Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





Kapitola IX.

15. července 2014 v 23:59 | Emelly |  Brány choroby

S mesačnou odmlkou a čarom tohto zaprášeného miesta sa raz určite a postupne vrátim. (Dosť bolo čara, brigádujem, už tri týždne nepretržite, mám čas tak hodinu denne, čo je tak chabé, že nestíham počas tej hodiny nič :D)

Dúfam, že tu sem tam nakuknete aj vy, ak nie nevadí, určite sa tu tento príbeh raz objaví celý a ďakujem za povzbudenie ;)
Keby sa niečozmenilo určite dám vedieť.




Nemocničná izba sa stala jeho zraniteľným miestom, zlé sny sa zdržiavali iba tu a spolu s nočnými morami ho ohovárali a kričali mu do ucha, aby jedol. Ich hlas bol až priveľmi podobný sestričkám. Vstal, potácajúc sa na studenej podlahe k umývadlu. Pred chvíľou zjedol zemiakovú kašu a o dve hodiny ho čakala drožďová nátierka na bielom chlebe, ten chlieb nebol ani celozrnný! Bol biely. Trikrát zažmurkal, len aby neplakal pred zrkadlom a umyl si tvár studenou vodou. Bol tu tretí deň, iba tri dni a už to tu nemohol zniesť...
Nikodém ešte neprišiel, nechával ho tu samého trpieť a on vlastne ani nevedel, či mu to má vyčítať, veď to isté mu robil aj on... Prešiel si po nose a odišiel si sadnúť. Dvere sa rozleteli.
"Noah?" Primárka z nočnej mu nakukla do izby. Obzrela si ho a usmiala sa.
"Doniesla som ti kamoša, buď na neho milý, potrebuje to." Postrčila dovnútra chlapca, bol mladší, nie, možno nie. Noah jemne naklonil hlavu do strany a stisol obliečku. Už nebude môcť po nociach plakať. Kvôli tomuto obmedzeniu začal zničenú existenciu vo svojej izbe nenávidieť, a predsa nechcel byť sám, tak ju prijal kývnutím brady.
"Volá sa...no veď on ti to povie sám, však?" Primárka ho pobúchala po ramene a dala ho sadnúť, vravela mu o jedle, pýtala sa ho naň a napokon mu pichla do žily infúziu. Noah to po očku sledoval zalezený pod perinou. Keď odišla, chlapec na posteli, ako mávnutím čarovného prútika, prehovoril.
"Nemusíš ma ľutovať. Ja nie som chorý, som tu iba kvôli rodičom, hej? Tak si to ujasnime, iba kvôli nim." Zavrčal z postele. Noah sa nahneval, že s ním rozpráva, akoby vedel a bol si istý. Trafil totiž vedľa. Chladne na neho zazrel zo svojej postele.
"Si mi ukradnutý." S tým sa opäť hodil do perín, dúfajúc, že už bude ticho. Mýlil sa.
"Ako to? Večne sa do mňa každý stará, ale jesť mi nedajú, lebo že nemáme, a keď máme, tak nemôžem, lebo treba súrodencom a potom...potom si namiesto toho, aby kúpili jedlo, pichajú perník na hajzli a teraz ma strčia do nemocnice, len aby mali pokoj. Nechcem tu byť! Nie je to fér! Nie je fér byť v nemocnici, keď som hladný, keď chcem jesť." Pri poslednom slove sa mu zakolísal hlas, tvár si však zachoval nahnevanú, človek by si myslel, že sa rozplače a skutočne to napadlo aj Noahovi, preto sa napokon na chlapca zapozeral. Bol taký chudý, ako on sám, predsa bol jasný rozdiel medzi nimi. Chlapcove oči totiž po jeho monológu vyhľadali malú chladničku, čo stála pri Noahovi, a kopu ovocia, poslané Noahovým otcom. Odvrátil zrak a s otvorenými ústami, akoby chcel o niečo poprosiť, zatvoril oči.
"O chvíľu príde sestrička." Utrúsil a hodil po ňom jablko, na ktoré už vôbec nemal chuť, otec ho nimi schválne prepchával. Chlapec sa zjašil, lebo sa zľakol.
"Čo preboha, ty...!" Zasekol sa a vzal jablko do dvoch dlaní. Noah predstieral, že nesleduje, ako objíma obyčajné ovocie a tisne si ho na brucho. Toto bolo pre cudzieho chlapca však také dôležité, že to poňal ako začiatok niečoho nového, nikdy totiž nezažil kamarátstvo a aj malá iskra v ňom dokázala prebudiť niečo také silné, ako je čistá vďačnosť a pokora. Pchal si ho do úst takmer celé, bál sa, že niekto príde a vezme mu ho, nechá ho trpieť hladom, bude ho musieť odovzdať a to nemohol dovoliť. Zjedol ho celé, nenechal ani stopku, všetko do jedného.
"Ak nebudeš toľko nadávať, dám ti toho viac." Zamrmlal Noah, tesne pred príchodom sestry. Ako vošla, v izbe sa ochladilo, obidvaja stíchli, odvrátili od seba zrak a tvárili sa, že tu v skutočnosti nie sú.
"Vidím, že odpočívate." Ozvala sa stroho príliš tučná sestra, čo nemohla chápať nechuť do jedla, a tak sa aj správala. Odsudzovala ich už pohľadom. Nový mladík sykol ihneď potom, čo ihla netrafila jeho žilu.
"Vydrž, si nejaký chlap, nie?" Zvolala ironicky tá zlá ženská a skúsila to opäť do druhej, táto sa už podarila, žila sa nepohla. Žuvačka v jej ústach vydávala nepríjemné zvuky. Neodvážil sa ani ceknúť, kým ho konečne neopustila a neprešla k ďalšiemu zúboženému pacientovi.
"Primár mi oznámil, že máš prejsť na vyšší kaliber, mäsko." Usmiala sa, on zozelenel.
"Som vegetarián!" Oznámil a už iba z toho náporu, čo jeho mozog vydal žalúdku, ho naplo. Sestra pokrčila mohutnými ramenami a jej poprsie Noaha takmer udrelo do tváre, keď sa nad neho nahla.
"Nemocnica nie je reštaurácia." Sykla mu do ucha, aby to nik nepočul a nemala žiadnych svedkov, pretože uvedomenie svojho krutého správania malo ostať v tajnosti. Jej ruky v bok pripomínali, že ona je tu šéf a žiaden vegetarián nebude haniť jej lásku k mäsitým jedlám. Pred odchodom zazrela na druhého chlapca.
"Keď ti príde zle, zazvoň." Zvonček bol však na druhej strane, chlapec ho teda márne hľadal pri sebe. Obidvaja boli bledí, chytali studené odtiene až mŕtvej farby.
"Je ti zle?" Ozval sa tentoraz tichý hlas a ešte tichší sa spýtal.
" a tebe?" Prikývli takmer naraz a obidvaja sa dvihli do sedu.
"Nenávidím mäso."
"A ja neznášam sestričky, bože chce sa mi grcaaať, veď som zjedol iba porazené jablko!" Zamrnčal a s kŕčom sa prehol až k stehnám.
"Neprejde to, musíš ho vyvrátiť, ak si dlho nejedol žalúdok ti ho nestrávi." Zvolal unavene, pretože to sám dobre poznal. Ľutoval ho. Dokonca sa prvý raz sám od seba postavil, došiel k nemu a mlčky mu pomohol vstať pričom skúsene dával pozor na infúziu v žile.
"Treba zavolať..." Noah mu na jeho nedokončenú prosbu zavrtel hlavou, lebo vedel.
"Nepríde, nikdy neprišla." Hovoril trpko a tak chlapec uveril, že sa nik neukáže.
Od toho momentu, keď mu držal čelo, upokojoval jeho bezradné vzlyky a pomáhal znova do postele, bolo jasné, že táto nemocnica, izba aj problémy ich spojili.
"Prečo si tu ty? Čo sa ti stalo?" Táto prvá otázka prichádzala už s pokojom na druhý návštevný deň, keď ležali vedľa seba na posteli už konečne bez nejakej infúzie. Noah rozpačito prstami kreslil do vzduchu a Adrián mu tie neviditeľné kresby pri otázke mazal.
"Nemám rád jedlo." Zastavil ho rukou než stihol ostro protestovať.
"Počúvaj, nechcem počuť kázania, iba ho nemám rád, nemám z neho potešenie, je mi ukradnuté či niečo zjem, najlepšie by bolo keby nemusím nič a nikto ma nenúti." Adrián zacvakol zubami v horlivej úvahe nad nepochopeným názorom na jeho obľúbenú činnosť.
"Ja nenávidím párky, ale zjem ich, keď už nič iné nie je a tiež nemusím chleba, chutí ako papier, ale ak mám na tanieri párky a chleba zjem to, lebo je to spolu fajnové!" vykríkol vo vytržení a zavrtel sa na posteli až zadkom štuchol do Noaha. To ho jeho reč o párkoch a chlebe upokojovali, už ho ani nepočúval, iba jeho nenútený melodický hlas mu hral v ušiach kým myslel na Nikodéma a nato, že už prešlo veľa dní a on neprišiel, zatiaľ čo otec chodí večne...



Ohryzovanie nechtov sa stalo súčasťou Nikodémových dní osamote, už neumýval dva hrnčeky, ani taniere nič nesúviselo, odrazu to nemalo pár, čierne papieriky sa pohadzovali po zemi kade šiel, neboli už v čiernej izbe, nevedel ich zamknúť, chladnička bola plná zeleniny a ovocia, ktoré tam čakalo iba na pehavý nepodarok.
Pach hniloby ho nezastavil aby ho tam deň čo deň tlačil. Chcel späť svojho príživníka, no aj v takejto chorobnej situácii si nebol schopný uvedomiť, že mu chýba.
"Ja už neviem, čo robiť. Neviem písať, keď nehučí sprcha a...a...- " Zasekol sa v telefóne, chcel ho položiť, lebo na druhej strane ho počúvala sesternica, aj ona bola príliš potichu.
"Veď ťa k nemu možnože pustia o...pár dní." Nikodém nemo zavrtel hlavou, ona to nemohla vidieť.
"Nepustia." Zvolal smutne potichu.
"Ja viem, že ti ch.." Zastavil ju.
"Nechýba mi! Len...chcem, bože! Ty to nechápeš! S nikým nebývaš, nevieš aké to je!" Zvrieskol vystresovane že to slovo, ktorého sa tak štítil vysloví nahlas, bola to jeho choroba, nechcel si to priznať ani za jednu jedinú chvíľu nechcel pykať so slovom chýbať na jazyku, lebo Noah mu nepatril, nesmel mu patriť. Takmer sa tragicky zasmial nad svojím premýšľaním a citmi, ktoré ho tak neskutočne zožierali. Hodil mobil o sivú podlahu v obývačke a kopol do čiernych myšlienok porozhadzovaných po zemi. Studený pot sa mu lial po rukách, ako číra voda. Rýchlo odkráčal do kuchyne a drhol si ruky až kým ho myšlienky neopustili a neostala len podráždenosť so začervenanej pokožky, lebo iba tá ho mala zaujímať.
Keď skončil odišiel do spálne ľahnúť si aj po toľkých dňoch radšej spával, ako sa s niekým stretával, aj keď Kain mal záujem. Priznal sa mu minule na káve.
Homosexualitu nikdy nepopieral, ani ju nevyznával, preto ho nezaskočilo, že je Kain teplý, iba pokrčil ramenami a objednal si svoj obľúbený čaj. Jeho priateľ sa tváril zaskočený možno sám nechápal, ale potom sa v rozpakoch usmial a vykoktal objednávku na silnú kávu.
Akurát sa mu tá spomienka vynorila v hlave.
"A ty? Ty si...." Kain nedopovedal, aj keď bol teplý to slovo ho zahanbovalo. Odpil som si a zamračil sa.
"Nie je to jedno? Prečo to rozdeľovať, zdá sa mi to smiešne a chaotické, nezaoberám sa takými zbytočnosťami, lebo keby áno, asi sa zbláznim už naisto." Dodal som. Kain si aj napriek tomu vydýchol, usmial sa a ešte si k tej silnej káve objednal koláč s neharmonickými karamelovými mriežkami. Už ho nikdy nechcem vidieť.
"Máš pravdu." Priznal s úsmevom a ja som sa uistil, že tá myšlienka patrila koláču a nie Kainovi.
Jeho ruky stisli Noahov vankúš v domnienke, že to je on sám. Všetko okolo akoby odrazu stíchlo, bol to snáď spánok, čo ho odniesol preč či posledná myšlienka, ktorá patrila Noahovi? Bolo to jedno, lebo Noah ostával iba krásnym snom za nemocničnými bránami, ktoré sa zdali byť rovnako zlé, ako tie väzenské.
 


Komentáře

1 Evia Evia | 16. července 2014 v 11:01 | Reagovat

Jupiiii, jupiiii :) Som rada, že sa vraciaš! Aj keď len pomalyčky :) Ja sa už teším, keď na scénu príde Nikodém :) Som zvedavá, ako to pôjde ďalej!

2 Fusee Fusee | 16. července 2014 v 16:15 | Reagovat

Jsem nesmírně ráda,že přibila další kapitolka :-D Tvoje povídky nesmírně ráda čtu. Líbí se mi tvůj styl psaní, protože podobný jsem zatím nikdy neviděla :-) Nesmírně se těším na pokračování, jelikož jsem strašně zvědaví člověk :D

3 kated kated | Web | 25. července 2014 v 22:57 | Reagovat

ahoj promiň že píši až takhle pozdě :D ... už jsem si to sice četla, ale zase jsem neokomentovala a myslím si že je to škoda protože to bylo úžasně ohromný :D :D ... a to jako nelžu :D fakt že jo :D .... táákže ti musím říct že tu denně stepuju a čekám na poráčko :D :D
ps:jinak já jsem taky neustále v pressu :( ... takže tě chápu :) :D to je možná jediná záchrana díky který nemám ohryzaný všechny nehty :D :D :D

4 Polly Polly | Web | 3. září 2014 v 17:32 | Reagovat

po pravde...uz som tak nejako zacinala pochybovat, ci Niko teda je alebo nie je.... stale sa dozvedam nieco nove!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama