Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XIII. Kapitola

26. října 2014 v 20:00 | kik |  Brány choroby

Pridávam sem ďalšiu časť príbehu. :)

Neviem povedať, čo bude ďalej, pretože v uliciach mesta nie je nič rovnaké a naplánované, náhoda či osud, predsa je vždy v pláne háčik. Tým háčikom sú momentálne moje postavy.
Predvídateľné veci sa v živote nehľadajú :)



Chlapčenské dlane boli plné malých zárezov od koženého opaska, snažil sa nimi netriasť keď sa na nich liala lacná vodka z diskontu.
"Au." Zamrmlal, aj keď vedel, že si zato môže sám.
"Prečo si to spravil?" Sykol mu do tváre jeho brat a schválne mu nalial viac, než mohol zniesť. Menšiemu vyhŕkli slzy a takmer by sa rozplakal, keby nebol hrdý na svoj odvážny čin.
"Chcel som ho zachrániť!" Tekutina sa odrazu prestala liať do špinavých rán. Haenov brat sa zodvihol z kľaku a v úplnej tichosti kopol do Johanových dverí. Pohľad na jeho jediného súrodenca ho deptal. Bol spráskaný ešte horšie, ako pes a iba za klamstvo, za opilca, ktorý zato nestál. Haen sa zľakol, až zaťal boľavé ruky v päsť.
"Nezaslúžil si to." Haenov výraz sa zmenil, stopy po nevinnosti a čírej detskosti zmyzli, nahradila ich až príliš dospelá maska. Podvihol bradu a trochu privrel oči. Triezvy nádych jeho brata trochu vyľakal, no neprestával
"Ten chlapec môže za tvoju bitku a ty ho obhajuješ? Vážne? Zobuď sa! Vravel som ti to! Nechoď mu pomáhať! A ty nie, musíš ísť..."
"Prestaň! Eňo je slabý a chorý! Keby....keby ho Johan..." Zneistel, radšej odklonil zrak na chladnú podlahu.
"Keby mu ublížil, tak by bol ešte viac chorý a mohol by zomrieť. Ja nechcem aby zomrel." Zavrtel hlavou a tentoraz s ľútosťou spojil zrak so svojím bratom.
"On.... ja to neviem vysvetliť, ale keby nebol, tak ani mesto by nebolo, ja ani ty by sme neboli. Eňo je, môj Eňko a nech ma ten hajzel zmláti aj milionkrát, vždy ho zachránim. Nechcem aby sa zmenil, aby z neho bolo levíča."
Pretože on má na leva. To nepovedal, predsa to niekto zašepkal do vetra, keď ľudia prechádzali okolo kostola a pohŕdavo hľadeli na dvoch súrodencov.
Starší si dal ruky do vreciek a sucho sa zasmial.
"To je iba vtip, zlý vtip. Levíčatá!" To oslovenie vypľul, ako nadávku.
"Haen, veď sme súhlasili, že to je hlúposť. Neexistuje pomoc, sme v tom už namočení, nikdy nebudeme nič iné! Nedá sa to. Nevymažeš to, čím sme sa stali!" Skríkol na chlapca, ktorého pery sa iba trošku skrivili.
"Možno áno, keď Eňo povedal..."
"Ale Eňo vraví iba rozprávky, pre také deti, ako si ty!" Vedel, že už by nemal pokračovať, predsa ho hnev z toho, že pasák zbil jeho brata, zosílil a upevnil jeho reč.
"Nie sú to rozprávky." Obidvaja sa trhnutím otočili. Noah stál ďalej od podchodu, no dosť blízko, aby všetko počul.
"Nevravím rozprávky." Zopakoval urputnejšie a keď chcel starší z bratov niečo namietnuť, drzo mu skočil do reči.
"Chodím tu, lebo len tu mi napadajú príbehy. Vždy som sa snažil, aby ste sa z nich poučili! Nie aby ste ich odsudzovali. Haen dostal kvôli mne bitku, to som nechcel, ale nemusíš ma ohovárať a vravieť, že všetko čo som sem doniesol bolo zbytočné, nikdy nechodím s prázdnymi rukami." Odvetil rázne a načiahol pred seba ruky so vreckami voňajúceho pečiva. Išiel po ne až na začiatok mesta, len tam bola dobrá pekáreň, obidvaja vedeli, ako ďaleko je začiatok, priveľmi, pretože boli až na konci. Smrad z kadidla ich prebral k odpovedi.
"Ja od teba nechcem nič." Zasyčal starší a pozrel na mladšieho, či bude nasledovať jeho príkladu alebo ho zradí a pridá sa k Eňkovi, odpoveď už videl v jeho tvári, ihneď ako sa oblizol. Odvrátil od neho zrak a podišiel ku schodom na ktoré si sadol, vzápätí ohrnul nosom.
"Všade tu smrdia zvratky!" Zavrčal, keď vrecúško s pečivom nevinne zašušťalo. Haenovi sa triasli dobité ruky, no predsa bol rád.
"Ja nič necítim." Už po druhýkrát zradil svojho brata a s maličkým úsmevom si to uvedomoval.
"Pozri, Haen." Oslovil ho jeho Eňo vážne ale zároveň nežne, akoby bol on jeho bratom.
"Moje príbehy sú... dôležité." Povedal dôrazne, bol v koncoch a cítil sa bezradnejšie, ako keď bol v nemocnici. Obhajoba pre jeho príbehy tu nebola. Boli to len príbehy. Presne v tomto momente si to uvedomil.
Neznamenali nič, nič pre neho, nič pre nikoho. Žiadne poučenie ktoré mali mať... Haen mu chápavo stisol ruku a pousmial sa s jedným lícom napuchnutým a druhým slabo žltým.
"Rozumiem im." A naraz všetko dávalo zmysel. Bolo to v tomto chlapcovi a v jeho modrých sklenených očiach, ktoré boli na okrajoch nevinné a vo vnútri príliš múdre. Jeho prázdny žalúdok sa zatriasol šťastím.
Haen mu bez ostychu ponúkol hryz zo svojho a Noah opojený šťastím, sa naraz cítil hladný.
"Dúfam, že neruším." Zasyčal starší od schodov a zamračene naznačil búchanie schodov v Johanovom úkryte.
Chlapci pristihnuto spojili zrak, mladší z bratov sa spamätal prvý. Stisol Noahovi stehná, čím mu naznačil zo sedu objatie a cmukol do vzduchu v naznačení pusy. Rozlúčka bola dokonaná, keď sa pehavý utečenec, rozutekal preč. Nepostrehol, že pasák zazrel kúsok jeho bundy a pri vykúkaní z dverí, sa šialene uškrnul.
Jemné mrazenie mu, však niečo také nahováralo.
Haen skryl kúsok jedla do vrecka svojej mikiny.
"Ty si nedáš pokoj maličký. Poď so mnou, očividne si nemal dosť." Starší sa o brata vážne obával, chvíľu sa dvaja súrodenci merali pohľadom, kým ho Haen poslušne nasledoval dovnútra, vzdávajúc sa fyzična v prospech krutého života na ulici.
"Noah, ty ostaň tu." Starší z bratov zavrčal. Nenávisť k vlastnému menu ho zmohla natoľko, že ukázal Johanovi nebezpečie z jeho nahŕbeného tela a zamračeného pohľadu. Johan mu z otočky stisol bradu dvoma prstami.
"Urob to ešte raz a schytá si to tvoj braček." Zasyčal, šklbol ním a zabuchol za sebou dvere.
Keď osamel, hodil sa na schody a sprosto zahrešil. Počas premýšľania nad budúcnosťou, si všimol polovicu kroisantu a zavrtel hlavou.
Haen sa nikdy nepoučí.
Dvihol ho, pofúkal a vďačne zjedol.
V ten deň pršalo intenzívnejšie, ako tie predošlé, no poobede sa priveľmi skoro vyčasilo a na oblohe nebolo ani mraku. Svieži vzduch s trochou vlhkosti každému hnal červeň do líc, ulice sa zaplňovali príjemným pocitom z pestrofarebnej panorámy, ktorú vytvorilo slnko. Dalo by sa to nazvať ospravedlnením za neskorý príchod.
Aj Nikodém mal lepšiu náladu, sediac za novým miestom vo svojom byte. Bol to kútik s červeným, písacím stolíkom olepeným čiernymi odkazmi. Na každom jednom bolo napísané niečo iné, aj tak však mali všetky niečo spoločné. Týkali sa Noaha.
Horúci čaj mu popálil pery, ani nesykol, hľadiac cez okno na cestu. Autá stáli na červenej, ako stále. Rutina tohto pohľadu sa opakovala, iba farby a druhy áut sa menili. Bolo to zvláštne, no túto vec v hlave prirovnával ku všetkému, lebo všetko sa mu zdalo rovnaké a zároveň iné.
"Čo mám z toho, že je zima, keď to nebude presne taká zima, ako minulý rok. Ani jedna zo zím, nebude rovnakou zimou, ani jedna jeseň nebude jedna z rovnakých jesení. Kde je Noah a tá igelitka? Kde je igelitka na ktorej sedel Noah?" zahryzol si do pery. Jeho neprakticky dlhá úvaha, ktorá v hlave znela krajšie, ako keď ju vyslovil nahlas, ho znepokojila natoľko, že si nevšimol ostré štípanie spáleného jazyka.
Prázdno v jeho vnútri sa snažil vyplniť myslením na iných Noahov, ktorí by nahradili Noahove miesto a predsa by ani jeden z tých Noahov nebol NOAH. Na lístkoch bolo tisíc slov, nie tisíc jeden, bolo ich presne tisíc. Počítal to, pretože sa bál, že prekročí hranicu a všetko to o čo sa snažil, naruší nejaký chaos, pretože po chlapcovom zmiznutí ho bolo priveľa. V kúte zazvonil telefón. Melancholický žurnalista ho dvihol.
"Niko?" Sesternica ho najprv opatrne oslovila. Nechcelo sa mu ozvať, tak čakal, kedy sa opäť ozve.
"Nikodém! Hádam si sa neopil, už ťa znikadiaľ ťahať nebudem!" Zvrieskla a on sa na odpoveď nadýchol.
"Čo chceš?" Zamrmlal a podložil si bradu dlaňou.
"Čo chcem?" Celý deň ti tu zháňam zábery z mestských kamier a pýtam od známostí popisy miest, kde sa stretávajú deti približne v Noahovom veku." Zasyčala jedným dychom a potom si odfrkla.
"Je nedeľa!" Samozrejme, že to bola výčitka. V nedeľu mali obidvaja voľno.
"A čo si zistila?" Nezaujímalo ho, čo vraví, bol iba zvedavý, keďže väčšinou neprišla na nič nové, no potom sa v ňom zobudilo niečo čo tu predtým nebolo. Spomenul si, že stále volal on.
"No hovor TINA! Čo si zistila!" Náhlivo vstal a začal prechádzať po svojej dokonalo sivej obývačke.
"No dobré ráno."
"Čo vieš!?" Zasyčal bez toho, aby venoval pozornosť jej irónii.

"Príď na Mlynskú, hneď teraz. Našli sme ho." Už viac nepotreboval vedieť, znenazdajky sa ocitol v aute na ceste, ktorú pred chvíľou pozoroval. Bol však jediný, ktorý nečakal na križovatke.
 


Komentáře

1 Kated Kated | Web | 27. října 2014 v 13:56 | Reagovat

ahhhhhhhhhhhhh to si ze mě střílíš :D ... proč teď? :D takhle bude těžký přežít do dalšího dílečku :D .... už se nemůžu dočkat kam dojedou ... jestli tam do toho baráku kde žije Haen a spol nebo jinam :D :D .... ajš já sem fakt jak na trní :D ... jinak snad Hean moc nedostane na zadek :( ... je mi ho chudáčka líto .... ten idiot by ho neměl tolik mlátit ahhh jooo :´( ... jaj stejně to nechňápu .... je jich tam hodně (vím že to jsou ještě děcka :D ale i tak) tak proč se proti němu nevzbouří :D .... no asi by ani neměli kam jít proto nic nedělaj ale saaaakraaaaaaaaaa :D :D :D ... já bych mu nakopala prdel za to jeho chování :D
ps: jo a těším se na pokráčko :D

2 Kated Kated | Web | 1. ledna 2015 v 20:09 | Reagovat

Ach... zapomněla jsem ti popřát hezký Nový rok :D :-D ... hehe hlavně si ho celej užij jak nejlíp budeš umět :* :-D  :-D

3 Karin Karin | 21. června 2015 v 11:34 | Reagovat

Doufám že se k němu vrátí. :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama