Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XXXVI. Trhy

11. března 2013 v 19:22 | Dämonia Emelly |  Charlatan A (D)
Ako som si určila, tak mám. Sú takmer Vianoce, samozrejme len u nich. Tu je jar a stotožniť sa s Vianocami v jari bude asi pre vás ťažšie, ale zvládnite to prosím :P

Táto kapitola veľa naznačuje a hovorí o vzťahu Pierra a Lionela, verím, že to každý z vás pochopí :)

Venované: Evi, Liliane, Dive, Alexis, Keiko, Katke, L, Barbi :)

Ďakujem za vaše komentáre v najbližšej dobe začnem znova sem tam odpovedať, ale to vám stále v kapitole vo vrchu oznámim :)









Od zaplatenia nových okuliarov, ktoré samozrejme kúpil Chavier, aj keď ho o to nik nežiadal ubiehali dni ľahšie.
Nastal nový kolobeh. Petrovič, učenie, Pierr a jeho strohé otázky a rovnako strohé odpovede, ale predsa sa niečo mení, pretože postupom času vidím, ako začína malý Francúz znova javiť vtieravý záujem o moje dni a zážitky z nich. Chodí ma poctivo budiť a varí mi presladenú kávu s kúskami svojich vlastných karameliek, pričom ma stále varuje, aby som jej nevypil veľa a dbal na desiatu. Zmena jeho správania ma preniesla späť k naším slnečným piatkom, divným maskám a čistení špiny v celom byte. Petrovič ba ani Antoine tu odrazu nemali miesto.
Všetko si kradlo levíča a hromadilo...
Avšak len jedna hranica ostala porušene-neporušená, ako by to nazval sám "veľký" Shakespeare v jeho zmysle pre ideálnu lásku v drámach, ktoré sa mi mimochodom vôbec nepáčili. Jeho Othello bolo len o reťazci vrážd na konci, pretože Desdemona bola čestná a aj napriek tomu obvinená vlastným manželom z cudzoložstva. Veľmi afektovane poukazoval na žiarlivosť a ukazoval ľuďom, že ak sa zabijú , všetci za nimi budú žialiť a oni budú mať svätý pokoj.
Akoby smrť vyriešila všetko...
To by sme sa všetci mohli pohádzať na kopu a prebodnúť sa nožmi.
Uškrniem sa nad vlastnou nezmyselnou myšlienkou.
Na dvere mojej izby sa ozve klopanie a vzápätí vykukne Pierrova rozstrapatená hlava. Má na sebe nočnú košeľu v ktorej trávi zimu a takmer stále ju perie.
"Lionel dnes niečo máš?" Unavene si vzdychnem a s priloženou dlaňou na ústach zívnem pri tom sa snažím tváriť, že úpenlivo nad svojím programom premýšľam, až pokiaľ sa nezabuchnú dvere a nahnevaný Francúz nezavrčí z poza nich. Zachichocem sa. Keď sa takto hnevá hneď ráno, vyzerá roztomilejšie. Postavím sa a len v teplákoch v ktorých som spal prejdem do kuchyne. Pierr tam schválne otvoril okno, preto sa otrasiem ostrou zimou a pokrivene sa na neho pousmejem.
"Dnes nič nemám, veď je nedeľa a vonku začína fúkať ako na Sibíri." Rázne prejdem k oknu a keď si všimnem ženu na balkóne, ako fajčí v oproti stojacom paneláku stiahnem si tepláky, vyplazím jazyk a až tak pribuchnem okno. Videl som jej cigaretu víťazne spadnúť do snehu, preto sa rozosmejem.
"Mal by si v sebe mať aspoň štipku hanby." Perrove ruky tresnú s mojím hnedým hrnčekom na kávu. Pokrčím ramenami.
"Dnes mám hravú náladu." Do očí mi padne lyžica v jeho jogurte. Hneď mu ju šlohnem a strčím si ju do úst.
Netrvá dlho a on si to všimne. Ešte viac sčervenie hnevom a takmer sa oleje mojím nápojom, keď si ju rázne vezme naspäť.
"To máš za to okno." Spokojne sa usadím a prevezmem si hrnček, aby mu nedajbože neublížil.
"Dnes sa otvárajú vianočné trhy, čo ty nato?" Decentne upijem a otočím sa na neho.
" Je to fraška. Tisíc stánkov a polovica predáva to isté." Mám pocit, malej Deja vu, pretože to mi stále hovorila matka. Trhy? Haha, ako keby sme mali nato peniaze. Aj tak je v každom takmer to isté. Si rozumný chlapec, radšej sa choď učiť, tie čísla či čo to tam máš. Áno, každý rok to isté, avšak u Pierra to nie tak...
Odkloní hlavu bokom a smutne si povzdychne. Zacítim narazenie na porušene-neporušenú hranicu, ktorá sa stále môže akýmkoľvek skutkom rozbiť na milimetrové časti.
"Ale ak tam pôjdeme spolu, možno to bude ako táto káva. Francúzsky sladké." Zalichotím mu jemne, pretože stratiť jeho pozornosť a vyslúžiť si len uštipačnosť s nenávisťou o to už vážne nestojím.
"Tak dobre, pôjdeme..." Znie pokojne až zmierene. Vydýchol si, no ja sa aj tak nemôžem zbaviť pocitu, že tento tón som ešte nikdy nepočul. Až ma donúti skúmať jeho ústa či neprezradia ešte niečo zo svojho vnútra.
Možno nie a ja sa len mýlim. Dopijem vražedne sladký nápoj a postavím sa.
"Daj mi pár hodín, osprchujem sa vyberiem veci a ty sa môžeš zatiaľ učiť." Trochu sa trhne a roztopašne sa usmeje. Zamračím sa, to ho ale donúti akurát tak ujsť do svojej izby s vykríknutím súhlasu.
Včera som ho takmer nevidel ale ešte sa takto nesprával. Viem, že tu určite mal Antoineho, pretože jeho silná kolínska mi ťahala nos, hneď po otvorení dverí. Nechám rozmýšľanie nad polovičným Francúzom plávať pretože stáť na mieste polonahý nie je nič príjemné. Odídem do svojej izby, naskladám si veci, ktoré treba vyprať a tie na dnešok. Pierr zatiaľ vošiel do sprchy prvý a tak musím počkať polhodinu pokiaľ sa vyterigá von.
Zatiaľ si urobím párky, pretože pri tom jedinom mám istotu, že nebudem musieť volať hasičov.
Aj kvôli môjmu talentu podpáliť každé jedlo varí Pierr. Teraz ma napadlo, že som vlastne aj schudol, pretože jedno obdobie mi vôbec nevaril obed. Aký zraniteľný dokáže človek byť, keď sa veci, čo vníma ako samozrejmosť stratia. Hm, teraz som sám sebe znel až priam poeticky.
Zachichocem sa, ako rodený idiot a rozvarené párky dám na tanier, hneď na ne nadžabem tri druhy horčice a primiešam trochu kečupu. Keď sa už chystám odísť do obývačky, zrak mi padne na Pierrove bagety. Hneď si z jednej odlomím a strčím si ju do úst. O pár sekúnd nato sa ozve šramot z kúpeľne.
"Môžeš ísť ak chceš, je voľné."
"Až po jedle." Zahundrem nezrozumiteľne s plnými ústami a ďalej sa napchávam.
Pierr mi nerozumie, ale vôbec mu to nevadí. Pokrúti nado mnou hlavou a s úsmevom odíde do svojej izby, kde sa už zrejme chystá obliecť.
Trhy nie sú ničím zaujímavé, ľudia na ne chodia len kvôli svetielkam a kvôli tomu, že sa konajú len raz ročne. V nehoráznej zime sa koleduje, pozerá sa na tri živé betlehemy a veľa je. Presne to jedlo je jediné lákadlo pre moju osobu. S malým Francúzom sme skoro už na ceste. Ešte si nasadím nové okuliare, pretože ma na ne hneď upozornil, potom však príde znova s niečím nepotrebným.
"Daj si aj čiapku." Prekrútim očami, pretože podvedome som niečo podobné čakal.
"Nemám rád čiapky." Uhnem hlavou, keď mi na ňu chce natiahnuť jednu z mojich kúskov, čo som dostal po natáčaní v práci.
"Ochorieš, čo si už úplný debil?? Daj si ju!" Nahnevaný Francúz začne poskakovať okolo mňa a strapatiť mi vlasy s nepodarenými pokusmi natiahnuť mi ju na hlavu. Nakoniec udýchane prestane spotený vo vlastnom kabáte.
"Lioneel." Osloví ma mäkšie.
"Kúpim ti lokšuuuu!" Skrivím pery.
"Mňa si len lokšou nekúpiš." Naraz stíchneme. Pre nás oboch je moja odpoveď nepríjemná, pretože naráža na moju prácu a to sa ani jemu ani mne nepáči. Ja mu dávam najavo, že je málo to, čo ponúka a on mi vháňa pred oči krutú pravdu, že si ma môže kúpiť. On si to zrejme uvedomí až neskôr, preto siahne pre svoje kľúče a čiapku si zbalí do svojej tašky.
"Ak ti bude zima, poprosíš ma." Vyhlási s prísnosťou racionálne mysliaceho rodiča. Presne tak ako sa oslovuje Chavier. RACIONÁLNE MYSLIACI... rodič nás všetkých piatich.
Uvedomenie si koľko sa toho spája s mojimi myšlienkami a jeho slovami ma trochu zarazí, ale po zamknutí bytovky a následnom utekaní na autobus to už prestanem riešiť. Vo víchrici čo vládne vonku a čľapotoch rozmočeného snehu na cestách sa uteká ťažko, som nútený zachytiť malého Francúza za ruku a potiahnuť ho akurát vo chvíli keď zastavuje autobus, mieriaci do mesta.
Až keď sme v jeho vnútri dovolím si povoliť zovretie jeho krehkej ruky, nabalenej v hrubej rukavici.
"Tak sme to stihli." Zasmejem sa, no on len zavrčí a keď sa usadíme na posledné dve voľné sedadlá hundre niečo o rozmaznaných malých deťoch, ktoré nechcú počúvať. Som si istý, že tým myslel mňa, ale ja mám pocit, že hovoril skôr o sebe ako o mne.
Vystúpime na zastávke blízko hotela, kde sa stále stretávam s Petrovičom. Ako tak premýšľam už dlho som nebol za Johanom a ani on mi nevolal.
"Lionel tam to začína!" Hneď prestanem myslieť na prácu, venujem sa len jemu a jeho nadšeniu pre priemerné udalosti nášho mesta. Zrýchlime krok aby sme sa od Katedrály v centre a veľkého Divadla dostali na polovicu hlavnej ulice. Tam sa už totiž odohráva výstavba vianočného stromčeka. Všade začína voňať prevarené víno plné klinčekov a v kotloch za stánkami sa varí domáci boršč, teda pouličný, pretože nie je varený doma.
Pierr ma začne ťahať od boršču k zdobeným perníkom a potom späť k boršču. Bezradne sa ohliada a nevie, kde má zamieriť skôr, alebo čo si kúpiť. Nakoniec sa mu pohľad zastaví na mojom znudenom výraze.
"Lionel a ty? Čo by si chcel? Môžeme ísť tam kde chceš ísť ty." Navrhne rozpačito, pretože si asi uvedomil svoje správanie, trvajúce približne už dvadsať minút.
Poobzerám sa okolo. Malé domčeky stoja v radoch.
"Poďme najprv na jednu stranu a potom na druhú. Obzrieme si všetko a nakoniec zhodnotíme, kde si čo dáme, ale som taký hladný z toho tvojho pobehovania, že si asi dám všade niečo. Udrie ma po kabáte, ale cez látku to poriadne necítim tak vypustím len ironický ston.
"Si strašne blbý." Štuchne do mňa ešte ramenom.
"To hovorí Francúz s úchylkou na detskú pastu?" Niečo na mňa po francúzsky zavrčí a sčervená. Zhovievavo sa pousmejem.
"Tak už sa nedurdi, užijeme si to." Ešte viac sčervená, keď si uvedomí dvojzmysel, no konečne stíchne.
Vydáme sa užívať si stánky a obdivovať balóny všelijakých tvarov. Dokonca si dáme aj medovinu, tá milo zahreje. Odrazu mi nepripadá cesta domov, ako záchrana.
Už mi nie je ani zima, keď sa pohojdávam spolu s Pierrom do hudby pouličných muzikantov.
On má v ruke perník, ktorý si máča do boršču a ja bryndzovú lokšu zajedám lokšou s lekvárom.
Ak sa nevieš rozhodnúť spoj to. Aspoň raz sa riadil mojimi slovami.
"Vyhoď to prosím." Podá mi nedojedený perník v prázdnom tanieriku od boršču.
"Dobre." Zabalím aj môj zvyšok a s tým odpochodujem k najbližšiemu košu. Potom sa k nemu rýchlo vrátim, aby mi nikam neušiel. Otočí na mňa hlavu, príliš rýchlo, akoby nad niečím premýšľal. Zažmurkám naň.
"Čo?" Odrazu sa nervózne zasmeje.
"Nič, vieš som len rád... že si tu so mnou." Pouličné lampy mu ožarujú tvár a tá je teraz inakšia, bojím sa, že ma ňou dostane... uloví ma ako nejakú malú obeť.
Tam kde sa ľudia najviac hýbu, pochodujú okolo s langošmi a perníkmi v ruke... sa nikto neobzrie za nami.
Objímame sa. Viem, že robím niečo zle, podlieham niekoho moci a sám kazím hranice, ale teraz to je jedno. Sme len my a sme vo vlastnom strede. Ani poznámka o buzerantoch či divné pohľady...nič.
Je tu len tma a v nej my. Aspoň na pár sekúnd v spoločnom teple, bez jediného protestu.
Nadýchnem sa, ten jediný zvuk a pohyb hrudníku, donúti malého Francúza sa odo mňa odtlačiť a usmiať sa.
"Naposledy." Odvetí pokojne a chytí ma za ruku.
Naposledy. Zopakujem si v hlave, mysliac na jediný okamih kedy ani jeden z nás nevidí hranice.
 


Komentáře

1 L. L. | Web | 11. března 2013 v 19:59 | Reagovat

Tahle povídka...je často tak skutečná, že mám pocit, že na mě Lionel vyskočí z počítače :)
Jsem si jistá, že kdybych si teď znovu přečetla první díl této povídky a přirovnala Lionelovo chování v něm k tomu v tomto díle, našla bych spoustu rozdílů. Jak Lionel postupně proplouvá životem, z lehce arogantního pornoherce se stává... no, v podstatě se z něj stala děvka, ale začal se učit a jeho vztah k Pierrovi zaznamenal také jistou změnu. Vlastě... když předtím např. jen viděl Antoineho, byl naštvaný a snažil se ho vystrnadit z jejich bytu, ale teď... snad se s tím smířil, už to ani tolik neřeší. Začíná být navíc i trochu ohleduplnější :)
Jen ten konec... myšlenka, že to bylo naposled se mi moc nelíbí :)

2 Liliana Liliana | 11. března 2013 v 20:00 | Reagovat

Pohodový a príjemný diel. Je dobré, že sa Pierr začal znova zaujímať o Lionela. Pretože podľa mňa aj tá trocha pozornosti pomáha Lionelovi prežiť. To, že niekomu na ňom záleží dáva Lionelovi akýsi pocit domova a dôvod prečo žiť. Je dobré, že si Lionel uvedomil ako veľmi je na Pierrovi závislý. No nie som si istá či je vhodný čas na to aby prekročili svoje hranice-nehranice. Ale som rada, že sú obaja aspoň na chvíľu šťastní a nič si nevyčítajú. Teším sa na ďalší diel :-)
A aby som nezabudla ďakujem za venovanie :-D

3 Keiko Keiko | 11. března 2013 v 20:33 | Reagovat

to je také geniálne, až mám pocit, že sú to skutočné postavy, ktoré poznáš v reálnom svete :) vážne, neskutočné ... momentálne nemám k tomu slov... keď ma napadnú nejaké normálne a zmysluplné, ak ti ich napíšem, ale momentálne nič... tak ma to ochromilo...
skvelé, len tak ďalej a teším sa na pokračko :) strašne moc :)

4 Evia Evia | 11. března 2013 v 20:57 | Reagovat

Fúha...mne sa to páči, ale... :-( asi to nedopadne dobre. Dúfam, že si Pierr nebude niečo nahovárať a myslím, že Lionel si to uvedomuje... Ale aspoň si užili pekný večer :-)
Už sa nemôžem dočkať pokračovania! :-) naozaj som zvedavá, čo bude potom.

5 barbor barbor | 11. března 2013 v 21:07 | Reagovat

ako naposledy? prečo naposledy? žiadne naposledy, jasné? keď som to čítala, prebehol môj čudný pocit plný obáv. vôbec, ale vôbec, sa mi niečo také nepozdáva. nechcem naposledy :(

6 Dive Dive | 11. března 2013 v 22:04 | Reagovat

S tou prvou L.-inou vetou musím úplne súhlasiť. Aj mňa to pár krát úplne tak.. stiahne do deja a niekedy z toho som až tak zmätená, že si nechtiac začínam myslieť že toto nie su len postavy tvojej poviedky ale aj živé bytosti ^^
Možno to bude tým, že táto poviedka podľa mňa zobrazuje tú krutú realitu vo svete a silných ludí ktorý sa nevzdajú a bojujú. Možno to niekomu teraz príde divné, no fakt to tak vnímam.
Btw, za menom sa píše čiarka (výnimky sú len vtedy keď sa nerozprávaš S tou osobou, ale O tej osobe). Nechcem ťa nejako dirigovať, kritizovať alebo tak nejako, len tak to vravím, pre info ;)
Nhhn, táto poviedka ma zvykne tak príjemne hriať pri srdci a najradšej by som prerevala celý deň šťastím potom xD.
Btw, naposledy? NAPOSLEDY?! AWWWWW!! Pierr.. pfft.. to n-nesmie byť n-naposledy.. *fňukne a svojimi zeleno-hnedymi očami sa prosebne zahľadí na Kik* ž-že to n-nebude naposledy? Prosím, drahý osud (si žen. r.. tak.. osudka? xD), že t-to nebude n-naposledy?

7 katka katka | 12. března 2013 v 8:23 | Reagovat

nemůžu si pomoct ale já  prostě miluji když jsou spolu i když mi to vehnalo slzy do očí :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama