Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





Kapitola XI.

30. srpna 2014 v 21:16 | Emelly |  Brány choroby
Fakt sa ospravedlňujem, ale už som nemala voľné leto, ako inokedy či čas napísať niečo dlhšie, keď som pracovala. Tentoraz to nešlo, ani som pri tej práci nemala nejak chuť a čas premýšľať, no ale konečne pár dní pred koncom som sa rozhodla pre kapitolu, dúfam že so školským rokom sa mi vráti chuť, múzy a všetko okolo, nech máte radosť a ja mám potom radosť z vás. :)

Nápoveda z minulej časti- Noaha majú prepustiť z nemocnice. On je ale pevne rozhodnutý sa k otcovi nevrátiť. Kam pôjde?


Ďakujem za komentáre a pozitívne odozvy :)





"Plány, debilné plány! Tina, už zasa meškáš, povedali sme si, že prídeš načas. Načas nie je o pol deviatej!" Tina pobehovala z jedného konca na druhý v urputnej snahe nájsť Nikodémovi slušnú košeľu.
"Veď sa upokoj, ten malý ti neutečie a nemocnica je blízko." Žmurkla s úsmevom. Nikodém rozhodil rukami v čírom zúfalstve, ktoré túžil zmocniť aby sa Tina aspoň trochu vystrašila a vnímala jeho pocity
."Nie je blízko! Je to presne kilometer a tri metre! To VÔBEC nie je blízko!" Zisťoval si to na internete! Chcel tam byť presne, zúfalo si začal škrabať nahé ruky, kým čakal na Tinu, ktorá sa mu prehrabovala v skrinke.
"Neškrab si to!" Zasyčala na neho a chvatne ho zastavila už s uloveným kúskom hľadaného oblečenia. Upokojil sa, keď ho obliekala, cítil jej pohľad na svojej tvári a to bolo príjemné, ako keď bol malý a mama ho chystala na prvý deň do školy. Spokojne si vzdychol, ešte raz si prešiel zubami po spodnej pere a zatiaľ čo čakal na posledný gonbík pri krku, zahľadel sa na upršané počasie vonku.
"Nemá dáždnik, určite ma počká, vie že ja mám vždy všetko... Ten nepodarok!" Už neznel rozhorčene, cítil sa byť potrebný, ako obrovský hrdina, čo príde s daždnikom a zahalí pehavého chlapca. Tešil sa.
"No len aby ti to vydržalo a dáždniky máš tam v botníku, sú uplne na spodku, neviem čo ti na nich vadilo." Nikodém sa zamračil.
"Je to topánkovník! Nie botník! Botník je čechizmus!" Poučil ju schválne ostro, keď už bral rovno dva a utekal s nimi von z bytu, bez kľúčov s nezaviazanými topánkami a bez akejkoľvek inej myšlienky na celý jeho byt.
"Hej počkaj! Zvrieskla sesternica, keď ho so zvyšnými vecami dobiehala a pritom premýšľala o nejakom špeciálnom liečení pre čudáckych čudákov. Keď konečne dobehla k autu s takmer polámaným opätkom, skoro sa opäť nahnevala, hnev však nahradilo niečo iné. Nikodém totiž zatínal pery a detinsky lomcoval s chudákom dáždnikom. Dažďové kvapky mu stekal cez tvár pripomínajúc detské krokodílie slz, na okamih sa zastavila , usmiala sa a roztvorila si svoj.
"Zabudol si kľúče a ten jeden je pokazený." Nikodém dvihol zrak, potom ho opäť sklopil na skazený dáždnik.
"Ja viem že je pokazený, snažil som sa ho opraviť." Stisol pery a odhodil ho. Sesternica zatiaľ otvorila auto, strčila ho na miesto spolujazdca a sadla si namiesto vodiča. Nikodém nenamietal ešte bol stále urazený a rozhodoval sa či na dáždnik alebo na sesternicu.
Po desiatich minútach ticha, čo stáli na červenej sa ozval.
"Vážne som ho opravoval." Uistil ju, hľadiac na vytŕčajúci roh nemocnice. Ona sa zachichotala a pohnala auto už na oranžovej dopredu.
"Už sme skoro tam." Jej hlas znel mäkko, keďže nemali zapnuté ani rádio, Nikodémovo hlasné áno, vyznelo trochu podráždenejšie. Len čo auto brzdilo a parkovalo pred nemocničnými bránami, Nikodém ešte počas pohybu, vyskočil z auta nehľadiac na nebezpečenstvo a už sa, opäť naprázdno náhlil pred dvere.
Sesternica iba pokrútila hlavou nad jeho činom a ako vždy všetko opäť vzala do vlastných rúk.
Kým došla k nemu v starom zvončeku na bráne sa už ozýval hlas nejakej ženy.
"Pán Vandrik, sa nevyskytuje v našich nemocničných priestoroch, skúste druhý pavilón." Nikodémovi vyschlo v hrdle a Kristína vedela, že takáto odpoveď jeho bratranca rozrušila ešte viac, než by to urobil oznam o chlapcovej smrti. Nikodémove oči, sa akoby detinsky strácali z tohto sveta, začínal byť mimo, hneval sa a chcel škaredo odpovedať preto ho odstrčila od zvončeka.
"A ležal u vás?" Spýtala sa. Dážď silnel.
"Nie...teda áno, prepáčte." Opravila sa v rozpakoch. Nikodém kopol do bránky a sesternica sa od nepríjemného pocitu šklbla, zazrela na Nikodéma a ústami naznačila škaredú odplatu, ak neprestane. Jej bratranec trucovito ešte raz kopol do bránky, ale slabšie, zadrmolil nadávku a robil sa, že si ju nevšíma.
" Už som ho našla, včera v noci utiekol z nemocnice. Volali sme jeho opatrovníkovi, ten nám oznámil, že je všetko v poriadku."
"Ďakujem." Oznámila Kristína stroho a počas odvrátenia sa od nemocnice schmatla svojho zmoknutého bratranca za predlaktie.
"Nájdeme ho." Zvolala do ohlušujúcej sily dažďa. Nikodém neodpovedal, civel do zeme robiac sa že nepočúva, pretože keby pripustil akékoľvek slovo bližšie k sebe, všetko by sčernelo. Chcel zabíjať, chytiť niekoho pod krk, napľuť mu do tváre a zabiť ho, bez kúsku svedomia. Nechty sa mu zarývali do dlaní, keď sa ocitol pripútaný na zadnom sedadle v aute.
"Prepáč, ale dnes budeš vzadu." Odfrkol si.
"Nie som psychopat." Odvetil hundravo, ako keď sa opilec snaží vyduť zo seba pár triezvych slov.
"Vyzeráš tak." Skonštatovala ešte tichšie.
"Čo ťa je po tom, ako vyzerám! Noah zmizol, rozumieš?! Ten malý sopliak je niekde sám a nežerie, lebo je hlúpy! Keby aspoň jedol a vedel sa o seba postarať! Určite ho niekto znova zrazí, toto už neprežije! Ten malý.... veď stačí do neho ťuknuť a niečo sa mu zlomí! Hlupák! Nenávidím ho! Najradšej by som ho chytil pod krk a rozmliaždil ja sám! Keď tak veľmi chce smrť doprajem mu ju, ale iba mojimi rukami! Zabijem ho prvý, okrem toho...." Syčal jedovaté slová celú cestu, až kým nezastali a jeho sesternica nevystúpila, vtedy stíchol, lebo si uvedomil sucho v ústach aj krku. Vyšiel von, udrel si pritom koleno do dverí svojho auta.
"Poondiate dvere!" Kopol do nich a s utešujúcou bolesťou tentoraz v celej nohe odpochodoval k bráne, tá sa mu nechcela otvoriť, od čírej źurivosti lomcoval kľukov, kým neprišla sesternica a neotvorila ich za neho.
Všetko sa spriahlo proti nemu, už zasa sa mu to dialo. Vo výťahu v dusivom tichu, chcel zahnať sucho v ústach tak si odkašlal, niečo mu však v hrdle podskočilo a zabolelo to. Snažil sa prehĺtať, no zistil, že to nedokáže.
"Naposledy som ťa videla plakať, keď si mal desať." Utrúsila a chytila ho za ruku čo najpevnejšie vedela.
Prvý vzlyk sa po odhalení vydral z hrdla v uvedomení, že sesternica jeho emócie nedokáže pochopiť, pretože ani on sám to nevedel. Hanbil sa, keď vchádzal do bytu s uplakanými lícami a hanbil sa ešte väčšmi, keď pri ňom Tina sedela a utierala mu nos.
"Nájdeme ho." Zopakovala s vydýchnutím po dlhočizných minútach ticha
" Zradil ma, nechcem ho hľadať." Zamrmlal Nikodém už svojím hlasom a aj tak premýšľal, kam sa Noahove chudé nohy mohli vybrať.
Zatiaľ čo sa žurnalista strácal vo svojich pocitoch, Noah v meste experimentoval, koľko vodky môže vypiť ak nič nezje a kedy presne sa povracia. Bol to tretí pokus v poradí za dva dni. Po dvadsiatom sa mu dvíhal žalúdok, bol apatický, nevládal rozprávať, no až po dvadsiatom piatom sa povracal. Ostatní chlapci ulice sa mu čudovali, pretože bol ráno po alkohole vždy hladný, hlava ho nebolela skoro vôbec a takmer okamžite mohol robiť všetko, čo chcel, no ostatní na tom boli zle. Malý Haen mal iba päť poldecákov a už mu prišlo zle, preto ho jeho brat vždy zmlátil, aby z neho alkohol vytrieskal. Obidvom im zakazoval piť, avšak iba svojho brata doslova od alkoholu ťahal. Aj teraz, keby Noah v opitosti nevravel zaujímavý príbeh, zmláti spiaceho Haena na jeho rukách aj Noaha.
"Muž nikdy chlapca nedostal, aj keď jeho existencia túžila...po dotykoch, dôvere a láske." Zasmial sa.
"Láska..." zakrútil hlavou.
"Obidvaja boli naivní hlupáci. Chlapec, čo nechcel nič iba zachrániť svoje telo od utrpenia a pritom bol taký sebecký... ubližoval mužovi, čo sa o neho staral, kričal po ňom, len aby chlap nevidel vďačnosť, ktorou sa na neho pozerá každé ráno a každý večer, keď si spolu ľahali do postele. Odstrkoval ho, pri utešujúcich bozkoch, nikdy neprosil, iba vydieral a žiadal. Mužovi vyprahlo srdce a scvrklo sa. Stal sa hluchým voči svetu, keď ostal sám a zradený malým, nevďačným sluhom, ktorému dal toľko, koľko sa dáva princovi a predsa z neho nikdy princa nespravil. Teraz chodí po púšti a hľadá vodu." Uškrnul sa. Možno to nedávalo zmysel, ale čo dáva zmysel?
"Prečo nechodíš domov?" Noah si odfrkol, podporený pätnástym poldecákom odpovedal.
"Nemám domov." Usmial sa a zaklonil hlavu, vzápätí vzdychol, pretože si ju udrel do tehlového múru za sebou.
"My sme za čiarou a všetci na druhej strane....iba...iba kecajú druhým do života. To je mojea, vec či jem či ne, ne ich, ta naj mi daju pokoj." Jeho vždy čisté rozprávanie sa pri osemnástom poldecáku zmenilo na mumlavé nárečie. Haen sa zo spánku usmial a zamrmlal niečo o Noahových sivých očiach. Jeho brat mu zaťahal za prameň vlasov, ďalej sa mračiac na zapršaný chodník.
"Si čudný." Dvadsiaty poldecák sa stratil v Noahovom tele, kde ho už prestávala vodka páliť. Pil ju už ako vodu, necítil jej chuť ani sa neškľabil keď mu tiekla cez hrdlo do žalúdka.
"Čudný...hmmm....čudný." Zvalil sa nabok, pretože mu prišlo zle, nechápal prečo.
"Asi som zle počítal." Jeho telo strácalo schopnosť reagovať, slablo... prišlo mu nekontrolovateľne zle, vedel čo bude nasledovať. V tom sa však Haen zobudil, akoby vedel. Rozospatými očami vyhľadal Noaha a skríkol.
"Eňo! Tu nie! Johan ťa zabije!" Zapišťal, ale už bolo neskoro. Noah mu to pustil rovno na rustikálnu rohož tesne pred dverami. Haen sa chytil za ústa a jeho brat ho prudko odstrčil, vzal Noaha za boky a postavil ho. Noah sa zaškaredil so zatvorenými očami.
"Ešte som mal mať päť." Po jeho výpovedi ho opäť naplo, tentoraz to skončilo na stene kostola z čoho sa jeden neznámy chlapec šiel popukať od smiechu.
"Ha-ha! Veď sa dosmeješ, keď sa Johan zobudí a zacíti smrad pred svojimi dverami. Zabije nás! Všetkých! " Hnev Haenovho brata sa obrátil na opitého v jeho rukách.
"A ty tu pekne ostaneš! Nech sa na teba ráno vyzúri!" Hodil ho vedľa schodov.
"Eňo." Zvolal Haen tenko, pohladil ho po vlasoch a nechal sa bratom zatiahnuť preč. Vedel, že chudáka Noaha teraz nemôže zachrániť.
"Nespraví mu nič nie? Nie je jeho... nemôže, však braček? Však nemôže Eňovi..." Starší chlapec zasyčal, až Haen podskočil.
"Chceš, aby ti ublížil?! Johan to spraví a bude rád! Vieš dobre, čo všetko robím, aby som ťa uchránil a tento tu to kazí! Dávame mu naše cigarety a čo z toho máme? Nejaký posratý príbeh a kopu problémov." Uštipačnosť a hnev mladšieho zarazili, stíchol, pozrel inam a poťahujúc nosom sa začal hrať s rukávom od rozťahaného svetru.
"Haen, už konečne dospej, aspoň trochu." Po tomto prehlásení šli obidvaja mlčky cez zapršané ulice, osvetleného mesta, nevedno kam, no určite niekam...
 


Komentáře

1 Polly Polly | Web | 3. září 2014 v 20:39 | Reagovat

pre boha svateho ja som zacala citat nedokoncenu vec???
PIS PIS PIS DIEVCA, SI SUPER!!!! nedockavo cakam!!!

2 kated kated | Web | 11. září 2014 v 16:16 | Reagovat

Promiň že si to čtu až teď .... měla jsem docela fofr :D ... nejdřív brigáda, pak opravnej pokus na "jazykový soubor" a tak sjem si tenhle díl musela nechat až na teď :D .... tááákže ......Pane bože nelíbí se mi kam to směřuje ... doufám, že ho nezabije ... to nesmí ... ne a ne a ne :D ... proč to dělá proč nezůstal v nemocnici a nepočkal si na Nikodéma .... to je takovej idiot !! :D úplně si mě nažhavila na pokráčko :D ... hehe doufám že už bude brzy :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama