Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XII. Kapitola

6. října 2014 v 18:15 | kik |  Brány choroby


Zrejme dopridávam tento príbeh a načas sa odmlčím, keď som začínala sľúbila som že nenechám niečo nedokončené, takže to určite dopíšem, no ako dlho to bude trvať netuším, predsa to tu raz nájdete celé. :)




Zobudenie po alkoholovom pokušení, bolo vždy rovnaké, namiesto toho, aby mu bolo zle, sa Noah zobudil na strašný hlad so životnou energiou, ktorú nik z Johanových detí nedokázal pochopiť. Vonku pršalo. V podchode sa kvapky ozývali, ako vyhrážky nového dňa a príchodu niečoho strašnejšieho, než bolo počasie. Ležal ďalej od svojich zvratkov, lebo bol hladný a nechcelo sa mu postaviť. Premýšľal nad vodou s citrónom a nad bielym jogurtom, ten by určite utíšil bolesť v tele. Nikodém mu ho vždy pripravil chladený s trochou medu a cítil tam aj vitamíny. Zamyslel sa natoľko, že nezačul otváranie dverí, avšak Johanov krik sa prepočuť nedal.
"Fuj, aaach bože! Ty jedno malé prasa! Ktorý že to si? Ábel, alebo Leonard?!" Zvrieskol hrozitánsky, kypel v ňom hnev, keď do chlapca pred ním silno kopol. Noah až teraz dvihol zrak k nahnevanému Johanovi a skrčil nohy bližšie k telu. Prekvapenie sa iba mihlo v jeho výraze, no Noah ho nezbadal, videl iba zvráštené čelo hnevom a impulzívnou nenávisťou, ktorá pre neho neznamenala nič dobré.
"Odpracuješ si to." Zvolal pokojne a ponúkol mu ruku, vzápätí sa jeho tvár skrivila potlačovaným výkrikom, keď mu do nech chlapec v nepremýšľaní zahryzol, dvihol sa a rozutekal by sa preč, keby ho nahnevaná, hryznutá ruka nezachytila za vlasy a krvilačne ho nehodila o ovracanú dlážku. Ležal tam, cítitac dôsledky svojho konania a premýšľal či je vážne svet taký náhodne krutý, alebo či sa mu to iba zdá, že čierna mačka mu práve teraz v tejto chvíli prepaľuje vyčítavú dieru do hlavy. Jeho pomyseľný okamih však trval priveľmi krátko aby sa odpoveď zjavila ucelená. Odrazu sa ocitol na schodoch v zaduchnutej chodbe, ktorá viedla iba hore, ako fara, kde chodieval na hodiny konfirmácie, keď bol ešte malý.
Johan však nebol zhovievavý farár.
"Nemôžete ma nútiť!" vyhŕkol pohoršene, potkýnajúc sa o schody, čo sa mu zdali nekonečné, keď kráčali až hore. Johan ním sadisticky šklbol, aby sa schválne potkol o posledný schod a hodil sa o podlahu. Zaťal pery do pomstychtivej grimasy, keď mu špička topánky spočinula medzi Noahovými pádom rozkročenými nohami.
"Ale môžem!" Zasyčal a nohu zatisol na háklivé miesto. Noah zvrieskol, červené oči s popukanými žilkami sa mu roztvorili šokom, zalapal po dychu, ale už nepovedal nič. Johan bral jeho ticho za odpoveď keď ho kožuchmi vláčil cez skriňu do svojej izby, bol spokojnejší a spokojnejší, pretože sa jeho nové mláďa už nešklbalo.
Ešte nepremýšľal, čo s ním spraví, ale bol pevne rozhodnutý ho najprv vyskúšať až potom začať. Čakal niečo úžasné, pretože ten chlapec za ním bol čistý. Čistota sa v tomto svete cenila.
Keď za nimi zamykal dvere od tajnej izby, potichu si vzdychol,. Vzal si do ruky cigaretu z predného vrecka a pôžitkársky si ju pomrvil medzi prstami.
"Čo ťa viedlo k tomu ovracať mi rohožku? Bol si na mňa nasratý, alebo také niečo? No na tom už asi nezáleží, skončil si tu. " Noahovi sa robilo nevoľno, no bol si istý, že to nie je z alkoholu, ale z cigaretového dymu, ktorý sa rázom rozľahol miestnosťou. Bol Johanov-
Uvedomenie sa rozširovalo, tlačilo na chlapcov žalúdok čím mu nedovoľovalo odpovedať, musel sa však vzoprieť.
"Nechcel som." Zvolal do ticha, márne dúfajúc v odchod. Jeho oči tekali zo starodávnych stien k fľakatému kobercu a lustru, ktorý bol priveľmi zaprášený a starý, nato aby dokázal urobiť túto chladnú miestnosť útulnejšou. Johanov úškrn ho zamrazil, keď si ho všimol a tichý až pohŕdavý chichot mu spôsobovali zimomriavky po chrbtici až k nohám. Chytil si ruky a o krok cúvol. Johan sa o krok znova priblížil, odklepol si cigaretu iba tak na zem a pozoroval chlapca. Už sa nesmial.
Noah sa zhačil, keď sa Johan mykol a znova ho polapil za rameno svojou rukou, ktorá teraz pripomínala zvierač.
"Nechaj ma!" Vykríkol zo zúfalstva. Pasákove ruky ho chytili za kapucňu a strhli smerom dole. Bunda Noahovi zablokovala ruky, spadol na zem, no už sa nedvihol pretože skúsený pohyb kolenom ho zatlačil späť.
Johan ďalej fajčil, akoby sa nič nedialo a hľadel inam, nie na utlačovaného. Pokýval krkom a zahľadel sa na okno v škaredých myšlienkach, ktoré sa mu znázorňovali v modrých očiach, sklenených, aké mávali bábiky.
Pehavý chlapec si odkašľal v zúfalstve.
"Čože som to s tebou chcel?" Johan sa spýtal sám seba a zatisol ho ešte hlbšie do zeme.
"Nechcel som!" Vyhŕkol dýchajúc starý pach zatuchnutia.
"Nechcel!" Zopakoval zlomene, aj keď vedel, že to nepomôže. Johanovi padol do náruče ako ďalšia obeť a aj keby v tom bol nevinne, nič nemenilo výsledok.
Toto bol jeden z tých príbehov, kde nestačila reakcia na zmenenie akcie. Špinavá hra. Johan ich mal rád, pokiaľ šlo o deti. Z ničoho nič ho panika ovinula pevnejšie, tisla ho k stene na zaprášený gobelín za sebou. Chcel skríknuť na toho čudáka, jeho osobnosť sa v ňom odrazu vynorila a on si spomenul na bezpečie, akurát teraz, keď bol na pár stôp od nebezpečenstva. Zatvoril oči.
Johanove ruky mu zadreli nechty do bokov a jeho tričko sa odrazu vyhrnulo nad pupok. Cigareta v pasákových rukách vypustila ešte horúci popol na chlapcovu bledú pokožku. Od prekvapenia zabudol dýchať, vykríkol až neskôr, keď sa Johanove odkašľanie zmenilo na škodoradostný chechot. Privonial si k jeho hrdlu, ako ku koláčiku a takmer si oblízol pery, keby v nich nemal zachytenú cigaretu. Noah však nezaháľal, naskytla sa mu iba jedna príležitosť, keď ho mohol udrieť a tú plne využil.
"Ty malý....!" vypľul špak na podlahu a od zlosti ho kolenom udrel do rozkroku. Chlapec vykríkol, vypľaštil oči na strop, nemysliac na nič, no inštinktom na útek.
Je to koniec? Zdalo sa mu že sa luster hýbe.
Skončím ako kurva. Nepočul, nevidel, necítil. Bolesť tu bola, aby ho pohltila, ukazovala mu, čo bude cítiť, už bol v blízkej budúcnosti, zdalo sa mu, že vidí svoju smrť v posteli s cudzím chlapom, špinavý a doráňaný. Dostal päsť do čeľuste. Hlava sa mu vyvrátila do strany.
"Budeš trpieť ty malá kurva!" pľul mu slová rovno do tváre a čas, ten sa ešte stále nehýbal. Mužov hnev išiel cez pehavého chlapca, ako vzduch, prechádzajúci cez záclonu, ledva ňou hýbal.
"Budeš..." Niečo sa akoby pohlo, počuli to obaja, no iba Johan nato bol schopný reagovať. Bolo to sústredené škrípanie, buchot a odrazu aj zvonček. Časové pásmo nadobudlo istoty, znova sa rozhýbalo. Noah zažmurkal na kľučku, ktorá ako jediná naznačovala potapetované dvere. Niekto sa dobýval dnu.
"Už idem!" zvrieskol rozladene a použil aj nejaký druh hatlaniny, cudzokrajnej nadávky. Noah jej nerozumel, predsa pochopil význam tohto vyrušenia. S nabitou čeľusťou rýchlo vstal a rozutekal sa k dverám.
Johan na neho dozadu sykol, on ho však nepočúval, rovno sa rozutekal k ešte neotvorenému východu.
"Polícia, pane!" Haenov hlas bol piskľavý a naliehavý, dobýval sa dnu tak úprimne, akoby tá polícia vážne stála v podchode. Johan spanikáril, otočil sa k Noahovi, ktorý zamyslene pohliadol na okno a rozbehol sa k nemu. Najprv mu napadlo, že ho schová, potom však svoj plán prehodnotil, zadrapol ho za vlasy a sprevádzaný Haenovým buchotom ho vyšupol na okenný rám. Chlapcovo prekvapenie trvalo iba sekundu.
"Nebudeš letieť dlho." Zašepkal mu pasák do ucha a hryzol ho do krku, ako pomstu zato, že si s ním nemohol užiť. Slabé vyjaknutie bolo akoby na rozlúčku, keď sa za ním praskotom zavrelo okno a on ostal na rovnej streche sedieť sám.
Počul ako Haena, Johan vpustil dovnútra, dokonca cez záves zazrel jeho siluetu a počul mumlavú výhovorku. Áno, výhovorku. Žiadna polícia neprišla.
Usmial sa a vdýchol do seba ľadový vzduch z okolia. Síce sa do neho obúvala zima, no bolo mu teplo.
Čierna mačka na neho zazrela z druhej strechy a s prskaním preskočila na druhú, keď sa ozval zvon, oznamujúci šesť hodín ráno. Obloha bola prenikavoružová s fialkastým nádychom čím vyššie hľadel.
"Nikodém teraz vstáva." Šepol si pre seba, sotva vnímajúc okolité rušivé zvuky aut.
Dvihol sa, oprášil si zadok a zameral sa na odkvapovú rúru, ktorá bola jediným únikom z tohto pekelného miesta.
 


Komentáře

1 ester ester | 11. října 2014 v 22:07 | Reagovat

To si super, ze  planujes dokoncit zacate dielo.Rada si to docitam, aj keby to trvalo dlhy cas☺

2 Kated Kated | Web | 16. října 2014 v 23:08 | Reagovat

ahhhhh ... už už jsem se bála, že si ho vezme násilím ... hehe měl ho nakopnout víc a ještě mu dát pravej hák ... to už by se jen tak nezvedl :D .... jsem ráda, že mu nakonec "unikl" :D ... no po pravdě jsem doufala v velikého zachránce Nikodéma s kápí jak rozráží dveře... áále tak tohle bylo víc realnější :D :D :D ... hehe už jen slézt dolů :D
dílek se mi moc mooooooooooooooc líbil :D nwm jak to děláš ale je to čím dál tím víc napínavější :D :D ... hehe už se nemůžu dočkat pokráčka :D :D
s tím odmlčením ... doufám, že se pak i zase vrátíš :D ... já tu budu stále čekat a čekat aaa čekat :D :3 :-P :-D

3 Kated Kated | Web | 16. října 2014 v 23:09 | Reagovat

ps: a promiň že jsem si to přečetla a okomentovala až teď .... vůbec nestíhám  :( ... ahhh a děsně mě to štve jelikož mě to fakt moc moc mooooooooooooooooooooooooooc baví číst :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama