Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XXXII. Správa v popole

9. října 2013 v 21:47 | Dämonia Emelly |  Krása masky (D)

Dnes sa deň začal katastrofálnym vstávaním a skončil krásnou náladou :D Takto si predstavujem priebeh života. :D

Tak na záver môžem povedať, že môj pes je dobrá stíhačka. Let 6, z kuchynskej linky ku klobáskam sa vydaril.


Venované: Evi, Barbi, Keiko :)








O pár dní neskôr po prvýkrát nasneží, zima je vlhká, ale nie veterná, pretože lesy zadržiavajú víchrice a držia ich ďaleko od tohto miesta. Avšak aj tá malá zmena počasia sa vrúti do našich životov na panstve.
Timotej prechladol, pretože sa v noci vykradol z izby a šiel natruc iba v košeli, aby ukázal otcovi, že mu nikto, okrem bývalého osobného sluhu, nebude rozkazovať. Elza mi to vyčíta, a preto ma aj dnes zobudí skôr.
Nik nechápe, prečo sa odvraciam od Timoteja, pretože im to Hartwig nepovedal, aj tak mám pocit, že si to domysleli. Mateo je jediný, čo o tom vie a aj to tak ostane. Spolu vstaneme na Elzin krik. Postele máme oproti sebe a aj sa na seba hneď po prebudení zahľadíme. Obidvaja sme strapatí a unavení zo včerajšej práce pri koňoch.
"Vstávajte! Treba naložiť do pece a prútené koše so špinavými uniformami odnesiete do pivnice, ja vám dám povaľovať sa v posteliach." Mateo jej rozumie, a to nemusí ani vedieť, o čom presne rozpráva, ja to mám horšie. Každé jej prenikavé slovo sa zabodne do mojej krehkej, ešte spiacej, hlavy.
"Dobre, dobre, už ideme." Ohriaknem ju drzo, pretože mi vadí, ako vrieska. Mateo je aj tak hluchý a ja som už hore, v tom mi napadne, ako sa mohol zobudiť v rovnakú chvíľu, keď ju vlastne nepočul? Zamračím sa na neho, on môj pohľad spozoruje a dupne do zeme. Čím mi dá najavo, ako o nej vedel.
Nesnažím sa zadržať tiché zasmiatie sa.
"Nebuď drzý, mladý!" Elza zabodne prst do prázdna a potrasie ním predo mnou. Vyzerá, akoby mi chcela vydlabať oči.
"Áno, madam." Zvolám vážne a pokračujem s úsmevom. Stojí vo dverách, pokiaľ si pred ňou neoblečieme nohavice a nezakašeme košeľu. Vôbec jej nevadí prekračovanie chlapčenských práv na súkromie. Odkedy mi vynadala, že už všeličo videla, nesnažil som sa jej to zakázať. Bolo to tuším predvčerom.
Sprchu musíme obidvaja odložiť kvôli práci. Keď osamieme s prútenými košmi, začujem zasa krik, ktorý je už rutinný. Hartwig sa znova pustil do Timoteja, pretože niečo rozbil.
Ihneď hlavou prejdem všetky významné sochy a kolekcie, ktoré by mohli byť obeťou, ale podľa Hartwigovho tónu to bude asi jeho najvzácnejšia čínska. Vzdychnem si a Mateo do mňa drgne lakťom, pretože sa opieram o posledný kôš, ktorý ostal. Prekvapene vzdychnem.
Všetky ich odniesol sám. Výčitky ma trápia aj teraz... Vždy prídu aspoň raz do dňa po uvedomení si, že som od svojho "pána" odlúčený, zatiaľ čo Mateovi nedokážem venovať pozornosť. Mám pocit, akoby som sa niekde napoly cesty rozkrájal a ani jedna polovica nedošla na to správne miesto. Nie som ani tam a duchom ani tu.
Zvieravé pocity ma odradia od nejakej práce, no predsa keď príde na druhú prácu, rozhodnem sa Matea poslať do stajní, nech sa zabaví pri koňoch a sám vezmem všetky pece v dome. Samozrejme, že aj tú v Timotejovej izbe.
Nechám si ju až nakoniec, ostane úplne posledná. Je jedenásť hodín dopoludnia a Elza už zvoláva veľkým zvonom na dvore ľudí na osemminútovú prestávku. Preto osem, lebo je to viac ako päť, ale menej ako desať.
Ohliadnem sa, ale viem, že ešte nesmiem. Musím vypratať poslednú pec, zapáliť ju a potom pôjdem za Mateom. Sľúbim sám sebe. Vlastná myšlienka ma poteší, pretože je konečne správna. Žiadna scestná úvaha.
Čierna mačka mi skočí do cesty a po jej zasyčaní dokonca na chvíľu uverím na smolu.
Chladne ju odkopnem. Táto nie je Timotejova.
Je cudzia.
Siahnem na studenú kľučku a nadýchnem sa, v jednej ruke mi zaštrngoce vedro na popol. Skutočne sa cítim hlúpo, keď dvere zavŕzgajú a privedú na mňa pozornosť dokladajúcej sa dvojice.
Otočia sa na mňa, Timotej má ruky založené na hrudi v obrannom geste, zatiaľ čo Hartwig ich ešte pred chvíľou držal rozpriahnuté ako nejaký rozzúrený Talian.
"Prišiel som zatopiť a vypratať pec." Rukou rýchlo kývnem do rohu. Hartwig sa otočí na odchod, po pár krokoch sa zarazí, a keď okolo neho prechádzam, zasa sa rozíde. Váha či skutočne opustiť izbu a zanechať ma tak s jeho synom. Pretože nesmiem povedať ani jedno slovo a ja viem, že teraz bude čakať. V hlave sa mi zrodí malý bod poznania. Ak dokážem Hartwigovi, že nemám záujem... Nebude dávať pozor. Nebude tu ani navždy.
Naivná myšlienka sa natisne medzi obavy a nervy.
Nesústredím sa, keď vymetám pec. Nesmiem sa ani venovať chlapcovi, čo si ticho sadol na posteľ a teraz kope pätami o podlahu v intervale, akoby sa mi snažil pripomenúť, že on tu stále je.
"Nemusíš sa hrať, že som ti ublížil. Pretože neublížil." Odpovie až príliš arogantne a buchne pätami o to viac.
Moju pozornosť sa mu však nepodarí dostať. Preto sa vyšvihne na nohy, ladne ako gazela urobí pár krokov a ocitne sa vedľa mňa. Impulzívne sa ma dotkne, možno to má byť drgnutie, no neodhodlá sa. Ruku totiž hneď stiahne. Keď sa naše pohľady stretnú, on prešliapne z jednej nohy na druhú. Niečo ma svrbí na jazyku.
Nie je to, ako myslíš. Len si nemysli, že to tak je. Pochop to.
Zavrtí nado mnou hlavou a aj ju nechápavo nakloní, ublížene až kruto nevinne.
"Ja, j-ja nechápem. Prečo si taký? Zastal som sa ťa a... A dal som si dole masku, dokonca som ti povedal tajomstvo! Čo si myslíš, že si nepamätám?! Dávid, veď niečo povedz!" Hlas mu zachrípne, podskočí a zlomí sa napoly. Pootvorím ústa v nemom prekvapení, vyjde zo mňa iba jediná hláska, keď si uvedomím, že nesmiem.
Kiež by si bol taký chápavý, ako ja pri Mateovi. Už viem, aké ťažké je mlčať.
V hrdle cítim tlak, to sú slová, ťažko prehltnuté a usadené ako kamene.
Pred očami sa mi arogantný chlapec mení na smutnú kopu, zhrbenú a popálenú. Smrkne si do rukáva, tak ako to zvyknú robiť chlapci. To detinské gesto ma ešte viac bodne, preto skloním hlavu k popolu a nahrabem ho na kovovú lopatku. Zdá sa mi ťažšia, ako pred chvíľou bola. Vysypem ju do vedra a naberám už ďalšiu.
Nakoniec zavrtím hlavou a do popola napíšem.
"Nemôžem." Hneď ako stíchne, aby si to prečítal, zmažem to, a tým ho na pár sekúnd utíšim.
Prvotné vzlykanie ostane na okamih visieť nad ním.
"Nechápem." Zopakuje zasa. Vrtí pritom hlavou a svetlé vlasy si rozhadzuje do strán.
Ovládne ma paranoidný pocit, že sa schválne robí takýto nevinný, ale potom si čupne ku mne, spojí si ruky medzi kolenami a ja sa zasa utvrdím, že on je taký, odkedy ho poznám.
Stále sa pozerá do popola, už nečaká na odpoveď. Hartwig určite stojí pri dverách a načúva. Steny sú krehké, rovnako aj dvere. Všetko je počuť, nedovolím si šepkať. Už teraz ľutujem ďalšej správy.
"Bude dobre, nemysli na masku." Keď píšem, zároveň aj číta, len čo to dokončím, zotriem text jedným ťahom lopaty a odskočím. Dvere sa otvoria, prudko, schválne, nečakane.
Hartwig nakukne. Prezrie si nás. Srdce mi bije ako splašené a nepochybne aj jemu.
"Čo tu tak dlho robíš? Pohni si!" Skríkne na mňa nahnevane.
Neodhalil ma. Tmavé obočie mu divoko skáče a hnedé oči, na vlas podobné Timotejovým, so zápalom ťažko rozoznateľným prezrú Timoteja.
"A ty, učiť sa. O druhej ti začína španielčina. Rafael sa už teší."
"Chcem byť sám." Aj napriek tomu, že to Timotej povie, táto veta nie je adresovaná mne, ale jeho otcovi. Viem to, pretože na mňa pozrel tým svojím bezradným pohľadom. Vraví mi ním.
"Povedz niečo sprosté, Dávid." Možno fantazírujem príliš veľa. Vzpriamim sa a z nohavíc si ťarbavo vyberiem zápalku. Čím rýchlejšie sa snažím vypadnúť, tým pomalšie mi to ide. Napokon to po piatich minútach zapálim a rozmiestnim tri polená až nakoniec.
" Keď bude treba priložiť, zavolajte ma." Vetu adresujem skôr Timotejovi, ale kvôli blížiacemu sa trestu, sa otočím na Hartwiga. Prikývnu obidvaja. Krpec skloní hlavu, keď si ho otec všimne.
Dá mu jasne najavo, komu tá veta patrila a nech si na ňu nerobí nárok. Presne taký je ich vzťah.
Timotej si odfrkne a tentoraz sa vzdá. Je vyčerpaný, vidno mu na tvári, že už dnes nemá chuť sa hádať. Dal by si puding z kokosového mlieka a možno by chcel nejakú sloniu sošku.
Slony.
Spomeniem si na tie, čo som si strčil do kabátu. Ešte tam sú, musia tam byť.
Odídem z izby bez pozdravu. Najprv kráčam pomaly, po ohliadnutí dozadu zistím, že tam vďaka bohu nik nie je, a tak sa rozbehnem.
Musím sa presvedčiť či tam sú. Rozrazím dvere do Mateovej izby. Opotrebované pánty vydajú škrípavý zvuk, až sa obrátim, presvedčujúc sám seba, že sem nik nepríde.
Neviem, čo ma to pochytilo, ale som nervózny, keď ich v kabáte nenájdem. Napätosť prebleskuje z jednej ruky do druhej. Už zatínam päste.
Hľadám ich ešte dlho, až pokiaľ po obede nepríde Mateo a neprichytí ma, ako sa plazím pod jeho posteľou.
Nenájdem ich.

Sú preč a s nimi aj jediná spomienka na Indiu.
 


Komentáře

1 Evia Evia | 9. října 2013 v 22:05 | Reagovat

No, aspoň že mu Dávid aspoň prezradil, že nemôže :-) Kapitola sa mi páčila a ako vždy sa teším na pokračovanie :-) len sa bojím, že sa to už pomaly blíži ku koncu :-( na jednu stran chcem vedieť, ako to skončí, ale zase na druhú stranu, nechcem, aby to sončilo. Toto je také tvoje osobné Kuroshitsuji :-D  chchee ehceee

2 alexis alexis | 10. října 2013 v 1:15 | Reagovat

Je strašne kruté nemôcť povedať to, po čom človek túži najviac. Chápem Dávida, jeho potrebu vykričať Timotejovi pravdu, takisto chápem Hartwiga, chce pre syna len to najlepšie, i keď celý ten ich vzťah je divný.
A kam zmizli sloníky? Dal ich Hartwig odpratať?
No uvidíme ako sa bude dalej vyvíjať dej :-)

3 Keiko Keiko | 10. října 2013 v 11:13 | Reagovat

To je strašné... on si neuvedomuje, že to bude len horšie, ak bude Timoteja od Davida oddelovať? Pre Davida musí byť ťažké len tak mlčať, ja by som to nedokázala tak dlho keby som videla, že ten druhý trpí... Prehľadali ho... hnusáci ... ale možno ich nájde ... dúfam ... :)
teším sa na pokračovanie a dúfam, že sa tam niečo zmení :)

4 Liliana Liliana | 10. října 2013 v 18:10 | Reagovat

Ako vidno Hartwing ešte stále nepochopil Timoteja. Chce ho vychovávať no nerobí to správnym spôsobom. Čím viac bude Timotejovi zakazovať a ubližovať tým sa bude Timotejova nenávisť voči nemu zväčšovať. Dúfam, že sa Timotej tak ľahko nevzdá a neodsúdi Dávida. Snáď príde aspoň jeden z nich na spôsob ako sa zhovárať. Ináč som veľmi rada, že Dávida Mateo našiel a nebol na tom vďaka tomu horšie. A ten vzťah Matea a Dávida je niečo krásne. Sú si dosť blízky na to aby si rozumeli i bez slov. Držím palce Dávidovi nech nájde tie sloníky. Teším sa na pokračovanie :-)

Teraz to budem mať trochu hektickejšie tak sa môže stať, že nebudem dlhšie komentovať tak ako v tomto prípade. Takže sa chcem ospravedlniť. Ináč máš veľmi šikovného psíka.

5 Baf Baf | Web | 11. října 2013 v 11:34 | Reagovat

Pre Dávida musí byť nehorázne ťažké, že mu nemôže nič povedať. A veď pre koho by nebolo? Ja byť na jeho mieste tak už dávno niečo poviem. Obdivujem ho za jeho silu, výdrž a vynaliezavosť, že ho napadlo napísať do popopla, že nemôže. Hartwing si najskôr naozaj nuvedomuje,že to iba viac zhorší jeho vzťah s Timotejom, ale asi má len pocit, že takto to bude lepšie pre jeho syna a rodičia maju potrebu svoje deti chrániť. Je to pud aj ked im to často nevychádza a robia pravý opak toho čo by chceli. to je asi všetko čo k tomu poviem c: a samopochopitelne sa teším na dalšiu kapitolu

6 barbor barbor | 11. října 2013 v 20:44 | Reagovat

veľmi pekná časť. ako inak :) dávid to možno má ťažké, ale z časti si za to môže sám a hoci je s mateom, aj tak myslí na timoteja. som príliš zaťažená na matea, takže to vnímam ako zaujatý čitateľ :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama