Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





Kapitola VIII.

29. května 2014 v 14:21 | Emelly |  Brány choroby

Všetkým, čo zmaturovali, maturujú robia štátnice či skúšky, veľa šťastia, nech vám vaša myseľ poslúži, ja mám teraz tiež toho dosť, netuším či to za päť dní stihnem, no dúfam že vás aspoň poteším kapitolou. :)





Noah si neuvedomoval, že časom chradne, jeho pokožka sa menila na príliš tenkú, rovnako tak to bolo aj s ostatnými časťami jeho tela. Utekal od Nikodéma, keď mu ponúkal jedlo čoraz častejšie, vliezal do čiernej izby, lebo ho ten jeho čudácky a protivný novinár nedokázal vyhodiť.
Už ho nechával doma z čírej ľútosti a strachu, že zmizne a on ostane v jeho vlastnom byte sám. So sesternicou prerušil kontakt už pred mesiacom, keď na Noaha nadávala, že je to iba príživník.
Noah zasa už nemal silu chodievať za otcom, bol vyčerpanejší, no neuvedomoval si to. Všetko sa pomaličky rúcalo ako hra s kartami, nenápadne sa vyťahajúcimi z postavenej pyramídy. Ťahali si po jednej a pomaly nechávali upadať svoj smiešne naivný život.
Bol teplý aprílový týždeň na oblohe už nebývali mraky, čas sa pred týždňom zmenil a jarná únava dopadala aj na Nikodéma, ktorý už častejšie pracoval doma, lebo sa začal zlepšovať v písaní článkov a dorábaní ich načas, blonďavý nepodarok si šiel dať teplú kúpeľ po rannej hádke, lebo to čo zjedol bol vyvracať. Nikodém nevedel či vracia schválne alebo mu je už vážne z jedla veľmi zle, tak na neho z popudu kričal.
"Nebuď tam dlho." Odvrkol po dvadsiatich minútach, čo nepočul z kúpeľne žiadne zvuky, odpoveď k nemu však ani v tomto prípade nedošla, tak odpísal Kainovi na správu ohľadom odovzdania práce a náhlivo vstal, že sa na neho pozrie.
"Noah?" Cítil niečo, čo ho nútilo ponáhľať sa. Mohol to byť planý poplach, no predsa ho nemohol nechať tak. V hlave mu pulzovalo, pripomínajúc mu požiarny signál. Rovno prudko otvoril dvere a takmer zabudol dýchať, ako zbadal chlapca ponoreného vo vani s rozlietanými vlasmi okolo tváre. Okamžite ho schmatol za ramená a vytiahol ho, udieral pritom aj jeho aj seba, všetko okolo padalo, kefky na umývadle vedľa vane sa rozleteli do vlažnej vody, ale najhlavnejšie bolo, že vyzjabnutý chlapec nedýchal. Nikodém od náhleho popudu a panickej explózie zabudol rozprávať, pridusene zachrčal a udrel Noaha do tváre, tak silno, až mu z nosa a úst vytiekla voda. Nikodém ho na sebe stisol a udieral ho po kostnatej chrbtici snažiac sa dostať z neho všetky známky vody, spôsoboval mu modriny, fľakaté miesta, ktorá pukali už iba z rozmaru, pretože aj žily boli príliš oslabené. Blondiak v jeho náruči zanariekal a slabo mu stisol tričko na tele. Po chvíľkovom tichu od žurnalistovej úľavy, sa v ňom dvihol hnev a obava z toho, čo sa mohlo stať. Už to nemohol nechať tak a ignorovať, mohol mu umrieť, mohol kvôli takejto chybe prísť o život. Vstal aj s ním na rukách, neignorujúc pravdu, ktorá ho v kútiku duše ťažila už pár týždňov dozadu.
"Ideme do nemocnice." Obliekajúc ho do prvého, čo prišlo, zvolal pevným hlasom ani sám sa neobliekol. Držal si ho na sebe, vychádzajúc v papučiach z domu. Všetko nechal tak. Kanvica na kávu, ticho bublala, na notebooku mu ešte stále hrala hudba a skypove správy sa, ako vždy monotónne ozývali. Nikodém nepremýšľal, nič nebolo dôležité iba ten, koho držal pevným stiskom bojac sa, že sa mu stratí.
Noah bol dezorientovaný, vlastne ani nechcel, nemohol protestovať. Nevedel totiž čo sa stalo, bol strašne unavený, triasol sa od zimy iba v tričku a teplákoch, čo mu Nikodém natiahol na seba. Nespomínal si ani na čas, ako dlho bol mimo, chlórovaná voda mu dráždila pľúca. Neodvážil sa kašľať. Poslušne sa nechal posadiť do auta, odkláňajúc hlavu nabok. Pokorený slabosťou jeho tela, ktoré ho z vnútra zožieralo. Cítil bolesť v žalúdku, bola nepatrná, alebo nebola? Alebo si už zvykol? Nevedel. Nikodém nahlas zanadával, lebo mu cez cestu prebehla čierna mačka a položil ruku na Noahove stehno.
"Nehnevám sa, nie na teba, nie na tú mačku, proste n-nie..." Zakoktal sa, čo mu pripomenulo zošalenie jeho otca. Stíchol, takmer dokonca privrel oči, no nebezpečenstvo havárie mu pripomenulo trúbenie auta. Hneď sa prebral. Stará nemocnica sa totiž týčila ešte jednu križovatku pred ním, keď bol malý býval tu. Pripomenulo mu to nostalgické vysedávanie za zmrzlinárskym stánkom, čo bol v areály liečebne.
Mohol by som tu skončiť. Pripomenul si, keď chvatne míňal psychiatriu s prísľubom, že sa do nej ešte možno raz vráti.
"Skončiť tu." Zopakoval nahlas, zatriasol hlavou, ako pes tesne pred parkovaním, bolo mu jedno, že vošiel na parkovacie miesto sanitiek, vrátnik po ňom skríkol niečo škaredé a Nikodém mu rovnakým prístupom, možno ešte trochu horším odpovedal, že nesie dôležitý prípad. Pribuchol svoje dvere, aby aspoň trochu vybil vlastné nervy a otvoril tie na vedľajšej strane, zatiaľ čo zvráskavený muž bežal k nim a pár sanitárov to sledovalo, rozochvetý žurnalista si udrel koleno do dverí a počas toho, ako zavrčal od bolesti vytiahol Noaha na svoje ruky, hrdo dvihol hlavu a stisol pery.
"Nesiem ho do nemocnice, tak mi ho preparkujte!" Noahova hlava sa ako na slovo oprela o jeho hruď, krehko vydychujúc vzduch.
"Dedo, nechajte ho tak, nech ide, my sa o to postaráme." Jeden svalnatý sanitár si sadol do jeho auta a preparkoval ho, zatiaľ čo Nikodém ponáhľajúc sa k vchodu do nemocnice míňal a búral snáď všetko, čo mu stálo v ceste, dokonca aj malého psa, čo sa mu priplietol pod nohy odkopol nabok. Svet pre neho neexistoval, bol tu iba kostnatý nepodarok, slabý a schradnutý. Na informačnom ho poslali k lekárovi, ten zhodnotil jeho stav a poslal ho na chirurgiu. Nikodém nič nevravel, ale dobre vedel, že na chirurgii sa režú ľudia, tak nechápal, prečo práve tam. Vedúca oddelenia mu to ale vysvetlila, kvôli príjmu potravy, môže mať problémy s črevami, chcela vypísať papier aj na psychiatriu, ale Noah sa odrazu prebral a živo pozrel na svojho žurnalistu, stisol mu dôverne tričko, čo mal Nikodém na sebe a šepky ho perami uprosil, a tak Niko zaklamal.
"On to má z tréningov, poslednú dobu nestihol jesť, nebol takmer doma a odpadol, šlo to tak mesiac... ale jesť chce." To klamstvo mu šlo ľahko cez ústa, aj keď mu srdce zvieralo hrdlo príliš pevne, dokonca Noaha na sebe stisol pevnejšie. Vedúca im to ledva zhltla, no urobila ako chceli. Už o pár minút bol Noah napojený na živiny v nemocničnej posteli a stískal Nikodémovu ruku.
"Nechcel som odpadnúť." Zvolal tenko. V jeho očiach bolo niečo utlačené, akoby sa bál tu byť zavretý, bál sa možnože aj toho, že sa žurnalista vytratí a nechá ho tu samého s tými všetkými sestričkami. Nechcel tu byť.
Nikodém mu ale zamračene stlačil ruku, lebo v mysli zbadal zasa jeho mŕtvolné telo, pod vodou vlniace sa vlasy, posledné zbytky vzduchu zachytené na nose...
"Chceš byť pochovaný? Chceš aby ťa zakopali? Ale už aj keby si sa v rakve prebral, už ťa nevyberú, nikdy chápeš? Nikdy." Zasyčal mu do tváre, ihneď zhrozený z cudzích slov, ktoré mu opúšťali ústa.
Odvrátil hlavu k mriežkam na nemocničnom okne, mal pocit, že tam niekoho vidí, bol to ale planý poplach.
Povzdychol si.
" Ja viem načo máš čiernu izbu." Odvetil ťažko dýchajúc z pocitu úzka vyvalený na posteli. Aj keď Nika striaslo, tváril sa nedotknuto, bez emócii k nemu otočil hlavu, položil mu ruku vedľa líca a priblížil sa k nemu.
"A čo?" Sykol mu do tváre. Noah zatvoril oči a keď sa konečne upokojil, otvoril ich.
"Aj ja ju potrebujem, nie len ty!" Šepol dezorientovaný otáčajúc hlavu k stene a k oknu, všetko bolo nechutne biele, chcelo sa mu zvracať, mal v sebe napichnuté výživy bol v nemocnici. Pochopil, že bude treba jesť, že bude do seba musieť pchať jedlo, aby ho pustili. Z ničoho nič sa mu skrivili pery a vzlyknutie preťalo doterajšie dusivé ticho. On nechcel pomoc, zdráhal sa jej ešte väčšmi, keď si uvedomil, že v ťarche tejto pomoci nemôže odísť.
"Chceš aby som odišiel?" Apeloval hneď Nikodém na jeho zúfalú prosbu o niečo, čomu nechápal. Už len tá predstava, že vedel o jeho tajomstve ho nahnevala, predsa neodišiel a ani sa na odchod nechystal, sadol si k nemu a stisol mu ruku.
"Ja viem, že nie." Ozval sa keď za vyziabnutého odpovedal vzlykot.
"Bol koniec klamstvu, pehavec... Teraz tu budeš musieť jesť všetko, žiadne grcanie, žiadne výhovorky, pekne budeš poslúchať, lebo pýtali podpis rodiča alebo zástupcu a hádaj čo? Volali tvojmu otcovi. Povedala mi to vedúca. Nemáš osemnásť, takže žarty končia, a nech ťa ani nenapadne žalovať, že som ťa prešiel, lebo bude zle." Síce sa mu vyhrážal, ale tváril sa pokojne, až zmierlivo, strach z udania pominul, lebo si toto malé chudé čudo chcel nechať. Noah sa napol a celý sa v hrôze pretočil nabok, čím sa čiastočne schúlil okolo Nikodéma.
"Prosím, nenechávaj ma v tom." Oblizol si suché pery, keď chlapec na posteli preniesol ten zúfalý výkrik do nemocničnej krutosti. Určite si myslí, že ho tu nechám vo vlastných zvratkoch... mal by som niečo povedať, ale nechce sa mi. Chcem ho trestať, mal by dostať trest. Lebo ani ja som nechcel ostávať v byte sám!
Až potom, čo už vlhký vankúš ešte viac navlhol, sa Nikodém ozval, lebo mu pohľad na nezosúladené kvapky poriadne ťahali oči.
"Ak tvoj otec príde, povedz mu, že som tvoj kamarát, že u mňa bývaš, budeš u mňa bývať ďalej, ale pozri sa na mňa." Stíchol a napokon mu podvihol bradu, lebo to malé blonďavé ho odrazu nechcelo počúvať. Konečne sa mu po dlhej chvíli podarilo donútiť jeho bezradne uplakaný pohľad uprieť na seba.
"Začneš jesť či sa ti páči alebo nie, budeš musieť, inak ťa stadiaľ nedostanem, neprehovorím tvojho otca a ani sa ťa nezastanem a teraz mi je fuk či vieš moje tajomstvo, je mi všetko jedno, ide mi o teba." Noah neprikývol, nie žeby nechcel, no jeho duša sa tomu vzpierala, ako démon pred vypálením kresťanského zranenia.
"Ale, ja nechcem jesť." To tiché syknutie pôsobilo veľmi nevinne, ale Nikodém v tom zacítil niečo ostré, rezalo mu to uši, ako keď sa nechty zarezávajú do tabule, vôbec sa mu to nepáčilo.
Skôr, než mu stihol odpovedať, do izby niekto vošiel. Bezradný žurnalista a ešte bezradnejší vyziabnutý chlapec sa vzájomne stisli prstami na predlaktí, ale keď zbadali zarasteného, ledva upraveného muža v hnedej koženke a neškrobenej košeli, pustili sa. Vošiel dnu vzpriamený s očami navlas podobnými tej malej chudej existencii, čo sa momentálne krčila za Nikodémom. Nikodém sa ale postavil. Chvíľa, kedy sa oddelil od chlapca bola asi tou najťažšou pre neho samého, musel sa totiž postaviť jeho otcovi, ktorému bol Noah minimálne podobný.
"Dobrý deň, ja som jeho kamarát." Zvolal Nikodém a natiahol k nemu spotenú dlaň, vedomý toho nepríjemného pocitu, čo ho ovial, keď sa mu muž hnedými očami zabodol do tváre. Jeho neprístupný výraz mu nič neprezradil, ako keď sa na ulici stretnú dvaja ľudia čo spolu nemajú nič spoločné. Mal pootvorené ústa a Nikodéma to vyrušovalo, tak mu na nich civel celý čas, čo si podávali ruku. Bol taký zaujatý, že takmer nepostrehol prvé mužove slová.
"To ty si ho mal na starosť?" Zvolal s obliznutím spodnej pery, ako zviera chystajúce sa zaútočiť. V tom napätom zvieravom tichu ostala visieť Nikodémova kladná odpoveď, ale blonďavý chlapec, takmer vyjabnutý na kosť chytil otca za nohavicu. Ich rovnaké pohľady sa stretli.
"On mi pomáhal otec." Sykol, ako výstrahu, ochranársky zatínajúc pery. Zarastený muž si odfrkol s uboleným úsmevom, jeho syn sa totiž podobal jeho žene. To zúbožené telo pred ním ho samého bolelo.
"Pozri sa na seba ako vyzeráš." Výčitka padla na Noaha aj na Nikodéma. Nikodém sa cítil ťažký pod váhou jeho slov.
"Dá sa dokopy." Otec prikývol.
"To máte pravdu, dá sa dokopy, ale v sanatóriu." Po svojich slovách, spravil krok k troske, čo bola kedysi jeho zdravým synom, ale žurnalista sa mu postavil do cesty a za chrbtom stisol Noahovu malú vychudnutú rúčku.
"Nemôžete ho dať do sanatória." Pokojný hlas, ktorý v tejto situácii nebol vhodný, ale logický vyšiel Nikodémovi z úst celkom rozvážne. Teraz sa podobal lekárovi, ktorý radí, nie ochraňuje. Muža aj tak nasral do nepríčetnosti, očervenel mu nos. Na výstrahu dvihol svoj mohutný ukazovák a namieril ho priamo na neho.
"Ty! Nemáš čo vravieť do výchovy, môjho syna!" Nikodém v ňom zbadal kúsok zo svojho šéfa a preto sa nebál. Iba jemne stisol pery, chvejúcu sa ruku za svojím chrbtom hladil palcom. Pehavý chlapec mu dôveroval, to mu dodalo silu pokračovať, aj napriek ostrým slovám bodajúcim ho do tela.
"Ale mám, žijem s ním pod jednou strechou, odo mňa neuteká." Napätie sa nebezpečne rozlievalo po nemocničnej izbe. Noaha z tej situácie naplo, pretože ju prvýkrát musel vnímať a sústrediť sa na všetko. Rozkašľal sa, no ani to tých dvoch nezastavilo, až kým jedna zo sestričiek nevošla dovnútra.
"Hej páni! Ak sa chcete škriepiť, tak choďte vonku! Ten neborák za vami vás nemusí počuť." Zvolala takmer mužským hlasom.
"Ja som jeho otec a chcem aby tento muž odišiel." Noahovi sa roztriasli pery, chytil Nika za pás, do bokov mu zaryl nechty a vzlykol mu presne do stredu chrbta.
Jeho tenké "NIE!" sestričku zastavilo, pred zavolaním zdravotníkov. Nikodém bral jeho reakciu, ako výhru aj tak však musel odísť bez boja. Vedel to. Otočil sa mu čelom, naklonil sa k jeho tvári a pobozkal ho na čelo.
"Prídem, dobre? Sľubujem, že prídem." Chlapcove oči sa kalili zúfalstvom, duševne nariekal, pretože si to nemohol dovoliť nahlas.
"Buď silný." Pošepol ešte a odstrčil ruku sestričky, čo ho chcela vyviesť na otcovo ďalšie zavrčanie.
Noahove oči sa ďalej upierali na dvere, odkiaľ odišiel jeho jediný ochranca. Cítil sa opäť sám, nechcel odpovedať otcovi na žiadne formálne otázky, nechcel sa dívať na sestričku, čo ho kontrolovala svojím bystrím zrakom a prezerala si infúziu v chudom predlaktí. Slová mu bublali v hrdle, mal pocit, ž e vyprsknú, ako kus spáleného oleja a všetkým ukážu, aká bolesť a nepochopenie sa v ňom skrýva. Zaťal pery, bál sa sám seba, lebo teraz už nemohol byť ľahostajný. Otec sa dotkol jeho stehna. V tom formálnom dotyku nebol ani kúsok rodičovského citu.
"Prečo to robíš?" Spýtal sa ho šeptom, bolo na ňom vidieť, že kontroloval, pohyby sestričky, ako sa pozdravila, sľúbila návrat a vzápätí zmizla. Noah zablúdil ešte raz k dverám, dúfajúc, že tam niekde bude stáť jeho žurnalista, nakláňať hlavu dovnútra a sťažovať sa na nemocničný smrad.
Nebol.
"Nič nerobím." Sykol a na malý okamih v slabosti prižmúril oči, aby sa zbavil tej nekonečnej prázdnoty.
Otec mu pobúchal po hlave, neboli už žiadne slová, ktoré by mohol použiť, a tak sa v rozpačitosti narovnal a mužne zakašľal.
"Idem ja, zajtra sa vrátim, jedz viac, vlastne to čo ti dajú, zjedzš to." Zakoktal sa. Noah neprikývol, nevládal. Radšej si ľahol k nemocničnej stene a počítal desaťročné škvrny z minulosti ostatných pacientov.

"Kiež by to bola už iba minulosť." Pošepkal s novou slzou na kraji viečka, tá však nikdy nedopadla na vankúš, zachytil ju prstami.
 


Komentáře

1 IQY IQY | 29. května 2014 v 23:17 | Reagovat

tak sme sa dočkali? nemocnica, samota, zúfalstvo, des z budúcnosti, pocuchaná nepochopená duša :/
myslím, že aj Nik aj Noah dostanú čas na premýšľanie

2 Fusee Fusee | 31. května 2014 v 1:15 | Reagovat

Děkuji za další skvělou kapitolku :D Nemůžu se dočkat dalšího dílu :-D

3 Evia Evia | 1. června 2014 v 21:18 | Reagovat

Hmm hmm hmmm, ale Noah si za to môže sám a konečne ho tam Nikodém vzal. Už aby ho dali doporiadku. Dúfam, že ho tam budú dobre strážiť, papať treba :D že, Kika? :D

4 Editor - Boh Editor - Boh | 9. července 2014 v 20:40 | Reagovat

Zabudla si pridavaaat? :-O Dúfam, že si v poriadku... lebo ťa tu čaká zvedavá čitateľka :-)

5 Brum Brum | 10. července 2014 v 13:48 | Reagovat

A nielen Editor - Boh, aj Brum čaká, slušne, poctivo, ale zamračene. :-)

Už sú to veky, Noah nám umrie hladom :-P

6 Polly Polly | Web | 3. září 2014 v 16:59 | Reagovat

riadne depresivne...x( ale som rada, ze sa Niko uz konecne zachoval ako dospely chlap!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama