Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XIX.Vyhrotenie

2. září 2013 v 22:05 | Dämonia Emelly |  Krása masky (D)

"Na nic je pero a k ničemu snář, zemřely Múzy,
to, že se nestřílí, smrt jenom znamená pro anděla."



Chlapec, ktorý si nevie vážiť, ale zvykol si strácať dôležité. To je Timotej.

Venované: Všetkým stále videným a novo prichádzajúcim. :)
Podpory nie je nikdy dosť :)





V chladný septembrový týždeň sa na oblohe ukáže slnko a osvieti zmáčanú zem po dažďovej spúšti. Preháňala sa totiž po oblohe príliš dlho. Všetci si želali lepšie počasie, prijateľnejšie podmienky a niekto ich vyslyšal. Timotej hovorí, že to boli víly. Nekradnem mu predstavy.
Všetko naokolo sa ligoce, dokonca aj kone chytajú jagot zo slnka a spokojne erdžia vo svojej ohrade. Žuvajú pri tom trávu a zvedavo si obzerajú Matea, pretože sa snaží naučiť novonarodené žriebä cválať za kobylou.
Vonku je cítiť vlhkosť, miešajúcu sa s vôňou palaciniek, ktoré robí Elza v dolnej kuchyni a Alfonz sa zasa stará o jablone a slivky a ja? Namiesto toho, aby som koštoval cesto, alebo kradol ovocie, sedím vo vnútri a počúvam španielske piesne zo starého rádia. Najhorší je však jeho zvuk aj s Rafaelovým hrubým hlasom, ako sa pokúša vyťahovať vysoké tóny nezrozumiteľného jazyka. Okná sú pootvárané dokorán a tak obidvaja s krpcom hľadíme von. Rafael si už na mňa zvykol. Je to čudák s nikým sa nerozpráva, so mnou tiež prehodí sem tam iba pár slov.
A že vraj sú Španieli priateľskí. Figu.
Vo vzduchu sa vznáša niečo, čo upokojuje zmysli, kazí sústredenosť a volá nás... do lesa, na lúky, čistiny, hocikde, kam sa nemôže dostať otrasný Španiel a jeho hudba.
Timotej to cíti rovnako, pretože sa na mňa otočí a prikývne. Porozumiem a môj potmehúdsky úsmev naznačí súhlas. Ukazovákom netrpezlivo ťuknem do operadla a zahľadím sa na priveľmi sústredeného Rafaela.
Pieseň skončí a ja mu dám bradou vedieť, tiež slabo prikývne a od samej nedočkavosti sa začne vrtieť na pohovke.
"Tak?" Rafael si vzdychne a čiernymi očami sa zabodne do Timoteja. Očakáva od neho odpoveď, alebo spev. Či už je to jedno, alebo druhé, som si istý, že krpec o tom nemá poňatia.
Podráždenosť z neho srší, ako z nahnevaného zvieraťa. Pretože jeho snaha vždy vyjde nazmar.
Timotej pokrčí ramenami a chytí sa za brucho.
"Je mi nevoľno, pán učiteľ...vážne." Odvráti hlavu na bok, akoby šiel vracať.
Rafael sa otočí čelom ku mne a zanechá tak krpca bez pozornosti.
"Čo?" Pohľady sa nám stretnú.
"Nevidíte aký je bledý?" Ukážem prstom na Timotejovu masku. No dobre, toto mi nevyšlo, Rafael samozrejme nenaletí na tak hlúpu pripomienku.
"Je mi fakt zle. Dávid, nebuď ľahkomyseľný." Upozorní ma krpec príkro a mdlo zakloní hlavu. Viem,ž e to iba hrá, každopádne jeho herecký výkon je obdivuhodný. Rafael dokonca zaváha a na tvári mu je vidieť obava.
"Áno, pane." Postavím sa zo svojho miesta a pristúpim k jeho kreslu, zatiaľ čo míňam Rafaela.
"Ale my máme lekciu, nemôžeme ju sotva v polovici odložiť mladý pane! Váš otec ma platí." Zamračím sa na Rafaela rovnako, ako sa on mračí skoro každý deň na krpca.
"Nevidíš, že mu prišlo zle? Možno zo zmeny počasia, potrebuje pokoj. Čo ak má migrénu a povracia sa? Bude dehydratovaný a potom ho budeme musieť odniesť do nemocnice. Jeho otec určite nechce, aby jeho synovi dávali dole masku a nasadili prístroje.* Začnem hovoriť nezmysli, samozrejme, že som vážny a predstavujem si všetko, čo hovorím. To je to pravé klamstvo.
Všetci ľudia klamú. Ubezpečujem sa v duchu, pretože nemám rád podvody, ale toto rovno narieka o podvod.
Rafael si vzdychne a zbalí učebnice.
"Vlak mi ide o dvadsaťtri minúť, neviem či to stihnem." Vezmem Timoteja na ruky a prenesiem ho na posteľ. V mojej náruči sa schválne stane vláčnym a nadšene žmurká, keď ho Rafael nevidí.
Starostlivo ho uložím, ako dieťa do postieľky a prikryjem, až tak sa otočím na Španiela.
"Dám vedieť Michailovi, nech vás hodí na stanicu." Potľapkám ho po ramene, keď ho s bezradným, až ľútostivým výrazom odprevádzam k dverám. Sám ešte skočím za Michailom a poverím ho touto úlohou, keďže som ho v šťastnej chvíli, skoro až neuveriteľnej našiel rovno pri východe.
Šťastie nám praje krpec. Pošlem Timotejovi myšlienku, akoby ju mohol počuť a od šťastia si pohmkávam cestou do jeho izby. Ešte stále vidím Michailov vystresovaný pohľad, keď som mu vysvetlil, ako ťažko sa Timotejovi urobilo v izbe, až mi sám navrhol, nech ho vezmem na čerstvý vzduch.
Dvere pri otváraní nevrlo vŕzgajú.
"No vyšlo nám to krpec, vylez ide..." Zastavím sa. V izbe stojí Alfonz a mračí sa na chlapca v košeli s napnutým hrudníkom proti nemu. Pristihnutie je také rýchle, že nedokážem nájsť správnu reakciu a inštinktívne ustúpim o krok dozadu.
"Alfonz, vieš veľmi dobre, že nesmieš vstupovať do mojej izby bez oznámenia. Čosi zabudol? Nie si môj sluha." Pochopím, že mám ostať ticho, pretože Timotej si tentoraz sám rieši problémy.
Majordómus zablúdi pohľadom ku mne pritom podráždene dupe topánkou o drevenú zem, mám pocit, že jej krehký povrch čoskoro rozbije od hnevu. Nechce aby s ním iba sprosté decko zachádzalo takto.
Prieči sa mu to.
Pristúpim za krpca a položím mu ruku na rameno. Alfonz pochopí, že budem na Timotejovej strane, nech sa stane čokoľvek.
"Rafael odišiel, videl som ho a pýtam sa prečo. Hodina totiž ešte neskončila, nemám pravdu? Sotva začala a vy ste ho vyhodil. Smiem ešte raz poznamenať, že váš otec..."
"Čo môj otec Alfonz? No čo mi chceš povedať? Že môj otec sa azda stará o chod tohto panstva? Že vie o tvojich radovánkach s pivnicou, alebo mi chceš naznačiť niečo v zmysle popíjania cez pracovnú dobu, alebo bonzovania na ostatných, no skôr priamo na mňa?" Krpec je nahnevaný, cítim jeho napätie. Je ako struna, naladená na príliš vysoký tón, ak sa Majordómus pokúsi niečo namietnuť, struna pukne. Stisnem malému rameno.
"Upokoj sa." Buchne päsťou slepo dozadu a zasiahne stehno.
"Nehovor mi, že sa mám upokojiť, Dávid. Raz pravda musí vyjsť najavo, však pán Majordómus III.?" Zasyčí na neho naklonený ako mačka, chystajúca sa použiť svoje najostrejšie zbrane. V jednu chvíľu som schopný prisahať, že ho počujem syčať.
"To čo hovoríte vám nik neuverí a váš otec ma kvôli, hnevu svojho syna nevyhodí. Pretože on vie, aký ste nervovo labilný." Krutá odpoveď krpca donútila zmeravieť, zvuky utíchli, okrem Majordómových topánok, ktoré sa ako jediné hrozivo ozývajú preč od nás.
"Budem vždy jeho svedkom, predsa len aj ja som s pánom Hartwigom úzko spätý prostredníctvom práce." Tvrdým prízvukom za ním zvolám. Pretože na päty mu v prípade hrozby nebude šliapať iba krpec sám.
Dvere sa za prekliatym majordómom zatvoria. Brány do pekla sú na chvíľu zamknuté.
Obidvaja vydýchneme.
"Tak čo krpec? Ideme na slivky? Je mi jedno, čo ten starý hlupák bude hovoriť. Slivky sú dobre na dýchacie cesty a jablká na migrénu." Zasmejem sa do ticha. Môj smiech však vyznie príliš hlúpo, aby dokázal rozveseliť, aj keď som povedal somarinu. Ovocie je dobré akurát tak na zaplnenie žalúdka.
"Vyrušil ma a videl ma... bez masky. D-dával som si novú a... on ma videl." Otočí sa ku mne čelom.
"Povie každému, že, že.... som odporný mrzák." Objímem ho okolo ramien.
"Ale, on je tiež škaredý a nikto sa mu nesmeje." Keď si uvedomím, čo som povedal, v duchu zakľajem.
"Ty si krásny, čo tam po jednej jazve. Bože, krpec, nebuď už decko. Keby si chcel, pokojne si môžeš dať dole masku a všetci budú zízať len preto, lebo ťa bez nej ešte nevideli." Začnem mu vysvetľovať, no on s tým aj tak nesúhlasí. Horlivo krúti hlavou.
"Nie som decko, Dávid. Keby si to mal na ksichte ty, tak by si sa neukazoval na verejnosti tiež! Daj mi pokoj, aj tak, aj tak! Zato môžeš ty!" Prekvapene sa odtiahnem, pár krokov po odstúpim a potom ukrivdene zatnem päste.
On sa otočí k oknu, ale radšej sa hodí na svojho plyšového slona, čo má schovaného za skriňou s oblečením.
"Si decko! Chceli sme ísť von. Obidvaja sme to chceli ty jeden sebecký.... že ja sa s tebou vôbec rozprávam. " Prudkým dychom okolo seba rozháňam zúrivosť.
"Choď si zavolať toho Emeryho ten s tebou bude robiť ťuťu muťu a ešte si ťa potom užije niekde v lese pri nejakých vymyslených vílach. Čo si myslíš, že ja som hračka? Nie môj zlatý. Zastal som sa ťa a ty si sprostý. Choď do riti, už ťa mám dosť! Bože, mne teraz bude dýchať za chrbtom ten hlupák Alfonz a to iba kvôli tebe. No nech sa páči, vieš všetko iba pokaziť." Vrieskam po ňom ďalej a sám sa pri rozpriahnutí rúk udriem do zábradlia.
"Je mi to jedno! Aj tak si len hlúpy sluha!" Skríkne za mnou piskľavo, keď dupem po schodoch hore do podkrovia, kde sa zavriem a ešte prudko skočím na sklápacie dvere. Až to tresne a celý stôl sa mi rozvibruje.
Výbuch... áno, totálne prasknutie nervov.

Sám som sa premenil na puknutú strunu.
 


Komentáře

1 Evia Evia | 2. září 2013 v 22:27 | Reagovat

Tak toto teda bolo naozaj vyhrotenie. Ale konečne mu aj Dávid povedal svoje. Možno že to Timotejovi už dopne, že by si mal Dávida vážiť. Naozaj pre neho robí veľa. Teším sa na pokračovanie, pretože to je celkom napínavé... Ale zase to sa mi nepáčilo, že ho ten sluha videl bez masky. Sviňa je to... Ale potom si možno uvedomí,že je naozaj pekný :-)

2 barbor barbor | 2. září 2013 v 23:05 | Reagovat

na začiatku to vyzeralo tak harmonicky. myslím to, ako si tí dvaja rozumejú. a potom toto... viem, že človek v takom stave povie aj to, čo nechce a nemyslí vážne, ale timotej si vylial zlosť na tom nesprávnom. dávid za ním stojí a on takto. bude si to musieť vyžehliť, ak mu to jeho povaha dovolí. no som vážne zvedavá. a inak... krásna časť :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama