Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





Kapitola XIV.

17. května 2015 v 19:07 | Kik |  Brány choroby


A je to tu zasa, viete mám deň pred maturitnou skúškou. Ten pocit vnútornej rozpoltenosti, keď je všetko krajšie, všetko úžasnejšie, ako tristo strán o grafike, 200 ďalších o slovenčine a angličtinu nespomínam radšej.
Ale viem, že to prežijem, každopádne mi to dalo nejakú novodobú kuráž znova sa pustiť do písania a dokončiť, čo som sľúbila že dokončím.






Zmätenosť v jeho duši potvrdzovala jeho počiny rukami. Držal ich pevne zovreté a díval sa niekam do diaľky zatiaľ čo nútene sedel na lavičke vedľa Nikodémovej sesternice. Deti na ihrisku pišťali vydychujúc zamrznutú paru z úst. Tie obláčiky ho prenášali niekam inam, do nostalgických detských čias, kde neboli starosti, ani Johan.
"Už ide." Nikodémova sesternica mu zamrmlala do ucha z odstupom, akoby to vravela psovi. Noah to postrehol, ale na jej tón nijako nereagoval, ani neotočil hlavu. Chlapček na ihrisku stál sám s formičkou v ruke a hľadel kamsi do diaľky. Noah v ňom zbadal seba, akoby boli prepojení, chcel podísť k nemu a možnože sa zahrať, avšak realita ho už dobiehala, v cholerickej podobe jedného žurnalistu. Pridupal k nemu a dvihol ruku do výšky, tieň jeho postavy mu dopadal na tvár, no pehavý utečenec neprivrel oči ako sa to dalo čakať.
"Prečo?" Spýtal sa žurnalista tým najmenej nahnevaným tónom, akým sa dalo. Chlapec nenútene pokrčil ramenami a viac sa skrčil keď mu na krk pristalo silné plesnutie.
"Prečo?" Spýtal sa tiež zamračene, stále hľadiac inam.
"Lebo medveď." Zasyčal žurnalista a siahol mu na ruku, ktorú mu pevne stisol a vytiahol ho z lavičky. Nepýtal sa nevravel takmer nič, dokonca zabudol na svoju sesternicu.
"Ideme domov." Zvolal do zimného veselia detí, ktoré pišťali blízko nich a Noah, než by sa vzoprel a povedal nie, ho ticho, takmer pokojne nasledoval.
Tina ich nechala odísť, no neodpustila si bezradne zavrtieť hlavou, nad počinom jej bratranca. Nebol normálny!
Hlúpy muž. Možno sa jej chcelo odpľuvnúť, no zmohla sa iba na pohŕdavý pohľad na Noahov chrbát. Pehavý chlapec ho cítil, až kým si nesadol do auta.
"Čo bude na obed?" Spýtal sa chrapľavo. Nikodém mu však neodpovedal, Noah si síce myslel, že je nahnevaný, no mýlil sa.
Žurnalistov žalúdok od radosti robil kotrmelce, v myšlienkach si spieval, všetky nezodpovedané otázky, našli svoje odpovede, už dokonca uvažoval, kto z jeho známych by kúpil červený stolík, taký bol rád, že má svojho chlapca naloženého v aute. Ruka na volante, ktorou ho udrel, ho nezvyčajne príjemne pálila.
"Myslím si že sadla." Ozval sa znenazdajky a zvýšil zvuk na rádiu. Chlapec najprv nechápal, potom sa začervenal a odvrátil tvár k oknu.
"Myslím si, že bude šalát." Odvŕkol urazene. Na červenej zastavili, hneď vedľa čierneho auta, v ktorom bol naložený nejaký zarastený prísne vyzerajúci muž. Noah sa na neho zahľadel a premýšľal, prečo je taký nervózny. Klepal do volantu prstami a krčil pery, až sa mu na líci objavila jamka, potom sa otočil a niečo povedal osobe sediacej vedľa na sedadle spolujazdca.
"HAEN." Noahom to trhlo, vyrovnal sa a zabúchal na sklo, akoby ho Haen mohol počuť. Sedel tam skrčený v bielom koženom kresle a hral sa s prstami.
Videl ho matne a nie celkom dobre, ale poznal by ho aj v tme. Bol to jeho Haen, uveznený v cudzom aute pripravený na prevoz do pekla.
Nikodém sa otočil tým smerom a muž, čo si ich doteraz nevšímal pozrel na Noaha, uškrnul sa a vyštartoval druhou cestou. On mal už zelenú a unášal Haena ďaleko od zúfalého Noaha a nechápavého Nikodéma. Ktorý chlapcovi nebol schopný porozumieť-
"Kto to bol?" Spýtal sa až keď ich zelená začala výrazne svietiť a oni sa pohli rovno. Noah mal silné nutkanie mu s v ostrosti jeho nálady odvŕknuť "Realita" Ale radšej zaryto mlčal, pretože takáto odpoveď bola neželaná a prinášala so sebou ďalšie množstvo otázok.
"Ako myslíš, ale aby si vedel... chýbal si mi." To čo vyhŕkol mu samé vypustilo ústa a už bolo nenávratne preč stratilo sa to v chlapcových prekvapených očiach keď na neho z boku bez slova a takmer aj dychu hľadel.
Čákal výčitky oveľa väčšmi ako takéto milé prerieknutie, ktoré mu krásne hrialo žalúdok akoby bol plný teplej polievky.
"Opíjal som sa v meste, robil som to iba tak, lebo som nechcel rozmýšľať." Povedal napokon a nepremýšľal nad tým či to bude potom ľutovať. Nikodém teraz nič nevravel iba ho počúval a pokojne šoféroval.
"Mám kamošov, v meste.... robia čudné veci, musia... musia ich robiť aby neumreli, tak som im chcel pomôcť, ale prihoršil som im a myslím si, že keby mali... vlastného Nikodéma, možno by mali kam ísť a nerobili by to. Sú to ešte len deti." Odvetil ochraniteľsky a nechápal prečo to preboha vraví jemu nikomu nikdy o tom nepovedal.
"Aj ty si dieťa, potrebuješ ma." Odpovedal bezprostredne keď parkoval pred bránou.
"Nech robia hocičo na svete, ty to prosím ťa nerob, nie sme v rozprávkach v realite sú iba zlé konce o ktorých sa potom píše v novinách a ja ani za nič nechcem písať o Noahovi v novinách bolo by to peklo aj pre mňa. Nech sa stane čokoľvek, rozumieš mi? Viem že si tam vonku skoro nič nejedol, ale nebudem ťa naprávať len už neutekaj, dám ti všetko čo budeš chcieť." Hovoril ďalej rozhodnutý mu vtĺcť do hlavy aspoň kúsok rozumu, čo sa mu darilo, pretože tá spoločná atmosféra prerieknutí sa nad nimi držala aj keď ho Nikodém viedol hore schodmi. Pozdravil susedu, čo šla oproti nim o barličke na prechádzku a čudne na nich gánila.
"Ak máš navarené dám si s tebou obed." To Nikodém prekvapene vzal ako maličký posun v ich vzťahu keď ho nemusel nútiť jesť, ale chcel obedovať sám. Šťastne si vzdychol a hneď šiel všetko chystať zatiaľ čo sa Noah vyzul a obzeral sa po byte, trochu sa čudoval stolíku, ale vzal to s nadhľadom ako vždy. Čierne lístky už neboli tajomstvom v ich vzťahu takže ich ani nečítal. Nemali hodnotu a predsa jeden odlepil, načo Niko sykol, pretože ten zvuk počul a veľmi dobre vedel.
Kiež by niekde umrel od hladu, že som mu nebol dobrý, mal ma pred tou nemocnicou čakať a plakať! Uznal, že neboli také bezcenné a odlepil ďalší, ten prvý si zalepil na zápästie.
"Nechaj tie lepenky na pokoji!" Zvolal čudák z kuchyne, Noah ho nepočúvol.
Jeho horké slzy, veď on uvidí, nájdem ho a napchám do neho celú vianočku. Budem sa pozerať, ako mu ide krkom. Uškrnul sa nebezpečne a vyhrnul si mikinu, keď odlepoval tretí aby si ten druhý mohol tiež prilepiť vyššie. Pri ôsmom zbadal vykúkajúcu hlavu z kuchyne, trhol sa a rozbehol sa aj s papierikmi polepenými na rukách do chodby, pretože nechcel aby mu ich zakázal všetky prečítať, bolo to zakázané a páčilo sa mu to, pretože hovorili o ňom.
"Takže si...na mňa myslel!" Zaspieval, keď utekal k čiernej izbe, vošiel však na ten prekliaty záchod, čo nemal zámok, sadol si na misu a pridržal dvere. Nostalgicky ho to vrátilo do tých čias, keď ho Niko doťahoval na váhu a on nechcel, stislo mu pod bruškom hravým strachom, lebo bol fakticky v slepej uličke.
"Veď počkaj, ty malý...pehavý príživník!" Skríkol žurnalista prudko vyšklbol dvere a chlapec, čo pred ním sedel na záchode zaskučal keď ho Nikodémove ruky schmatli za pás a vytiahli von. Pri tom neostal, za boky ho prirazil na stenu hneď vedľa čiernej izby, ktorá bola pri tom osudnom záchode. Noah sa mu slabo bránil, skôr odovzdane prijímal svoj osud a Nikodém zasa nebol vôbec nahnevaný, iba zahanbený a prudký.
"Nepočúvaš a to si iba prišiel!" Zasyčal mu blízko tváre, až príliš boli pri sebe. Menšiemu chlapcovi to však nevadilo, pokojne sa usmial.
"Preto som ti tak chýbal, som jediný, kto nerobí veci podľa teba, to preto nevieš byť bezo mňa." Noaha tá skutočnosť potešila a zároveň mu to dvihlo sebavedomie, fakt bol hladný a preto sa mu opatrne vyvliekol.

Tie jeho prekliate pehy, aj tie mi chýbajú. Ten posledný papierik rozhodol. Nikodém zaťal pery ale v tmavej chodbe, nebolo vidno, že sa pousmial.
 


Komentáře

1 Kated Kated | Web | 20. května 2015 v 23:36 | Reagovat

Takže za prvé... jakpak si dopadla u maturit? :D :D :D doufám že dobře :D :D ... a to je taky dobře že tě to nakoplo :D :D Už jsem se začala bát že čekám marně :D ... hehe naštěstí byl opak pravdou :D ... no nic k dílečku ... opravdu to je konec ... really :D ... (tak mi to totiž vyznělo :D ) ahhh nesnáším loučení :D ... Ahhh happyendy miluju :D ... zlatíčka budou spolu moc šťastný :) zaslouží si to :) ... děkuju za povídku byla jedním slovem úžasná :D <3 <3 <3 ... a kdyby ses rozhodla že v ní budeš nadále pokračovat tak já se budu aj nadále radovat :D :D :D ... samozřejmě bys mě určitě potěšila aj něčím new :D :D :D od tebe si zamiluju všechno :D :D :D
ps: promiň že jsem si to přečetla až dnes ... začalo zkouškový a tak jsem se furt učila, dělala zkoušku nebo po večerech psala seminárky ... už mě díky tomu strašně bolí hodinu hlava aaaaale jelikož jsem před chvílí zjistila že si vydala (už v neděli) další díl tak jsem si ho prostě musela přečíst :D a jsem za to ráda :D teď už můžu v klidu snít :D :D

2 Kik Kik | 21. května 2015 v 16:49 | Reagovat

Ešte som s týmto neskončila ale rozhodla som sa to v priebehu tohto času dokončiť a mám čisté dvojky lebo som sa začala učiť v Nedeľu a v pondelok som šla tretia ale dobre to dopadlo v podstate lepšie než som si myslela haha :D :)

3 Kated Kated | Web | 21. května 2015 v 20:27 | Reagovat

Tak to si mě potěšila ještě víc :D :D :D už jsem se vážně bála že bude konec protože mi to tak trochu vyznělo :D :D :D ... to se teda mám na co ještě těšiiit :D :D :D super jsem nadšená :D :D :D ... dvojky!!! Ale vždyť to je krásný :D :) :-D  :-D moc gratuluju!!!! Jsi moc šikovná :-D ještě plus navíc když ses to učila jen v neděli!!! Úžasný! Vážně :D

4 Kik Kik | 21. května 2015 v 23:57 | Reagovat

no veď práve :D že som začala v nedeľu poobede :DDDDDDDDDDDDDDDDDD uplny hard to bol :D ale ďakujem potešila si ma :)

5 ester ester | 22. května 2015 v 14:50 | Reagovat

Wau, blahozelam k tvojmu zivotnemu uspechu.
Raz za cas k tebe nakuknem a tesim sa, ze si dala o sebe vediet a pokracujes v tvojom uzasnom pisani😊

6 Kik Kik | 22. května 2015 v 23:42 | Reagovat

Ďakujem a ja sa zasa ohlasim :) asi som potrebovala väčšiu pauzu, každý ju v živote máva ale sľúbila som, že to dokončím a nikdy som nemienila sľub porušiť. (aspoňžesomnesľubilakedy) :DD:D to by ma tlačil čas. ale som rada že ste tu a sem tam nakúkate :)

7 ester ester | 23. května 2015 v 10:16 | Reagovat

Jasne mas cas - cely zivot pred sebou :-D
Treba pisat z radosti a nie v casovom strese....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama