Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XXV. Dedičstvo masiek I.

21. září 2013 v 22:38 | Dämonia Emelly |  Krása masky (D)
Tak si to užite. :)

Venované: Evi, Liliane, Alexis, Barbi :)





Na druhý deň Timotej bez rozlúčenia odíde, skôr než sa sídlo preberie a Alfonz stihne zaznamenať jeho odchod. Boli priveľmi tichí a nenápadní.
Keď malátne kráčam schodmi, uvedomujúc si vlastnú prehru v pľúcach ma zaštípe silný dym z fajky. Jej aróma, tabaku, ktorá sa po žiadnej cigarete nedokáže tak rozniesť, je teraz všade. Vznáša sa po veľkej časti haly avšak jej najhustejšie rozloženie sa nachádza v obývačke, kam zamierim. Hartwig totiž tiež miluje fajky a keby tu bol on, mám asi po práci, pretože mojou povinnosťou je Timoteja sprevádzať na každom kroku.
Srdce mi stisne obava, no pohladí ma aj predstava, žeby som stadiaľto zmizol a krpec by ľutoval, že kvôli Emerymu prišiel o dobrého sluhu. Urobím krok dovnútra, vzápätí som okríknutý a s hrubým smiechom až démonickým podaním, privítaný strýkovým rozpriahnutím paží.
"Kadiaľ sa túlaš? Nemáš byť s Motejom?" Jeho hlas pohládza, tak si sadnem na stoličku a pozorujem ho, ako si užíva svoju zapálenú fajku.
"Viem, že viete." Odpoviem mu na jeho otázku, na jeho tvári je jasné pochopenie, pýta sa iba tak z čistej zvedavosti nad mojou zúfalou situáciou.
"Je tam, kam chcel ísť a s tým, kým on chcel." Hlava mi poklesne do podopretej ruky. Salvik otrávene mľaskne a nakloní ku mne hlavu.
"Keď sa niečo stane, vieš čo čaká teba? Riskuješ chlapče ... zbytočne riskuješ." Fajkou urobí vo vzduchu kruh a potom si vezme čiapočku, ktorou zdusí rozpálený tabak.
Prikývnem, viem to veľmi dobre, možno lepšie ako ktokoľvek iný. Alfonz, alebo ja sám to budem musieť oznámiť Hartwigovi. On ma chladne vyhodí a je jedno, aký vzťah som s ním mal predtým.
Zamyslím sa nad jeho pojašenými rozhodnutiami ohľadom firmy, rýchlymi pohybmi rúk, keď niečo vysvetľoval a takisto aj múdrymi očami. Jeho sú zelené, príliš svetlé, aby niekto vydržal pohľad do nich.
V istých záležitostiach sa správa, ako Timotej, je zdráhavý, až zraniteľný, potom to obráti kartu a je z neho zbraň, ktorou ničí ostatné firmy. Spomienky sa mi spoja do jedného celku a v rozptyľujúcom dyme z fajky si niečo uvedomím.
Dedičstvo masky.
"Strýko Salvik, tak vás môžem volať?" Usmejem sa na neho, aby vedel, že viem, že som na niečo prišiel a začal sa toho držať práve v tomto momente. Prikývne, zapálený mojím pohľadom si naleje z vodky, ktorá má v sebe vyryté nejaké znaky, pripomínajú indické písmo dévanágarí, no nie som si istý či je to skutočne ona. Podvihne poldecák k ústam a kopne ho do seba na jeden hlt.
"Volaj ma Salvik, veď patríš do rodiny. Osobný sluha, je niečo mimoriadne cenné. Každý pán si toho svojho vyberie, sluha si takisto vyberá pána. Máš to ako so psom." Zaškľabím sa nesúhlasne s pokrivenými perami. Tiež mám v tom okamihu chuť dať si hlt zo silného moku. Prstami ma udrie do záhlavia. Jeho prsty sú drsné a silné, ihneď sa tam chytím a otočím na neho hlavu.
"Z mojich slov si ber iba to dobré, inak sa nikdy nepochopíme, mladý." Osloví chladne. Jeho tvár nie je taká priateľská, aká bola pred chvíľou. Má v sebe to isté, čo Timotej a Hartwig. Prikývnem.
"Pes, ale bude sedieť a počúvať. Som sluha, ale nebudem počúvať na slovo, keby som to robil, tak... sa s ním nezblížim." Bradu si položím na spojené ruky, opreté o stôl. Uvedomil som si to až teraz, pri obhajovaní seba samého. Presne tak, keby som bol iba sluhom....krpec by za mnou v noci neprišiel, neukázal by mi svoju tvár, nedovolil mi dotýkať sa ho...
"Nuž, si iný, ale stále máš svoje postavenie." Vzhliadnem k nemu vytrhnutý z uvažovania.
"Vy ste mal tiež sluhu?" Ľútosť, čo ma obalí po jeho kývnutí a následnom odsunutí sklenenej fľaše, je taká silná až ma zabolí srdce. Všetko to je v jeho výraze a sklonení hlavy. Šediny na brade sa akoby viac zalesknú a ukážu tak, aký starý v skutočnosti je.
"Môj sluha umrel... pred rokmi. Boli sme spolu desaťročia a možno ešte dlhšie. On bol veľkým človekom." Prstom na mňa výstražne ukáže.
"Pil strašne veľa, bolo z neho cítiť, no alkohol ho nikdy neovplivnil. Bol to človek, ktorému neublížila ani polka fľaše ruskej vodky! Ten chlap stále pôsobil triezvo, on aj bol..." Zasmeje sa clivo, v očiach sa mu zjavia iskry, ohňa čo horí oproti nám v krbe, avšak jeho iskry sú tie spomienkové.
"Raz mi povedal. " Nauč sa piť, tak aby si nikomu neublížil, aby tvoje skutky boli triezve, pretože podvoliť sa alkoholu znamená umrieť. " Vtedy som sa strašne opil a on ma sfackal za rodičov, tí totiž neboli doma. Mal som sotva dvanásť, ale pamätám si nato." Dopovie so šibalským úsmevom, no s príchuťou trpkosti.
"Alkohol je otrava, neexistuje, aby sa človek naučil čeliť otrave." Zavrtí hlavou s výsmešným úškľabkom vpísaným v stareckých vráskach.
"Všetkému sa dá čeliť, keď sa naučíš ako... Nehľadaj možnosti, ani sa nespytuj príliš veľa. Nevyvracaj smiešne teórie o tom čo sa dá, čo sa nedá, nikdy tak nepochopíš skutočný význam udalostí, okolo." Poučí ma a posunie mi svoj poldecák znova plný až po kraj.
"Vďaka." Odmietnem však a posuniem mu ho späť.
"Ja nepijem." Pokýva hlavou.
"Múdro." A sám to dopije.
"Budem musieť ísť do stajní." Prestane piť, položí poldecák späť na stôl a vážne sa mi zahľadí do očí.
"Za tým chlapcom?" Kývnem.
"Je to môj kamarát, moja tichá vŕba, či ako sa tým ľuďom vraví." Poškriabe sa na skoro holej hlave, ktorú doteraz skrýval pod čiapkou.
"Elza je rada, za teba. Aj keď ju niekedy štveš, má radosť kvôli Mateovi. Pozdrav ho odo mňa, ja som si s ním nikdy nerozumel, bojí sa ma." V šialenom úsmeve mi ukáže svoje strieborné rezáky a kývne mi na pozdrav, keď sa už konečne zbieram k odchodu.
Ani sa nečudujem, že sa ťa bojí.
Odkývnem mu tiež. Každému dobre padne takýto rozhovor, ja nie som výnimkou.
"Keď mierim do kuchyne oproti mne prechádzajú hlavne sluhovia a nové slúžky, čo boli niekedy teraz poslané Hartwigom. Niektoré sú mladé, iné zasa v podobnom veku, ako je Elza. Všetky sú z neďalekej dediny a asi ešte krpca nevideli. Vzrušene si šepkajú, ohovárajú a rozpačito sa zdravia, keď na nich niekto už zabehaný do svojej práce pohliadne, alebo prejde okolo nich.
Všetky majú rovnošaty hnedočierne s bielymi topánkami, čelenkami a okrajmi blúzok.
Zamyslím sa nad nimi či vôbec vedia, aký je ich pán obrovský čudák, ale určite už vedia. Je známe, že informácie sa všade šíria rýchlo. Niekde začujem slová, ako lykantrop a upír, and čím sa zasmejem.
Čítajú veľa západných kníh a pozerajú ešte viac amerických filmov.
"Dávid! Raňajky!" Odniekiaľ začujem Elzyn hlas, zamierim rovno do kuchyne, pre istotu, aj keď som takmer vedel, že tam nie je. Napokon ju nájdem v špajzi prehrabovať sa v kompótoch a zaváraných uhorkách. Je tu strašne veľa fľašiek a niektoré vyzerajú, akoby v nich boli naložené hady, iné pripomínajú skôr očné buľvy. Nakoniec sa od nej dozviem, že sú to len slivky a ringloty.
"Kde máš mladého pána? Alfonz niečo frflal, že ak sa to dozvie pán, tak vyhodí všetkých na panstve. Čo to má znamenať Dávid?" Mračí sa. Alfonzove vyhrážky jej nie sú ľahostajné, čo spoznám aj vo vyčerpanej tvári.
"Je v lese, viem... Nemá nikam chodiť, ale držať ho tu nemôžem, Elza. Panstvo nie je klietka a ja nie som zámočník, iba sluha, čo má počúvať svojho pána, lenže Harwig nie je môj pán." Chvatne jej vysvetlím celú situáciu, akoby som bol niečím viac, niečím, čím nikdy nebudem. Podľa jej zavrtenia hlavou, usúdim, že som jej pripomenul drzé decko.
"Elza, všetko bude v poriadku. Hartwig by vás nikdy nevyhodil a ani mňa tak skoro nie. Krpec sa ma dúfajme že zastane." Usmejem sa na ňu zmierlivo a pomôžem jej vyložiť zaváraniny do kuchyne, kde ich spolu s ňou pootváram a popritom sa najem.
Keď začne pripravovať cestá na tri druhy koláčov, vyženie ma z kuchyne a ja viem, že ma tým pádom posiela za Mateom....
 


Komentáře

1 Evia Evia | 21. září 2013 v 22:47 | Reagovat

Oooh, tak toto si predĺžila naschvál, aby som bola ešte viac nedočkavejšia na ďalšiu kapitolu :-D
Ale ten rozhovor so strýkom bol pekný. A pomohol Dávidovi... No som zvedavá, čo sa stane v lese. Možno že aj Dávid sa za nimi vyberie :3 heh
No, nechám to na teba :)

2 barbor barbor | 22. září 2013 v 12:53 | Reagovat

tak som sa tešila, že tam bude mateo a nevošiel sa do tejto časti. on mi je najbližší. je podľa mňa veľmi dobrý a neskutočne si váži, že dávid sa mu venuje. že je medzi nimi priateľstvo. neviem, taký mám z neho pocit. ale všetky tvoje postavy sú úžasné. také skutočné. len mateo ja asi tak trocha ako ja, preto sa na neho vždy najviac teším. a možno je to aj tým, že tam nie je tak často a ja sa neviem dočkať chvíle, kedy sa ukáže. ale povedať, že iné postavy sa mi nepáčia, to nedokážem :D teda niektoré nemám rada v zmysle ich konania, ale patria tam a musia tam byť. neviem sa dočkať ďalšej časti. inak vždy si myslím, keď píšeš nejakú poviedku, že toto určite bude moja najväčšia srdcovka, ale na konci sa nikdy neviem rozhodnúť, ktorú mám najradšej, lebo to ani nejde

3 Liliana Liliana | 22. září 2013 v 20:17 | Reagovat

Dávid pomaly a postupne,niekedy i vďaka Salvikovi objavuje nové a nové nite pavučiny tajomstiev a právd zahaľújúcej Timoteja a jeho rodinu. Mám pocit, že si začína uvedomovať čím pre Timoteja je. Čo sa týka Salvika, tak je to jednoducho osobnosť. Je bystrý a všímavý. Neunikne mu nič. Vždy poradí a dodá silu keď to človek najviac potrebuje. Som zvedavá ako sa to bude vyvíjať ďalej :-)

4 alexis alexis | 22. září 2013 v 22:51 | Reagovat

Strýko Salvik sa mi páči čoraz viac, aj tá jeho teória o pití sa mi pozdáva :-D Ehm, strieborné zuby? To myslíš vážne? :D
Čakala som, že nájdem opis výletu do lesa, ale ako sa zdá, rozhodla si sa nás trošku ponaťahovať ;-) Už aby tu bolo pokračovanie :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama