Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





Kapitola X.

30. července 2014 v 12:45 | Emelly |  Brány choroby

No šťastne som to dopísala,dúfam, že vás poteším :) užite si to.

Poslednú dobu viem, že som sa zhoršila, no snažím sa to napraviť a znova si systematicky naplánovať aspoň nejaký istý plán ktoré dni budem vydávať. :) Ďakujem za každý komentár a názor, ktorý ma podporí vpred.






"Nejedz to, ak nechceš daj to mne , neznášam ak sa niekto rýpe v takom fajnovom jedle." Noah sa uškrnul.
"Sme v nemocnici, toto určite nie je FAJNOVE jedlo." Zavrčal na neho. Michael mu nato nevinne zamrkal a odjedol mu z porcie mäso.
"Nejedz mi z toho, musím pribrať do päťdesiatpäť aby ma vôbec pustili, otec to vybavil." Vzdychol si chlapec už teraz plný a posunul sa v tureckom sede bližšie k stene. Zvykli si byť na jednej posteli, tak sa Michael prisunul k nemu, aby mal rovnakú polohu a mohol sa na neho znova šibalsky uškŕňať.
"Čo je?" Osopil sa na neho. Mišo vymenil úsmev a zaškaredil sa.
"Nič, iba som premýšľal." Noah sa nepýtal, lebo vedel že mu to ten chlapec nikdy nepovie, nato koľko a ako rád rozprával nechcel vravieť to hlboké, čo sa skrývalo pod všetkými zbytočnými slovami.
"Za pár dní pôjdem domov a ty asi tiež, priberáš rýchlejšie, ako ja." Slnko im príjemne hrialo už rúžovejšie tváre, vonku vládol krásny deň, žiaden mrak, teplo, prvý jarný deň. Všetci sa mali tešiť a predsa...
"Viem." Odpovedal druhý neborák, ktorý prehodnotil svoj názor a radšej by ostal v nemocnici. Pohľad na mäso na tanieri mu už nerobilo radosť, keď si spomenul a podtrhol hrôzostrašné uvedomenie do čoho a kam sa musí vrátiť. Objal si kolená na hrudi a zadíval sa na nemocničné mreže za oknom. Nohavice, ktoré mal na sebe boli Noahove všetko, čo mal na sebe a príležitostne jedol, bolo jeho.
"Keď sa vrátim, bude to rovnaké." Zvolal. Noah mlčky dojedol svoju porciu, pretože nemal čo povedať a namiesto ďalších slov mu do ruky strčil nektarinku.
"Už sa neuvidíme?" Pokračoval zneistený chlapcovým mlčaním a Noah ďalej bezcielne mlčal, mysliac na to isté so spojením na Nikodéma.
"Jasné, že sa uvidíme. Veď, kto by ma otravoval celé dni, ak nie ty?" Napokon odvetil s čarovným úsmevom a podvihol mu ruku s nektarinkou k ústam, ako záruku, že má jesť a nachvíľu prestať rozprávať.
Obdivoval jeho spôsoby pri jedle aj mimo neho, chlapča z ulice so šeredným oblečením, hladné, neumyté, ale s niečím čo mohol mať iba slušný človek, ktorý by napriek svojmu osudu žil určite plnohodnotný život. Ako tak na neho pozeral a premýšľal už predtým rozhodol sa pre odvážny krok.
"Môj otec...on žije sám a ja sa k nemu nechcem vrátiť. Spýtam sa ho či by ťa nevzal k sebe, veď už nosí jedlo aj tebe a keby mu to vysvetlíme..." Nedokončil, lebo Michaelov kyslý pohľad vravel za všetko.
Vzkypela v ňom hrdosť a nechuť využívať cudzích, bál sa a strach mu nedovolil v sebe udržať ten kúsok ponúknutej nádeje. Položil nektarinku na železný stolík a začal olupovať stenu.
"Mišo, nenútim ťa, nechcem aby si to bral ako keby, že ťa nútim! To nie, chcem ti pomôcť mať lepší život, nebudeš nikoho obťažovať, on nie je zlý chlap, iba proste sme sa nezhodli v názoroch a k tebe by sa správal lepšie, lebo vie, že za nič nemôžeš. Okrem toho bolo by lepšie keby nebol sám čiže by si mu aj pomohol." Povzdychol si.
"A ty môžeš?" Jeho vydýchnutie a otázka priviedla iba ďalšie rozpaky.
"Neviem." Odvetil a tiež sa začal hrať s perinou.
"Nikto zato nemôže. Tvoja mama sa rozhodla sama, myslela na teba, ale tak ako každý rodič. "Veď on to zvládne! Je už starší a bla bla bla..." Michael parodizoval rodičovskú naivitu s trpkosťou, ktorú cítil aj on aj pehavý chlapec vedľa neho, ktorý sa ani neurazil, že takto vraví o svojej matke. Nejakým spôsobom mu odľahlo, keď takto drzo a uličnícky vravel o problémoch.
"Ešte mi niečo povedz." Pousmial sa, pripravený počúvať. Michael sa na neho natisol a mľaskol mu pusu na líce, vzápätí sa uškrnul.
"Si prvý kamoš, čo ma chce počúvať!" Noahovo horúco v tvári si však nevšimol.
"Moja mama a otec oni vlastne nikdy nepozerali na nás, brali nás ako niečo, čo tu proste je, lebo sa stalo. Zmierili sa s tým, že majú deti. Deti nie sú zlé, teda sú, ale... je to zložité, vieš? Ja som nikdy nechcel byť ako rodičia a ani nechcem, ale aj tak mám niečo z nich a to už nikdy nevymažem, tie blbé povahové črty, to ako dvíham veci, ako jem,, jednoducho nikdy ich nedám preč a zároveň je ťažké dostať sa niekam vyššie ak sa narodím do stoky. Ale nie je zlé nemať telku a tie hlúpe hry, vieš koľko hračiek a hier som vymyslel sám a sestra chcela...."
Noah zarazene počúval o hojdačkách zo špagátov, drevených poníkoch, stromoch na lezenie a hrách na tarzana a o lietaní z neba, ani si neuvedomil, že si ho tým všetkým púšťa bližšie k sebe.. Nepríjemnosť sestričiek ich nedokázala rozhodiť, usmievali sa, ako zdravé deti a jedli spolu jedlá, ktoré Noahovi vždy pripadali odporné.
Michael ho menil a robil to nenásilným spôsobom, inak ako všetci ostatní.
Ale ten háčik musel prísť skôr či neskôr, zakrádal sa k nim pomaly s falošnou starosťou a zlobou...
Posledný návštevný deň, čo mal Noah prežiť v nemocnici sa po prvý raz objavili Michaelovi rodičia v celej svojej kráse starostlivých a milujúcich ľudí. Usmiali sa. Noahovi po tele prebehli zimomriavky.
"Ahoj, Miško." Zvolala jeho mama. Zahanbený Michael zažmurkal najprv na mamu a potom na Noaha.
"Ani sa nepozdravíš svojej mame?" Ozval sa otec jedovatým spôsobom ticho vraviacim, že ak neotvorí ústa, tak sa stane niečo veľmi zlé. V dusivom tichu sa ozval Michaelov slabý hlások.
"Čo tu robíte?" Spýtal sa dychtivo namiesto pozdravu.
"Nebuď sprostý, prišli sme za tebou. Ako sa to s nami rozprávaš? Čo ti dávajú jesť?" Muž si oblízal popraskané pery a lačne sa poobzeral po miestnosti. Pohľadom spočinul na Noahovom stolíku a podišiel k nemu, akoby patril iba jemu. Noah zbadal k čomu sa chystá, dvihol bradu a nahnevane sa na neho oboril.
"To je jedlo z domu, doniesol mi ho...." Ani nedohovoril, keď sa dvere po druhý raz za dnešný deň otvoril a čistá zhoda náhod priviala na chlapcovu záchranu mysleného.
"Otec." Takmer od úľavy vzdychol, keď ho zbadal. Michaelov rodič, ako sa sám prezýval ten chlap, rýchlo vložil jablko do svojho vrecka a okato si ho tam uhladil.
"A vy ste?" Spýtal sa hrubým hlasom, keď došiel k chlapcom, čo sa navzájom dotýkali ramenami v spoločnej beznádeji. Premeriaval si ich podozrivo stiahnutým obočím. Alkohol a zatuchnutý smrad tabaku, ktorý už po rokoch koloval v ich neupravenom oblečení sa rozlieval po miestnosti.
Tentoraz sa ozvala žena. Noah si všimol, že jej hnedé oči sú rovnako krásne, ako tie Miškove. Stisol mu ruku, tak aby to nikto z prítomných nezazrel a skočil žene do reči.
"Sú to Mišovi rodičia oci, tí čo ho sem dali, aby ho nemuseli živiť." Zdôraznil bez kúsku hanby, otcova prítomnosť v ňom budila pocit neustálej kontroly, takto s ním dokázal spolupracovať, lebo vedel, že jeho otec je za každú spravodlivosť. Mišo iba mlčky kývol, bolo vidieť, že mu v žilách namiesto krvi koluje strach.
"Čo si to dovoľuješ?! Tvrdiť o nás takéto sprostosti!" Žena svojho muža zadržala tesne predtým, než prekročil hranicu znesiteľnosti Noahovho otca.
"On nás uráža!" Oboril sa chlap, ale žena ho posunkom umlčala.
"Chceme sa s Miškom pozhovárať sami." Jej hlas bol dotieravý, neprosil, ale žiadal. Pehavý ochranca sa na posteli vzpriamil a skočil jeho matke do rany, lebo sa chcela svojho syna dotknúť.
"On nechce!" Vyprskol. Atmosféra sa zhustla ešte väčšmi. Michael cítil koniec, chcel ujsť, jeho rodičia asi mali podobný plán, lebo jeho otec sa zvrtol, hrubo schmatol ruku svojej družky a stisol pery do náznaku pomsty.
"Keď nechce, tak nechce. Nebudeme ho nútiť, veď uvidíme, čo bude robiť, keď ho pustia z nemocnice! Prašivý sopliak, neverím, že si takého smrada vôbec porodila!..." Ich hlasy bolo počuť ešte dlho, viezli sa celou nemocnicou, tlačili na Michaelov žalúdok a krútili sa v ňom.
Noahov otec si povzdychol a zanadával, ako sa na urasteného chlapa patrilo. Nervózna primárka ich bola skontrolovať, pokrútila nad nimi hlavou a zašomrala niečo o večných problémoch spojených s deťmi.
"Čo to bolo za kreatúry! Vážne to boli tvoji príbuzní? Správali sa ako hady! Ktorý rodič nechá dieťa samé tak dlho!" Hnedooký potiahol nosom a oprel sa hlavou o Noahovo rameno. Nevedel, ako sa má cítiť či sa má hanbiť, alebo má prikyvovať, preto iba zatvoril oči a premýšľal nad prázdnotou, ktorá ho čakala hneď za nemocničnými bránami. Už asi nemal budúcnosť.
"Myslím, že chceli od Miša jedlo, ale nestihli si o neho požiadať." Jeho prehlásenie otca ešte viac rozčertilo, ale prestal, len čo si uvedomil, že Mišovi tečú po lícach slzy z hanby a možno ešte niečoho horšieho, čo ešte nedokázal brať so svojím typickým hnevom. Sadol si do kresla a tašku, ktorú držal v ruke podal svojmu synovi do lona.
"Máte tam zdravé sladkosti, nejaké balené koláče od babky a ovocie a zeleninu odo mňa. Viem, že nemáš rád sladké, tak som ti vzal sušené ovocie a orechy." Zamrmlal v rozpakoch hľadiac pritom na obidvoch.
"Je toho dosť aj keď za dva dni ideš preč." Poďakovanie bolo tiché a napäté. Otec sa bál, že práve tá chvíľa nastane, keď uvidí v synových očiach mĺkvu zradu.
"Mišo nemá kam ísť." Noah si pretrel spotené ruky, čím pustil kamarátovu ruku. Nedokázal ho držať, keď myslel nato, aký je sebecký. Venoval mu ospravedlňujúci pohľad, keď sa na neho hnedé oči upreli.
"Mám kam ísť." Zvolal tenko a priveľmi neisto. Zalomil rukami a hral sa s nimi, len aby sa vyhol očnému kontaktu s tým prísne vyzerajúcim mužom.
"Vážne máš?" Spýtal sa hrubý hlas, so starostlivosťou, ktorá nežne pohládzala chlapcove doráňané srdce. Zneistel, Noah do neho slabunko udrel ramenom a Michael sa so sykotom zavrtel, pobiedzaný Noahom sa mlčky prizná. Jeho hnedé vlasy sa pri zavrtení hlavou rozleteli a jeden prameň ho schválne pošteklil na nose.
Keď si ho začal škrabať, muž odfúkol a zaprel sa o kolená.
"Tak asi už máš."
"Nie, nechcem zavadzať, pane." Michael žiadal o porozumenie. Ale napriek jeho protestom bolo už dávno rozhodnuté.
Nemocničná izba sa už nezdala byť chladnou, lebo sľubovala budúcnosť aspoň jednému z nich.
Pehavý chlapec, čo sa momentálne usmieval, to však nebol... On totiž nemal v pláne vrátiť sa k čudákovi, ani ostať u otca.
Bol rozhodnutý pre ulice. Keď jeho otec odchádzal, ešte raz si ho obzrel, bezradne si vzdychol a povedal.
"Tvoja mama by nebola šťastná a ja nie som tiež, ale aspoň jedz, ako doteraz." Jeho strhané oči sa odklonili k Mišovi, ktorému postrapatil vlasy. Noah sa nadýchol, zovrelo mu hrdlo, keď si uvedomil, že otcove topánky možno počuje naposledy v živote.
Nikdy sa k nemu nevráti, bolelo by to, výčitky by sa vrátili, všetko by sa na neho lepilo. Nemohol.

"Nechápem prečo si to nevyrozprávate, veď nie je to zlý muž." Mrmlal Mišo, ale ihneď oľutoval svoje slová, keď si všimol Noahove cestičky od sĺz, brázdiace jeho plnšie líca.
 


Komentáře

1 zz zz | 31. července 2014 v 22:47 | Reagovat

hm hm.... budem sa tešiť na pokračovanie .... je to výborné ....

2 Kated Kated | Web | 4. srpna 2014 v 10:35 | Reagovat

ajš včera jsem přijela domu, překládala a byla u doktora a tak jsem si tenhle dílek přečetla až teď .... oh my goooooodddnnneeeessss proč .... proč mi to děláš T.T :D já z tebe jednou zešílím a hned na to umřu :D ... jak teď vydržím bez dalšího dílku :D :D .... ajš budu muset nooo (když dnes stejně jedu na týden na chatu tak to ani jinak nepůjde :( :D ) .... no nic k dílku :D .... aaaaa už aby byl venku z nemocnice :D ... vím že to asi ještě potrvá protože on to má v hlavě ... to že nechce jíst :( ... ale i tak bych chtěla aby už byl zase s Nikodémem ... aaa kdyby za nim alespoň chodil sakra ... teda mohl chodit :D :D (snad si pamatuju dobře, že tam nemůže... fakt mám vždycky výpadky a musím se často vracet ... ehhe to bude tím že čtu hodně povídek naráz :D :D ) vždyť se oba chtěj vidět :D :D ... aaaaaaaa no fakt už se těším až spolu zase budou :D :D :-D :-D ... hehe uvidím jak budeš dál pokračovat :D :D ... hehe tááákže tím ti chci říct, že se těším na další dílek :D

3 Evia Evia | 8. srpna 2014 v 8:52 | Reagovat

Paráda :) Kikula cikula, naozaj sa ti táto časť podarila :) Zase som mala ten stav, že som nevnímala nič, len čítala. Už sa nemôžem dočkať pokračovania. Aj keď sa mi zdá, že sa Noah vracia k starému Noahovi... aj keď sa pri Miškovi trošku zmenil... nie? :D

4 Karin Karin | 20. června 2015 v 23:46 | Reagovat

Krásna kapitolka. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama