, že sa zdrží. Nikodémove reči si iba na chvíľu predstavil, boli tak reálne že ich rýchlo vytesnil, aby z neho nemal výčitky.
"Neviem totiž či nejaký máte." Odpovedal a vdýchol studený vzduch, s ostrým pachom tak známeho kadidla. Už mu to začínalo vadiť. Čakali tam v tichu príliš dlho, preto sa druhý chlapec dokonca odhodlal na odpoveď.
"Bývame v garzónke, platím ju zo svojho, Haenove peniaze sa odkladajú poprípade sa si z nich kupujú veci pre neho a lieky, keď sa nachladí. Občas mu kúpim macíkov, žužle ich celý mesiac." Tá odpoveď ho potešila vzdychol si.
"Nechcel som mu ublížiť, napravím to." Povedal Noah, pretože vedel o svojich chybách ale nechcel si to priznať taktiež nie pred ním. Nikdy sa predsa nemali v láske ani nevedel, ako sa volá, jeho meno pred Noahom všetci tajili a to nechápal prečo. V duchu mu dával rôzne prezývky, len aby zahnal tú nespravodlivosť, že on niečo nemohol vedieť.
"Prečo tak odrazu? Vždy si tu chodil, ako slepý... ja viem že na niečo zabudnúť, schovať sa, ale my sa nemáme kam schovať, ako ty." Pohŕdavosť sa mu dala vyčítať z očí, bola silnejšia od nenávisti a dala sa aj cítiť. Smrdela hnilobou tohto miesta. Noah ani neodpovedal, pretože v myšlienkach rozmýšľal, čo by mohol pre Haena spraviť.
Fakt, že je tam sám s ním šil, nedokázal obstáť na mieste bez riešenia, bože bol strašný hlupák! Nahlodávalo ho to, odkedy ho videl v aute vtlačeného do koženej sedačky.
"Vedel by si bez neho žiť? Keby si vedel, že je v poriadku a nemusí to robiť." Najprv bolo hrobové ticho, ktorý vystriedal zhnusený smiech. Noah si oblizol pery, už strácal trpezlivosť a už predom tušil, ako to dopadne.
"Vzal by som ho k sebe." Skočil mu reči, keď ho chcel určite zosmiešniť.
"Pozri, ja viem, že ho máš veľmi rád, ale mal by sa lepšie, keby nemusel robiť toto." Už druhýkrát ho prerušil, Haenov brat sa postavil, chytil ho za zápästia a buchol s ním o stenu. Noah si udrel zátylok do obitej tehly.
Nahnevane sykol.
"Počúvaj ma! Nedovolím, aby si nás rozdelil! Už tak si urobil dosť, si myslíš, že prídeš sem a teraz akože čo?! Vezmeš mi ho? Nenechám ťa to spraviť! On je môj!" Hrozivá ozvena posledné slovo zopakovala až trikrát po sebe. Hnev v jeho očiach a láska k bratovi ho pohnala k zastrašovaniu a utlačovaniu. Natesnal mu koleno medzi nohy a pritisol. Noah slabo zalapal po dychu.
"Toto ťa čaká, keď tam pôjdeš a možno.." Pritlačil viac a jednou rukou si pomohol aby sa dostal za lem jeho nohavíc.
" ...ešte niečo horšie." Noah sklonil ramená, vzdal sa. Toto bolo príliš. Nikto sa ho tak... nikdy nedotýkal. Niečo ho vo vnútri zastrašilo, ako vtedy Johan, keď ho chcel potrestať.
"Pusti ma!" Zvolal vystrašene a zalomcoval rukami, ktoré mu rozbesnený držal iba jednou. Ešte raz mu nenávistne pohliadol do očí. Bolo počuť schody, dva potom tri. Odtrhol sa od neho a tváril sa nezúčastnene, keď sa dvere otvorili. V nich totiž stál iba Haen. Pousmial sa, lebo zaregistroval svojho brata.
"Dnes to bolo strašné, vôbec sa nekrotil, ale zato že som sa nechal priškr...." Stíchol. Ruka, ktorou zvieral peniaze mu oťažela. Zbadal totiž Eňa. Rýchlo schoval bankovky za chrbát a zahanbene sa pousmial. Samozrejme, že Eňo vedel, ale nechcel to pred ním vravieť, bolo to zakázané, on si to v duchu zakázal.
"Čo tu robíš?" Spýtal sa, ale neznelo to nijak zle. Noah, to ani nebral. Haen predsa nevedel povedať nič, čo by vyznelo zle.
" Doniesol som ti tatramelky." Zvolal s pokriveným úsmevom. Pošpinený chlapec, si pomyslel, že sa tak tvári kvôli nemu. Na brata zabudol. Povesil sa Eňovi okolo krku a jeho stisk bol silnejší, než zvyčajný.
"Nemysli si nič zlé, Johan má iba zlú náladu, už dlhú dobu, to je všetko, prejde to. Nesmieš si myslieť, že...." Noah mu objatie opätoval čím ho umlčal. Prestal sa chvieť, ale ten vražedný pohľad, čo na neho Haenov brat hádzal, ho znova otriasol a donútil sa slabo zamračiť.
"Ako dlho si tu? Rozprávali ste sa? Noah zvyčajne...o-ou" Obrátil sa na svojho brata. Noah sa podivil, Haen ho nikdy nenazval menom, vždy mu hovoril Eňo. Pozrel sa znova za Haena. Pochopil. Jedny veľmi zlé tmavomodré oči, na neho šľahali blesky.
"Takže menovec." Pošepkal Haenovi. Trhol sa, trochu sklonil hlavu.
"Neboj, nič ti nespraví, ochránim ťa." Zbadal mu na krku pár odrenín, a veľký škrabanec pod lícnou kosťou, čeľusť mal dodriapanú aj na druhej strane. Zamračil sa. Hneď obaja Noahovia prestali myslieť na svoj vzájomný hnev a rivalitu.
"Doškriabal ťa?" Haen sa usmial.
"Prišiel si, kvôli novému príbehu? Ja viem, že áno! No tak povedz, mám tu pre teba tenké a jahodové, ovoňaj." A už mu strkal pod nos dve tenké cigaretky.
Pozreli sa na seba.
Samého ho ísť nenechám. Eňo s Noahom bojovali, povzdychli si takmer naraz. Obaja sa chystali vzdať. Eňo ich chcel prepašovať k Nikodémovi spoločne a Noah zasa bol schopný opustiť brata pre jeho lepšiu budúcnosť, ale neveril. Triasol sa tým, že sa niekto stará. Prečo teraz? Teraz sem príde a stará sa, predtým to neurobil, čo sa zmenilo? Prečo tak impulzívne? Nerozumel. Bál sa. Nedôveroval. Až príliš dlho boli ticho, Haen si všimol, že sa niečo deje a aj napriek zime, sa nevedel nadýchnuť, lebo mal pocit dusna.
"Dnes vám poviem príbeh o dvoch bratoch, ktorí sa báli šťastia..." A pokračoval, pri zapálenej cigarete a s pohľadom upretých iba do jedných očí, do tých Noahových. Haen sa upokojil a počúval, pretože nevedomosť mu robila celkom dobre.

Nič z toho, čo si tak rýchlo zaumienil nesplnil. Keď šiel domov, myslel nato, ako ho Haenov podlý brat schmatol a dotýkal sa ho. Vedel, že to bola iba hlúpa výstraha, ale zľakol sa natoľko, že za Johanom by v ten deň nešiel ani nasilu a pritom, on sa nikdy nebál. Teda bál, ale strach neukazoval. Teraz tíšil a skrýval svoje slzy celú cestu, čo šiel domov. Raz ich zachráni. Rozhodol sa urputne a jeho život mal celkom nový zmysel, ale to ešte nevedel všetko. Nikto predsa nevedel a každý to tušil.
 


Komentáře

1 ester ester | 24. května 2015 v 17:59 | Reagovat

Wau, vidim, ze si sa na to energicky vrhla- na to pisanie. Ked bude cas precitam si..... :-D vdaka.

2 Kik Kik | 26. května 2015 v 20:51 | Reagovat

tešim sa :)

3 Karin Karin | 21. června 2015 v 11:57 | Reagovat

Je mi jich moc líto ale zachránit je Hoah nedokáže. O_O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama