Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XXV. Výprava (2)

19. března 2013 v 18:40 | Dämonia Emelly |  Honba za kvetom orchydei (D)


Druhá časť výpravy je tu a je aj konečná, nabudúce už príde na radu Wilden a myslím si, že niečo bude znova odhalené :)

Prišla som nato, že ak sa chcem držať svojho sna až do leta tak možno o trochu budem obmedzovať písanie, ak by som náhodou vynechala neberte to v zlom, všetky reakcie čítam, teším sa z nich poctivo :)

Trest za prichytenie by určite dostali, neverím, že by im to len tak prešlo. Ano väčšinou si vyberám na písanie dve rozličné poviedky. Napríklad taká psychiatria bola viac o vnútornom porozumení a bola menej násilná, ako taká stredoveká pomsta. Je to jednoducho taký skok, ale po rozhodnutí sa, že budem písať osobne poviedku po dokončení týchto dvoch sa to zmení, budem mať čas uvažovať len nad jedným príbehom a nebude sa to kaziť :P
Francián a Alsen sú si blízki, ale aj Pierr a Lionel boli blízki, čo sa samozrejme nedá porovnávať pretože ich vzťahy sú sice iné, ale stále je tu to ale... Vždy sa môže všetko pokašľať. Štastie je ako stárnutie, nevydrží rovnako silné donekonečna :)


Venované pre dnes Barbi, pretože má narodeniny.Všetko najlepšie dieťa moje :3
Ostatným ďakujem, dúfam, že svojou odpoveďou som vyhovela vaším dotazom :P






"F-Francián?" Oslovím ho trochu vykoľajene s pozorovateľnými náznakmi šťastia. Dvíham hlavu do výšky, aby som ju vzápätí mohol nechať spadnúť ku zmočenej tráve.
"Pššt, stále je to tajná akcia... Nik sa o nej nesmie dozvedieť, hlavne nie Wilden... využi trochu tej voľnosti. Predsa ti nezakazuje chodiť von, len utekať nesmieš." Žmurkne na mňa. S chladne- spotenou dlaňou mi zatlačí na zápästie.
Všade okolo nás sú vysoké stromy, lesné kvety rastú spolu s machom, mierumilovne na seba priťahujúc viac svetla, aj keď toho sychravého. Zájdeme pár krokov hlbšie k drevenému plotu s vyrezávaného dubu. Bránu do neznáma zvíjajúcu sa pred nami z konárov, tvoria mohutné stromy s bielou kôrou. Majú na sebe šupinky, ktoré presvetľujú pramienky svetla. Jednej sa dotknem, ale ona sa v mojich prstoch zničí...akoby bola tou najjemnejšou bytosťou na celom svete. Francián mi opráši ruku a ukáže na svoje ústa. Pochopím, že mi teraz nemôže vysvetľovať nič. Keď si čupne ku konárikom úplne na spodku, napodobím ho.
"Preplazíme sa na druhú stranu. Stiahni si krídla k telu, nesmú sa zachytiť." Horlivo prikývnem, ani ma nenapadne žiadna otázka, kvôli bruchu a nervóznym kotrmelcom v žalúdku, kde sa mi zvíja ostražitosť, detinská zvedavosť. Ani Francián nie je taký odvážny, ako vyzerá. Z jeho tela vyžaruje obava spojená s dávkou potlačovaného strachu. Nechá ma preliezť prvého, zatiaľ čo mi dáva pozor na krídla a vetvičky, tie sa zrejme nesmú zlomiť. Ich suchosť by niekoho privolala, aspoň si to myslím.
Počkám na svojho spoločníka na mieste, odkiaľ som vyliezol. Snažím sa veľmi nepozerať okolo seba, lebo aj malý náznak niečoho zaujímavého by sa mohol zmeniť na nebezpečnú naháňačku s Wildenovým otcom, keby nás náhodou z nejakého okna zbadal. Francián sa mi nalepí na bok.
"Sme v lese štyroch súrodencov. Tu sa chodili hrať. Vidíš?" S dobrodružným úsmevom ukáže na štyri hojdačky, trochu vyššie a na domček v korune jedného rozľahlého stromu.
"Tu sa tvoj sprievodca hral na sprievodcu." Zachichocem sa, keď si predstavím malého Wildena s polnočne-pieskovými očami, ako lozí po stromoch a namiesto okrídlených, chytá vtáčiky, no ani jedného sa mu nepodarí ukoristiť hlúpymi príkazmi, Aurel ho pri tom určite pozoroval a múdro sa usmieval s najvyššie položenej hojdačky. Hneď pristúpim k nej a s prosbou pohliadnem na Franciána.
"Môžem si ju vyskúšať?" Francián zavrtí hlavou.
"Sú staré, neudržali by ťa." Spojím dlane na hrudi.
"Prosííííííím, udrží ma, nie som taký ťažký, už nie som." Zachmúrene pootočím hlavou k svojím opĺznutým krídelným kostiam, ktoré sú obtiahnuté kožou a sem tam presvitajú z páperia.
"Ja nemôžem zato, že pĺzneš." Odfrkne si, pretože určite tuší, že ľútosť nie je nikdy nápomocná, no predsa sa trochu zaškaredím.
"Nebuď trasorítka! Dostali sme sa až sem, prosím zahraj sa so mnouuu!" Francián sa zapýri, dôjde ku mne a udrie ma do zátylku.
"Auuu." Kopnem ho do lýtka, načo ma drgne.
"Nekrič, hlupák." Otočím sa mu chrbtom, a s ohrnutou spodnou perou si čupnem, aby som mohol započnúť nadurdené kreslenie škaredého Franciána. Neviem, čo robí, lebo ho nevidím, ale vytuším, že ma asi pozoruje. Odrazu však začujem šuchot krídel a cvakanie malých zobáčikov.
"A-alsen?" Sluha ma neisto osloví, preto sa naň zvedavo otočím. Na hlave mu sedí jeho kamarátka vrana a sýkorky mu znova ďobú do rukávov. Usmejem sa na spomienkový výjav, uskutočnený pred týždňami v mojej izbe. Všetok hnev s urazenosťou sa stratí, ostane len šťastný úškrn.
"Vidíš, že si ťa pamätajú. O malý okamih je celá záhrada plná vtáčikov, avšak ani jednému z nich už poriadne nerozumiem.
Snímky z ich obrazov sa mi sekajú v mysli, sú také slabé, že sa až rozmazávajú a ja im nie som schopný vysvetliť, čo sa mi deje v hlave. Smutne vystriem ruku pred vejárika. Ten sa mi usadí na dlani a v malých kruhoch mi po nej začne pochodovať.
Avšak napadne ma jedna vec. Bude to posledné spojenie s vtačím svetom...
Zatnem zuby, ako najsilnejšie viem z vlastnej mysle vytláčajúc obraz lesa, kde žije kmeň čiernokrídlych.
Urputne si predstavím Quida a jeho rodinu a vtáčikovi ukážem obraz mňa s Franciánom. Možno to pochopí... možno." Cítim svoj vlastný pot a bolesť v hlave, keď sa mi podarí posledné spojenie v mojom živote. Vtáčikovi, nechápavo hľadiacemu do mojich očí, venujem nežnosť bruškami prstov a bezradnú slzu na jeho korunkách. Až teraz si všimnem, že všetci ma pozorujú. Francián s vranou na hlave, sýkorkami a škovránkom vedľa seba.
Ostatní vtáci, ktorých druh a rodokmeň ani neodhadujem. Odrazu mi pomôže ich nemá podpora, tiež roztiahnem krídla. Ukážem im na obdiv svoje bohatstvo a so zdvihnutou bradou vyhodím vejárika dohora. Vie kam letieť, viem to, pretože verím v náš posledný odkaz.
"Ďakujem." Postavím sa.
Ďakujem vám." Usmejem sa na všetkých. Francián sa postaví, aby z neho vrana konečne zliezla, ale ona sa mu urputne drží na kučerách. Odvážne si utriem slzu a bez dovolenia sa posadím na najvyššie položenú hojdačku.
Sluha ma nestačí zastaviť, ale ona sa nepodlomí, len staré laná zavŕzgajú.
"Tak ma poď rozhojdať, lebo ja som na takej nikdy nesedel."
"Ty jeden mamľas, predsa len sa drž." Tiež chytí laná a stiahne ma k sebe dozadu veľmi prudko, skoro ma vykotí dopredu.
"Drž sa inak, nabiješ ten svoj malý vykrútený nos dohora." Zasyčí mi do ucha. Možno by som sa mal zľaknúť no namiesto toho sa šibalsky zasmejem.
Vtáci na nás pozerajú, prechádzajú sa a sem tam vzlietnu k nám, aby si vyskúšali silnú moc tohto vynálezu. Je to podobné lietaniu. Odrazu som vysoko, môžem sa rovnať niekoľkým, vyšším konárom, ale vzápätí klesnem späť.
Už teraz viem, že tajná záhrada bude mojím útočiskom, najmilovanejším tajným miestom, ešte lepším, ako altánok zo skla.
"Nespadni!" Sykne za mnou Francián, keď sa mu zdá, že sa priveľmi hompáľam na drievku. Po vzlietnutí na neho zhora pohliadnem.
"Nikdy nespadnem! Sú to moje nové krídla." Keby to všetko mohol vidieť aj Wilden, keby tu so mnou bol a rozprával mi o svojom detstve. Ale nič nie je také, akoby som chcel. Môj vlastný sprievodca mi nevenuje pozornosť o ktorú žiadam. Každý deň je niekde inde a ja už začínam mať pocit, že to robí schválne...
"Francián? Kam dnes išiel Wilden?" Odstúpi na bok, aby som mu náhodne netrafil nohou do tváre a so zamyslením vzhliadne k oblohe.
"Neviem kam, presne. Zdá sa mi, že na sady, treba zabezpečiť jablone na zimné obdobie, ale tam išiel Seidon a Lucen, nemám pocit, že by ho tam bolo treba." Vydám zo seba ten najsklamanejší vzdych. Hojdačka sa so mnou pomaly zastavuje.
"Nemáš pocit, že sa mi..... vyhýba?" Po odmlke vyskočím a prekotúľam sa ku krovinám. Ostanem tam nakoniec len tak sedieť s roztiahnutými nohami a boľavou rukou. Je mi to ale jedno, znova sa prepadám do letargie k prázdnote, sprievodcovho správania. Môj sluha, dôjde ku mne, čupne si a s otráveným pohľadom mi postrapatí vlasy.
"Nebudem ti robiť scény, možno ti je lepšie po vyhodení sa z hojdačky, ale Wilden to nevidel, preto pochybujem, že bude skúmať či sa ti niečo stalo a ak ti to pomôže. Vždy bol málo v sídle, odkedy mu zomrela mama." Zachmúrene sa naň otočím.
"A to bolo kedy?" Francián prevráti očami.
"Neviem, nepamätám sa a nikdy o tom nehovoril, no nenávidí svoju mladšiu sestru, asi zomrela pri jej pôrode. Aj keď je žena, správa sa niekedy chlapčensky. Namiesto šiat, nosí nohavice a tak." Vzpriami sa aby mi následne mohol podať ruku a vytiahnuť ma na nohy. Jeho telo vonia po divokom pachu peria, táto čudná aróma ma privedie k ďalšiu úsmevu.
"Vrana ťa má rada, obtierala sa ti o oblečenie." Sluha síce nie je nadšený, ale ostane pri mĺkvom kypení hnevom, než by ho mal naplno prejaviť. Odídeme zo záhrady, nečujne, presne rovnakým spôsobom, akým sme sa dostali dovnútra. Prejdeme cez chodby až do spoločných miestností. Ja však ostanem v spálni a on odíde do tej svojej.
Trala mi na stole nechala olovrant aj s dvoma prepašovanými koláčikmi, o čom svedčí červená šatka pri kanvičke s cíderom. Takto som si aspoň istý, že ich tam mám.
Sám si sadnem k stolu a v tichosti do seba nahádžem zeleninový šalát, ovocný šalát a schované pusinky.
Svetlo dňa ešte stále ukazujú bledo-sivé mračná, ale predsa už neprší.
Otvoria sa dvere, avšak sú to len Franciánove.
"Idem pomôcť vyprášiť koberce, vyumývať halu a pomôcť v kuchyni. Už ma večer nečakaj, pôjdem cez osobné dvere. Osobné dvere, znamenajú vchod mimo našich izieb. Osobné sú priamo prepojené s chodbou a on pôjde cez ňu dovnútra, aby nás nerušil pri spaní.
"Dobre, uži si t...to" Dvere sa zabuchnú ešte skôr, než vetu stihnem dokončiť.
Osamelosť je krutá, lepí sa po stenách a kričí na každého, čo sa nevie ubrániť.
Si sám. Sadnem si za Wildenov stolík a od samého ticha vezmem jeho pero, ktorým veľmi nepíše, pretože aróma atramentu mu je nepríjemná. Jeden papier rozrolujem a obrúseným kameňom si ho pridržím.
Chvíľku premýšľam, čo napísať, nakoniec však písanie ovládne mňa a nie ja písanie.


Wilden, nemám ťa rád. Nemám rád, keď ma nechávaš samého a nemám rád tvoje mlčanie.
Aj tak s tebou chcem byť. Neodpustím ti, že si ma tu nechal samého, budem chodiť vonku bez teba!
Tvoj smutný okrídlený.
Ešte si párkrát prečítam svoju tvorbu, potom ale natešene nechám svoj list na mieste a idem požiadať Tralu o teplú vodu na umytie. Som zvedavý, čo povie potom, keď si ho prečíta, ale to už budem v posteli a budem sa robiť, že spím! Môj nápad sa mi zdá príliš úžasný a vyzerá aj ľahko splniteľný... Uvidíme.
 


Komentáře

1 Liliana Liliana | 19. března 2013 v 19:43 | Reagovat

Alsen bol aspoň na krátku chvíľu po tak dlhej dobe znova šťastný. No teraz keď prišiel o vtáky, o jediné spojenie s vonkajším svetom a jedinú spoločnosť kedy bol úplne sám, pretože Wilden bol preč a Francián za ním nemohol, sa mu bude žiť ťažšie a omnoho ťažšie sa mu bude zvládať samota. Je smutné, že musel prísť o dar komunikovať s vtákmi. No našťastie mu zostal ešte Francián i keď nie vždy môže byť pri ňom, pretože plní nejaké povinnosti. Som zvedavá ako zareaguje Wilden na ten list. Teším sa na pokračovanie :-)

P.S.: Sny sú v živote dôležité. Preto neváhaj a uchop šancu, ktorá Ti dovolí splniť si svoj sen i keby to znamenalo obmedziť písanie. Ja sa za to na Teba určite nebudem hnevať :-)

2 Evia Evia | 19. března 2013 v 20:51 | Reagovat

Heh, ako Franciánovi sadla na hlavu tá vrana :-D A chudáčik Alsen, že už skoro vôbedz nerozumel vtáčikom... aspoň že má Franciána a nie je sám, keďže Wilden nemá čas.
Už sa teším na pokračovanie a dúfam, že už Wilden splní to, čo mu sľúbil. Hádam si po tom odkaze od Alsena uvedomí, že robí chybu. Ak si to teda už neuvedomuje aj tak...

3 barbor barbor | 20. března 2013 v 0:19 | Reagovat

ďakujem za venovanie moja :* veľmi si ho vážim. alsen je krásna postava. niekedy taká nechápavá a zmätená. ale to je on. a tá nevinnosť. mám ho rada. krásne sa mi o ňom číta. a som rada, že má s franciánom svojský vzťah. nie je to žiadna klasika ani nič podobné, ale podľa mňa je to hlboký vzťah

4 Keiko Keiko | 20. března 2013 v 21:15 | Reagovat

Som zvedavá čo sa teraz stane.. aké budú reakcie .... Čo sa zmení a mnoho ďalších otázok :)
Udivuje ma ako sa mi dostal tento príbeh pod kožu a ja som napätá z každej novej situácie ...
Bolo to skvelé a teším sa na ďalšie pokračovanie :)

5 L. L. | Web | 21. března 2013 v 21:29 | Reagovat

Jsem zvědavá, jestli po tomto Wilden změní aspoň trošku svůj postoj.
Ještě stále mě udivuje ta blízkost Alsena a Franciána. Sice jsou občas "na nože", ale vlastně se mají rádi :)

6 Dive Dive | 22. března 2013 v 13:41 | Reagovat

všetko najlepšie Barbor/Barbi :3

prepáč že napíšem len to, že je to dokonalé, ale nejako nemám náladu na písanie dlhých komentárov

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama