Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





Kapitola VII.

24. května 2014 v 19:39 | Emelly |  Brány choroby
Užite si kapitolu. :)






Jedno popoludnie sa prelínalo s druhým a chlapca, čo sedel v čiernej izbe neťažilo len svedomie, ale kopa maličkých pre niekoho nepodstatných faktov, rozhádzaných na zemi. Zvrhlosť, bolesť a prázdnota z odkazov ho napĺňala a aj napriek nekonečnému strachu sa tam každé doobedie "vlámal" aby mohol ďalej čítať. To niečo zakázané ho nútilo myslieť na tisíc iných vecí, takže to zatieňovalo problémy s príjmom potravy a kopu letákov o zdravom štýle života, ktoré mu Nikodém doniesol a potom ho z nich každé poobedie skúšal. Už mal toho dosť, no sám si všimol, že závrate a pocit slabosti ho držali na krátko. Sem tam sa mu iba tak triasli svaly, podlomili sa kolená alebo proste spadol a nevedel, ako dlho ležal, teraz to aspoň mal čím zaháňať.
Boli tu pocity z článkov, smrť, smradľavé kusy mäsa, radosť z násilných skutkov a hlavne tie maličkosti, ako napríklad, špinavé nechty predavačky, vlas zachytený v koláči a hnusné preklínanie pekárov v obchodoch. Aj keď ho z niektorých napínalo, cítil, že toto je ten žurnalista.
Spoznával ho.
Neurotický čudák, uvedomujúci si iba tie najhoršie skutky, prehnane starostlivý, otravný a pedantný. Tá starostlivosť, však vynikala, aj keď sa ju Nikodém sám snažil zakryť, no troje hrubé ponožky, stály prísun rozmanitého jedla a výživové doplnky, čo náhodou našiel v skrinke na čistiace prostriedky, určite neboli pre neho samého a pehavý chlapec si uvedomoval, že aj keď je tu vlastne kvôli vydieraniu, Nikodém sa ho už potom ani nesnažil vyhodiť a ešte mu vyčítal odchod.
To, čo si obidvaja neuvedomili bola vzájomná závislosť, akou ho Noah každé poobede čakal, keď Nikodém niekam šiel alebo ak sa Noah rozhodol ísť do mesta na cigaretu. Obidvaja to znášali s napätou nervozitou a čakali na toho druhého s neistotou či sa vráti a aké to bude, potom čo príde. To že sa báli a zabúdali na okolnosť, ktorá ich spojila bola zvláštnym znakom rodinného spolužitia.
Blonďavý nepodarok si skutočne spomenul na jeden deň, keď po prvýkrát jasne svietilo slnko a odrážalo sa od čerstvého snehu z januárových dní, obidvaja svorne stáli na balkóne a usmievali sa na ostrú oranžovú s prínosom bledosti. Noahovi sa podlomili nohy, Nikodém to však nekomentoval, iba ho chytil za pás, pritisol na svoju hruď a podopieral ho celý čas, čo tam stáli.
Noah na to so zasnenými očami, plnými izbovej temnoty spomínal, napokon sa postavil a nechal ďalšie ešte neodhalené tajomstvá uniknúť medzi prstami, keď vychádzal von. Dnes mal v pláne ísť do mesta.
Napadol mu príbeh.
Nikodém musel čoraz častejšie cestovať do práce, lebo bolo kriminálne a nehodové obdobie. Keď sa nezabíjalo, tak si nejaké decko strelilo do hlavy petardu ešte zo Silvestra alebo nejaké auto spôsobilo kolíziu na ceste, lebo bola poľadovica. Stále dookola, depresie, choroba, nehody, depresie, choroba, umrznutie...
Sedel za svojím stolíkom a hromžil si popod nos, ako veľmi mu bolo na nič, keď sa mu konečne podarilo napísať úbohý článok o starenke, čo umrzla, ihneď sa postavil a ušiel. Doslovne si obliekol kabát, hodil svoje USB na stôl Kainovi, čo ho svojimi úsmevmi aspoň trochu upokojoval a zmizol. Kain vedel, čo má robiť a ešte za ním zašomral celý vyškerený "Nie je zač" . Nikodém sa s ním po ich zoznámení začal iba trošku zhovárať a Kain sa sám navrhol, že mu pomôže a bude odovzdávať články za neho.
Vyčerpaný žurnalista sa ponáhľal domov, lebo už chcel byť s tým chudým chlapcom, čo mu strašil doma. Dokonca bol ešte pred prácou nakúpiť niečo zdravé, lebo si všimol, že Noah má rád biele jogurty a zeleninu, ktorú si do bieleho jogurtu krája, aspoň to zje bez problémov, bez toho, aby sa vyhováral na nechuť. Nikodém sa však musel laicky opantávať, že Noah aspoň trochu nabral na váhe, aj keď hrozný opak bol čoraz hroznejšou pravdou.
Počas šoférovania mu cez cestu prebehla čierna túlavá mačka, ktorá na neho drzo zazrela, tak na ňu cez okno sykol a hodil za ňou cukrík. Vzápätí to ľutoval, lebo na neho dostal chuť, no už tu nebol.
Prečo? Prečo som taký impulzívny? Pýtal sa sám seba, keď parkoval za svojím domom. Na otázku si samozrejme neodpovedal, náhliac sa už cez cestičku k domu.
Keď otváral dvere, nevediac prečo mal dobrácky úsmev na tvári a pokoj, ktorý napĺňal jeho telo, blaženou spokojnosťou mu prúdil cievami, namiesto toľko potrebnej krvi.
Otvoril a vzápätí sa zarazil, lebo blonďavý nepodarok do neho vrazil a zapišťal od ľaku. Bol oblečený vo vetrovke a v rozpačitosti si dvihol veľké nohavice, čo mu začínali čoraz častejšie padať.
Nad jeho reakciou podvihol obočie.
"Kamže, kam?" Zatarasil mu cestu rozpriahnutými rukami na zárubni.
"Idem do mesta." V obrane mu odpovedal, bolo to tiché a trochu nahnevané, nepodarok totiž určite tušil, že sa mu táto odpoveď nebude páčiť. Mal pravdu. Nadýchol cez zaťaté zuby, čím vydal nepríjemný zvuk, v tom geste Nikodém vycítil hrozbu. Bál sa, že ho nepustí, tak mu preliezol pod rukou a rozutekal sa dole poschodím.
"Vrátim sa." Dodal ledabolo, akoby na tom vôbec nezáležalo. Ale záležalo! Nikodém tam sám stál, až kým z druhého nevykukla okuliarnatá suseda a skúmavo si ho neprezerala. Zazrel na ňu škaredo a zabuchol dvere.
Z dobrej nálady bola rázom len spomienková minulosť.
Nadýchol sa.
"Kam ideš?" Zamumlal posmešne a uškrnul sa stojac za dverami.
Nevediac prečo si vyčítal, že iba tak odišiel, pretože Nikodémov pohľad v sebe neniesol iba hnev, no aj nejaký ten náznak starosti, ktorá mu vadila, no predsa si ju vo svojom vnútri vážil. Dokázal oceniť úprimný strach, aj spravodlivý hnev, predsa sa niektoré Nikodémove fanty nezdali spravodlivé. Ako tak šiel, prstami zamyslene prechádzal po mriežkovanom plote. Ulicu zaplavovalo fialovo, oranžové svetlo z chladnej oblohy. Nadýchol sa voľne mieriac do mesta s úmyslom prežiť ďalšie príjemné popoludnie. Avšak nič nebolo také, akoby čakal.
Síce boli tmavovlasí bratia na svojom mieste, no Haen sa zadúšal plačom a tmavovlasý sa na neho mračil so smútkom a bratskou láskou. Rukou mu prechádzal po chrbte a hundravo ho utešoval.
"Čo sa stalo?" Spýtal sa celkom váhavo, možno by sa ani nebol ozval a rovno by zutekal, no musel. Haen bol totiž jediný človek na svete, ktorého plač bol zakázaným. Haenov brat na neho škaredo pozrel, perami sa dotýkajúc Haenovho čela.
"Pozri sa lepšie." Sykol. Blondiak chvíľu nechápal, no potom mu to došlo. Haen stál iba v ľahkej bunde, zatínal päste a ani keď uvidel Noaha, tak sa nepotešil. Noah podišiel bližšie. Nikto okrem nich tu dnes nebol a tak to bolo najlepšie. Objal Haena zozadu a položil si na jeho hlavu svoju bradu.
"Donesiem ti jednu so zajačikom alebo chceš čisto modrú? Mám aj..." Haen sa otočil k nemu čelom, pritlačil sa mu na vyziabnutú hruď a ešte viac sa rozvzlykal.
"Bola moj-a, obľúben-á!" Mumlal mu do hrudi, no Noah mu všetko rozumel, lebo mu rozumel vždy. Stisol ho pevnejšie.
"Obľúbená! Mal si, si na ňu dávať pozor." Pokarhal ho brat už dosť vytočene a začal pochodovať z jednej strany na druhú rozhadzujúc rukami, na jednu nohu zvláštne dopadal, čo bol znak krutosti z prebdených nocí, z dotykov, čo rovnako pálili, ako aj boleli. Z pozorovania ho, odbočil, keď sa Haen ozval.
"Nechcel som ju t-am nech-ať, Petrovič bol... vystrašil, o-n,vybral, za-a-a...." Od plaču sa zajakával, svojho kamoša ani brata nechcel vnímať. Noah preto zaútočil inými zbraňami.
"Poviem ti príbeh, nie... nie jeden. Poviem ti ich koľko budeš chcieť a nemusíš mi nič dávať." Musel mu to zopakovať a nabádať ho, aspoň trikrát, kým sa Haen ako tak spamätal, spozornel a jeho plačom opuchnuté oči sa zvedavo zamerali na Noahove popukané ústa. Hrudník sa mu ešte stále prudko dvíhal, no už to bol iba dozvuk, toho všetkého strašného, čo pouličný chlapec sám nevedel vysloviť. Jemne, ako nejakú krehkú bábiku ho vzal zozadu za boky a posadil ho na schody, kde si sám sadol a objal ho jednou rukou okolo ramien. Tmavovlasý si sadol na ten pod nimi a nenápadne sa oprel o koleno svojho malého brata.
"Bude to príbeh o mladom novinárovi." Haen sa dotkol jeho ramena tým svojím, triasol sa zimou, tak ešte prv, než sa Noah ozval, rozopol si vetrovku, vyzliekol si ju a zakryl aj jeho aj seba. Haen ďakovne potiahol nosom a slabunko sa o neho oprel, aby ho nebodaj nezaťažil. Jeho veľký brat to všetko sledoval, no dnes nepovedal nič.
A tak Noah rozprával o trošku čudnom novinárovi, čo mával v byte čiernu izbu, vravel im o cudzincovi, pletúcemu sa novinárovi pod nešikovné nohy a spomenul aj tajomstvá, ktoré čierna izba ukrývala.
"A tak žije, žurnalista s vydieraním mladého príživníka, ktorý mu ale pomáha. Zvykli si na seba a... a zabudli na to zlé, čo ich spojilo, akoby to bola maličkosť ich nudného bytia." Dokončil, nebola to celkom pravda, lebo to ťaženie, čo cítil vo svojom vnútri to ešte nedokázal vyrozprávať, ba ani zakryť uspokojivým úsmevom, lebo sa rozhodol pre príbeh príbehov, ako sám nazýval reálny život niekoho iného. Lenže tie nevinné oči pošpineného mladíka, strelili do presne toho čierneho bodu príbehu, ktorý ho najviac zaujímal.
"Prečo ten vydierač nemal kam ísť, prečo nešiel domov? Nemal domov?" Noahovi sa zachvel hlas, keď sa ozval.
"Mal, ale... Nikdy to nie je také jednoduché, vieš?" Haen zabudol na plač, čo ho tešilo, náhodou sa stretol s očami tmavovlasého, ešte väčšmi znervóznel. Mal pocit, že vidí o kom ten príbeh je, preto rozpačito sklonil hlavu k svojím spojením stehnám, medzi ktorými mal vychudnutú medzeru.
Zrak sa mu zastrel, lebo sa rozhodol na ďalšie nemé výzvedy odpovedať.
"Mal problémy a ten novinár mu pomáhal, lenže chlapec pomoc nechcel, ale to je už pokračovanie a to bude nabudúce. Nechceš radšej počuť príbeh o princovi a zlej princeznej?" Haen urputne zavrtel hlavou, až sa mu čierne pramene rozhádzali kade, tade. Noah mu ich chvatne urovnal, no nečakal, že mu chytí ruku a ovonia ju, tak spontánne ako to robí hocijaké skrotené zvieratko. Haen sa napokon usmial a pritisol si jeho dlaň k perám.
Nežne ju pobozkal, pozorujúc blondiakovu reakciu. Vzápätí sa však zaškaredil, lebo jeho brat ho prudko stiahol k sebe, akoby bolo bozkávanie rúk nebezpečné a možno aj skutočne bolo.
"Si sprostý! Toto sa nerobí." Haen na neho ukrivdene zazrel, akoby mu odcudzil tu najcennejšiu hračku a zasa sa mu skrivili pery. Noah nič nespravil, iba sa pousmial, keď Tmavovlasý zaváhal a stiahol si ho po nevydarenej hádke k sebe. Síce jeho rozmaznaný brat pripomína tak trochu príťaž, je príliš zlatý, aby mu niekto vedel odolať.
Obidvaja sa pozreli na blondiaka a začali nepatrne skúmať jeho pehy na nose.
"Povedz ešte jeden." A tak si vyzjabnutý chlapec sadol, odmietol ponúknutú cigaretu a prívetivo sa usmial.
"Dnes je to predsa za dobrý pocit." Haen sa uškrnul.
"Dnes to má byť zadarmo!" Zvolal, lebo všetci vedeli, že to, čo je zadarmo, je najlepšie. Okrem sexu.
"Posadali si okolo neho a ako rozprával jeden príbeh od Charlesa Dickensa, prišli do podchodu ďalší a ďalší, bolo ich asi osem, keď dokončil. Na chvíľu nastalo ticho kým ho neprerušil hlavný poslucháč toho všetkého.
"Ten nie je tvoj." Odvrkol ani sa neusmial, bol nahnevaný a možno ešte viac sklamaný, tak Noah prikývol.
"Nie, nie je.... Ale dnes som už jeden svoj povedal." Haen vyskočil. Všetci v chladnom, zmoknutom podchode sa na neho obzreli.
"Ja chcem tvoj, nechcem cudzí, nechcem počuť cudzie, len tvoje, Eňo." Hovoril to tak dospelo, až sa Noah cítil karhaný od nejakého staršieho rodiča.
Pozrel sa na ostatných. Vyzerali, že im to je jedno, ale pridali sa kývajúc hlavami k tmavovlasému.
Potichu si šepkali o rozprávke, nádeji, láske, krivde a vyziabnutý mladík sa nad nimi zľutoval, oprel si hlavu o dvere a zahľadel sa na známo-neznáme tváre, ktoré na neho zvedavo zazerali. Pripomínali divokých kocúrov, čo rozmýšľajú, že by aj prišli bližšie. Aj tak sa vždy zháčia a utečú. Pomyslel si, dýchajúc zápach zo spáleného kadidla. Evanjelický kostol bol príliš blízko.
"Tak dobre ešte jeden." Vravel príbeh o pútnikovi, ktorý nikdy nenašiel šťastne, lebo si myslel, že naň nedočiahne, nikdy ho ani nezbadal, predsa sa mu lepilo na päty, ostávajúc v jeho nevedomosti. Ihneď ako dokončil, všetkým pokleslo čaro z očí a nastali otázky. Tí mladší asi v Haenovom veku, nerozumeli presne, mysleli si, že ten muž bol strašný hlupák, že sa nepozrel na podrážky či ho tam nemá, avšak tí starší, to dobre pochopili a teraz si kreslili po zemi, okopávali topánky o hnedý poprašok a uvažovali, akí hlupáci sú oni sami, no neopovážili sa tým mladým povedať o svojich myšlienkach, pretože vedeli, aké dôležité je udržiavať ich v nevinnej viere v lepšie zajtrajšky. Noaha to trochu zabolelo, chcel to povedať, no mlčal. Zatúžil po cigarete, ale na um mu namiesto nej padol Nikodém. Vstal, oprášil si nohavice a vydýchol.
"Už pôjdem." Zvolal do príjemného ticha a pohladil Haena, čo sa díval na svoje podrážky. Haen k nemu dvihol vysmiate oči, v nich sa však ihneď objavila vážnosť a stopa po výčitkách celého sveta, len aby jeho Eňo ostal dlhšie. Noah však nemohol. Stisol si ho v objatí, dovolil mu nenápadne ocucať krk a s cucflekom navyše utekal ulicami mesta, len čo mu dych aj nohy stačili.
"Áno, potrebujem to! Nepýtaj sa ma prečo, proste to potrebujem. Čo je na tom, že chcem vedieť, kde ten zasran je?" Kričal do telefónu urazený, nahnevaný a vystresovaný. Prudko si škrabal líce, aj krk no bolesť ho iba upokojovala a podporovala v ňom predstavu, že za chvíľku mu tá jeho nepodarená sesternica zistí, kde sa nachádza ten malý....
Ani nechápal svojej spontánnej myšlienky, vyhľadať ho a zistiť si, kde je, čo práve robí.... proste sa toho chytil a lačne zato ťahal.
"Počkaj, priateľ nie je až taký expert, ak šiel po Trebišovskej tak ho nenájde, no ak sa vydal do mesta popri banke, to by mohol zistiť z kamier.
"Čo to vlastne máš za gorilu?" Odfrkol si znechutene, lebo si potreboval trochu vybiť nervy, už bol totiž celý doškriabaný na líci dokonca cítil zaschýnajúcu krv.
"Vieš čo? Vybíjaj si to na niekom inom, keď ho nájde, zavolám ti." A s tým mu zložila. Nahneval ju. No čo?! Odpľuvol si do umývadla a hneď to po sebe nazlostene začal umývať. Viac ho nazúrilo, že stále nevedel, kde sa nepodarok práve teraz nachádza. Dve hodiny neustáleho pochodovania, tisíckrát vytočené to isté číslo, no po Noahovi sa akoby zľahla zem. A v okamih najmenej očakávajúci, keď sa konečne zvalil do svojej bielej pohovky, zazvonil zvonček. Dve minúty nato, ako vystrelil aby otvoril neznámemu, mu zazvonil mobil. Všetko sa to strhlo, tak rýchlo až by neveril, keby mu to niekto povedal. Vrátil sa po vibrujúci mobil, šmykol sa po dlážke na hrubých ponožkách a chvatne otváral dvere.
"Naraz povedal ahoj aj do telefónu, aj pehavému nepodarku, ktorý pred ním stál dosť nechápavo, lebo si všimol, že sa Nikodém tvári čudne.
"Nenašiel ho, asi sa stratil skôr, než si prezrel záznam." Povedala mu a on jej spontánne odpovedal.
"Nevadí už ho mám." Zložil neuvedomujúc si, že mu vlastne naznačil, koho hľadal. Márne dúfal, že mu to nedôjde, no nepripomínal mu to a Noah sa nepýtal. Veď hľadať sa dá ovládač, tričko, pes, kabát no proste hocičo. Upokojoval sa.
"Kde si bol?" Vypálil na neho ihneď, ako ho usadil do obývačky, ešte obutého aj oblečeného. Na čudákovu otázku pokrčil ramenami a objal si brucho.
"Som hladný." Povedal schválne drzo a nahnevane, kvôli tej vypočúvacej otázke. Nikodém na neho zasyčal.
"Najprv mi povedz kam si sa vyparil!" Zvrieskol od zúrivosti. Blondiak sa mu však zaškaredil do tváre a posmešne sa zasmial.
"Nemusím ti nič vravieť." A v ten moment, keď sa na neho Nikodém ublíženejšie, pozrel cez hnev, zistil niečo veľmi vážne. Správal sa ako oni. Bolo mu to ľúto, takmer nič nepovedal. Iba sklopil oči a začal sa hrať s vlastnými prstami, čakajúc Nikodémov výbuch, hocičo, no ten bol ticho.
Mlčky na neho hľadel ešte chvíľu, potom sa otočil a zašiel do kuchyne.
Spolu sa trýznili. Jeden v obývačke a druhý v kuchyni. Pritom mohlo byť všetko iné. Vydýchol si a začal si šúchať stehná, čo ho od mrazu štípali a brneli.
 


Komentáře

1 Evia Evia | 25. května 2014 v 8:45 | Reagovat

Joj Petrovič :-) Ten sa nikdy nestratí a vždy sa pripomenie.
Ľutujem Nika, že má u seba doma také drzé decko, ešte aj s cucflekom príde domov, no kto vie, čo na to povie Niko. Teším sa na pokračovanie, pretože som a to veľmi zvedavá :-)

2 IQY IQY | 25. května 2014 v 9:37 | Reagovat

Noah si možno na prvý pohľad zahráva s Nikom, ale kdesi v sebe cíti, že prelomil jeho obranu, jeho popudlivú, pracnú škrupinu voči svetu a už sa mu usadil v predsieni myukardu :-)
Noah rozhodne nie je hlúpy, len tá jeho cesta skutkov k Nikovi a konečnému cieľu je hrboľatá, preto nepohodlne nadskakujú obaja, bičovaní vnútrom protichodných strachov, neuróz a pod. ;-)

ocucaný krk so znamienkom vlastníctva je tiež jeden hrboľ na ceste... ale nie som si istá z textu, či o ňom Noah vie ! O_O

prídem si to preveriť a díky za textík :-P

3 Polly Polly | Web | 3. září 2014 v 16:34 | Reagovat

no tusim sa uz aj maju radi :))))...takym svojim spôsobom xDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama