Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XXIV. Noc

9. března 2013 v 23:00 | Dämonia Emelly |  Honba za kvetom orchydei (D)

Tak ako som už raz povedala do príbehov a myšlienok postáv vkladám svoje myšlienky. nie vždy sa mi táto procedúra podobného myslenia vyplatí, alebo zadarí, keďže je to rozsiahle ja si to po sebe nečítam a možno sú nezrovnalosti, ak by ste nejaké postrehli pokojne dajte vedieť. Za žiadnu kritiku alebo postreh sa nenahnevám skôr budem rada, že niekto nado mnou drží železnú ruku :D

Ak si to tak vezmete, asi som preskočila dej, ktorí nebol až tak veľmi dôležitý. Snažím sa spájať prvky, ktoré by mohli do seba zapadať. Zbytočne sekať a potom to obkecávať nemá cenu. každý si z predošlích kapitol domyslí, čo asi postavy robili :) Keby niečo spýtajte sa :)

Dopísala som to presne pred pár minútami a je to celé v surovom stave možno to tak ostane, ak sa mi zajtra nepodarí otvoriť a opraviť :) Tak sa aspoň potešte, že vkladám ešte dnes :3

Venované: Evi, Liliane, Keiko, Barbi, Katke, L, Dive






Silný záchvev okolo a kvapky dažďa meniace sa na ostré ryhy v nebezpečnej víchrici. Ony ma bijú do tváre, rúk aj nôh. Telo mi halí len nejaké vrece, čo kedysi predstavovalo obyčajný kryt na zeleninu v menších skleníkoch. Je to jediné, čo mám, no zato príliš chabé aby ochránilo.
Kvôli zlému počasiu sa nedokážem dostať do vzduchu. Na chrbte už mám hrdé, malé krídla, čo by moju váhu dokázali udržať predsa len sa neubránim tušeniu, že ma zasa niekto sleduje.
Netuším kto, ale viem že určite ma čoskoro doženú. Pred sebou mám bahno, utvorené z nedávnej rozrytej zeme. Príliš mäkké aby sa cez neho dalo prejsť. Čiernu oblohu presvieti žiara búrky.
"Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť." Zúrivý hrom pretne svišťanie vetra. Blesk udrel presne šesť kilometrov odo mňa. Zahryznem si do pery a prehltnem kvapky čo sa mi počas dýchania dostali do úst.
Starká, čo sa o mňa starala ostala v pyramídovom meste a ja som utiekol bez nej. Otočím sa, kŕčovito zatínajúc prsty do jej spony, ktorá drží môj provizórny háv. Možno som na rázcestí medzi krutou slobodou a dobrovoľným väzením. Hrudník sa mi zdvíha čoraz rýchlejšie´, hlava si uvedomuje svoju chybu a rozmýšľa nad trestom, čo ma za útek čaká.
Zvrtnem sa a urobím krok späť... niekto ma ale z druhej strany chytí za vlasy a bolestivo mi udrie tupým predmetom po hlave.
"Babi!" vykríknem, naivne dúfajúc, že sa niekde tajne ukrývala a teraz ma zachráni. Nič také však nepríde.
Príliš malý, príliš naivný....




Zarazene sa pozerám do stropu. Oči mám otvorené dokorán a vedľa mňa oddychuje Wilden. Nezobudil som ho obvyklým krikom, ktorý sa zvykne opakovať každý druhý deň. Aj on je unavený z toho, ako sa musí stále budiť a zhovárať sa so mnou, až pokiaľ nezaspím. Pri ňom sú stále len spomienkové sny, stále samé utrpenie...v minulosti. Takmer nič pekné, to je asi na tom najhoršie. Pocit smútku vo mne zanecháva prázdno a ja nedokážem vnímať prítomnosť takú aká je. Nevinné a zaujímavé obrazy či udalosti sa stávajú ničím oproti hrôzostrašným zážitkom. Moja babička ostala tam a asi tam aj zomrela... Neviem kto ma chytil, no podvedome tuším, že to nebol nikto z pyramídového mesta.
Pootočím hlavu na vankúš. Je na ňom uložené jedno z mojich drahocenných pierok. Zabité bez boja a to je všetko vina spiacej osoby vedľa. Jeho oči sa jemne chvejú ale inak spí pokojne. Vezmem si do ruky svoje pierko a pevne ho stisnem. Možno mu len závidím jeho pokojný spánok, možno by som ho chcel zobudiť a vyčítať mu to, ale nemôžem. Minulosť je len moja, je to niečo čo mi nik nemôže vziať, pretože som si ju vytvoril sám aj keď je aká je. Zmieriť sa s ňou je jediná možnosť, ako znova pocítiť jasné svetlo ďalšieho dňa. Dážď pršal a búrka bola. Nič čo by sa vyskytovalo v prítomnosti, nie je z minulosti... aspoň zatiaľ nie.
Posadím sa, pretože som si istý svojou nespavosťou a doháňajúcim strachom vôbec zažmúriť oči.. Odovzdať sa spánkovej moci a byť v nej až pokiaľ sa niečo prelomové nestane. Raz som v sne deň, raz len pár sekúnd.
V nočnej košeli indigovej farby sa strácam pri okne. Nočná obloha je podobná a tiež nič neprezrádza, rovnako tichá a príliš zaprataná hviezdami. Francián by tie malé žiariace hviezdičky leštil aj do konca života.
Smutne sa pousmejem nad tou predstavou, ako má núti letieť až tam hore... ale v stave akom som teraz by som lietanie už nezvládol. Dýchnem na sklo v úmysle zatieniť svoj zrak na vonkajšiu krásu.
"Alsen?" Unavený šepot sa ozve z postele. Trhnutím sa otočím na rozospatého sprievodcu, ktorý akurát zapaľuje druhú sviečku, lebo tá prvá už dohorieva.
"Spi ďalej, j-ja ostanem až do rána." Odcupotám k jeho kreslu a ponorím sa do jeho koženého vnútra.
"No to určite, poď si ľahnúť. Porozprávame sa." Tvrdohlavo zakrútim hlavou. Od prvej večere s jeho rodinou vnímam túto spoločnosť inak. Nemám rád jeho súrodencov, ktorí berú svojich okrídlených len ako nejakých sluhov na všetko. Žijú štýlom života sprievodcov, no sami svojmu poslaniu nerozumejú. Je to ako žiť slobodne a nevedieť využiť ani jedinú chvíľu zo svojej slobody. Nepochopené... áno presne. To oni sú nepochopený.
Wilden si všimne moje zamračenie pomocou obrysov, ktoré na mojej tvári vytvorilo svetlo jeho svietnika.
"No poď, nebudem sa s tebou hádať. Zajtra sa bude Francián hnevať... a ja musím odísť." Šepne takmer nečujne, akoby sa chcel vyvarovať môjmu skúmavému pohľadu.
"Zasa tu nebudeš celý deň? Ale veď si sľúbil, že ma už vezmeš aj von. Povedal si, že na malú chvíľku s tebou budem môcť." Nespokojne sa postavím. Tridsiate štvrte pierko za dnešný deň mi skĺzne po košeli a dopadne na zem. Otočím sa na chabú napodobeninu krídel.
"Už ich nemám veľa Wilden..." Otočím sa k vyhasnutej peci.
"Alsen, otec ma zamestnáva, jednoducho mu nemôžem vzdorovať v práci." Zatnem päste, pripravený vzdorovať.
"Ale tvoji súrodenci sú tu tiež, raz predsa môžu vziať niečo za teba. Sú to len výhovorky, len preto aby som nemohol ísť nikam. Ty to vieš!" bezradne si priloží prst na ústa aby mi ukázal, že je noc a kričať po sebe, je zbytočne pútať sluchy ostatných z rodiny.
"Alsen prosím.. vezmem ťa von pozajtra sľubujem." Zavrtím hlavou plný tej nešťastnej krivdy. Stále sú tu oni, závidia mi, že je Wilden milší a nemusí sa úplne podriaďovať rozkazom otca. Všetko hádžu na neho a on si to nechá, pretože je druhý najmladší...
Silvián a Aurel sú už tiež preč. Nezdržali sa dlho a ja už nemám svojho priateľa belasého pri sebe. Možno by vedel, ako vyriešiť túto situáciu. Možno by pomohol aj Aurel a dohovoril Wildenovi...
Ale nič z toho sa nestane, pretože veci sa nikdy nekonajú podľa predstáv. Wildenova vláčna hruď sa dostane na môj chrbát.
"Prepáč, nemyslím na teba ja viem, ale už ide zimné obdobie. Obdobie slnka sa končí a to vieš dobre sám... Niečo umiera aby sa zasa niekto mohol narodiť. Tridsiate piate a tridsiate šieste pierko zletí tiež.
Ochromený vnútornou bolesťou zatvorím oči.
"Strata bolí..." Vytknem mu, mysliac svoje krídla. Pretože aj keď ma objíma, ja nedokážem vzdorovať. Odtrhnúť sa a smelo utiecť, už nie. Viem aký je viem už veľa a nedovolí mi to viniť ho za to, čo sa dialo, alebo deje.
Dokonca mi zavesil aj talizman, ukrytý v baldachýne nad posteľou. Francián mi povedal, že taký talizman sa volá lapač snov a jeho moc znižuje zlé sny. Ich skutočná sila sa dokonca aj trochu upokojila... Vzdychnem si.
Moje vlastné myšlienky ma donútia prikývnuť.
"Tak dobre... ale pozajtra aj keby už snežilo... nesmieš to preložiť, nesmieš." Zamumlem a opriem sa o neho.
"Alsen, nezabudni, že sny čo sa ti snívajú sa stali, už sa znova nestanú. Prežil si to a ja som s tebou, si jeden z mála okrídlených, čo sa môžu pýšiť poznaním najcennejšieho. Svojich chýb, svojich skutkov a dokonca aj miest. Ostatné je vedľajšie. Každý z nás má svoju minulosť a veľa sprievodcov aj ľudí ju chce vymazať, ale bez nej by bol človek aj sprievodca ničím. Nevedeli by sme prečo vlastne žijeme, čo máme robiť a zlé veci by sa bez ohľadu na udalosti okolo opakovali, pretože nikto by nevedel, ako sa im vyhnúť.. napríklad ako..." Priložím mu dlaň na ústa.
"ako zvieratá, keď ich udrieš pravou rukou a ľavou pohladkáš zapamätajú si to... a budú vedieť, ktorú pohrýzť.. viem." Dokončím jeho vetu.
"Už si mi hovoril veľakrát tieto slová." Určite je teraz v rozpakoch a to ako ma nesmelo zachytil za bok, tomu nasvedčuje.
Mlčky ma zavedie k posteli a počká pokiaľ sa neuložím, až tak si ku mne ľahne a zakryje ma aj svojou perinou.
"Ráno si môžeš urobiť novú krajinu z perín, alebo ísť do altánku aj s Franciánom. Trala bonzovala, že tam pašujete koláče a po práci ich pcháte do seba." Zakryjem sa perinou až po krk.
"Franciánovi pusinky na obed nedávajú, čo je na tom?" Trucovito ohrniem dolnú peru, pretože zhasol sviečku a už to nemôže vidieť.
"Dávajte si pozor, otec nemá rád, ak obyčajný sluhovia jedia sladké. Bojí sa o ich výkon vieš?" Schúlim sa pod jeho perinou a vyložím si obidve ruky, pretože sa mi zdá ťažká. Rozhodnem sa tému jeho otec vynechať a prejsť na niečo dôležitejšie.
"Francián sa so mnou už nerozpráva tak veľa. Myslíš si, že sa hnevá?" Wilden sa na mňa otočí bokom. Jeho zlato-nočné oči teraz zasvietia len zlatou.
"Francián je zložitá osoba, ale má veľké srdce. Možno nedokáže dávať lásku v ňom správne najavo vieš? Bojí sa, že ak si ťa vezme príliš blízko, raz mu ublížiš, ale určite si váži tvoju pomoc a pusinkami si ho len získavaš." Nič mu nato nepoviem, pretože som nezmyselne zatúžil aby aj o mne niečo pekné povedal.
Ten sluha je pre neho veľmi dôležitý niekedy mám pocit, že viac než ja... Ale ja nikdy nebudem mať také kučeravé vlasy a možno ani veľké srdce.
"Aké mám srdce ja Wilden hm?" Šepnem po dlhej chvíli, keď si vlastne ani neuvedomujem načo všetko myslím.
"Ty ho máš nevinné a čisté." Nespokojne sa zavrtím.
"A veľké nie je?" Zažmurkám do tmy, ale keď si vlastne uvedomím, že viac v nej nenájdem tak už ich privriem, sústredene sa snažiac niečo začuť.
"Možno áno, ale zatiaľ nie je úplné." Tiež sa zavrtí a vyrovná si ruku, tú si potom vloží pod hlavu a končeky prstov začeše do mojich vlasov.
"Spi už, dobrú." Odtiahnem sa.
"A nehnevaj sa na mňa, ešte vydrž deň a budeš na čerstvom vzduchu." Zamumle. Aj napriek tomu, že ma trochu upokojil ostanem nahnevaný, pretože hnev je silná emócia.
Tá nedokáže vyprchať len tak.
 


Komentáře

1 Evia Evia | 10. března 2013 v 8:24 | Reagovat

Och...ja som namiesto silná emócia prečítala, že silná erekcia xD
Páči sa mi, aký Alsen je. Naozaj taký nevinný. A keď sa spýtal na to svoje srdce a na Franciána :-)
Najviac ma ale fascinuje to, čo sa všetko robí už len z blízkosti sprievodcu a okrídleného. Aj to s tými pierkami, aj so snami :-) Pekne vymyslené ;-)

2 katka katka | 10. března 2013 v 10:06 | Reagovat

moc krásný díl to jejich povídání mě tak nějak uklidnilo a moc se mi líbilo snad že byli sami dva spolu :-)

3 L. L. | Web | 10. března 2013 v 20:46 | Reagovat

Víš, já miluju tvé povídky právě proto, že se u nich člověk může zamyslet. Jako vždy, i dnes jsem našla další zajímavou myšlenku, která rozhodně stojí za povšimnutí, čehož si jsi jistě vědoma a proto jsi ji tam dala. Člověk bez minulosti není ničím. Plně s tebou souhlasím. Dneska jsem to už někde i psala. Minulost je důležitá, protože z ní čerpáme své znalosti, jako je tomu třeba u těch zvířat a bití pravou rukou. Kdyby člověk zapomněl úplně celou svou minulost, nedokázal rozeznat své přátelé od nepřátel a neznámých lidí, kdyby si nepamatoval vše, co kdy věděl... ostatní by sice věděli, znali jej, ale on by sám sebe neznal. Pravda však bohužel je, že minulost není jen plná vědomostí, vzpomínek na přátelé... některá je plná smutku, bolesti... takové minulosti by se člověk rád zbavil, ale bez ní... bez ní by nebyl nic. I člověk se špatnou minulostí z ní může dost čerpat. A tím se vyhnout jejímu opakování. Je dobře, že Alsen zjišťuje svou minulost, ačkoliv ne moc příjemným způsobem. Je to něco jako sebepoznávání. Ono...stačí přece jen chvíle, aby se zásadně pozměnil pohled člověka na svět. A myslím, že právě ty střípky minulosti Alsena začnou ovlivňovat čím dál víc. Zatím mu jen přeji, aby jej Wilden vzal konečně ven...

4 Liliana Liliana | 10. března 2013 v 20:54 | Reagovat

Krásny diel. Alsena mi je ľúto, že musí tú bolesť zo svojej minulosti prežívať znova aby sa obnovili spomienky. Je to krutý spôsob nadobudnutia spomienok. No bez záporných emócií by tie kladné nemohli existovať. Okrem toho po prežití niečoho zlého je to dobré ešte silnejšie a krajšie prežívané. Alsenov a Wildenov vzťah sa trochu upevnil a rozumejú si trochu viac čo je super. Musím uznať, že si pomaly začínam obľubovať i Wildena. Je vidno, že sa snaží a záleží mu na Alsenovi. A to ako vysvetlil Alsenovi tie sny bolo naozaj pekné a precítené. Dúfam, že bude môcť dodržať svôj sľub a zobrať potom Alsena von. Teším sa na ďalší diel :-)

5 Keiko Keiko | 10. března 2013 v 21:19 | Reagovat

dúfam, že ho stihne zobrať von ešte a nič sa tam vonku nestane... nech chvíľku pocíti zase závan vetra a byť na slnku ...
páči sa mi ako sa snaží prísť na všetky veci, ako sa postupne mení a všetko :)
je to krásne a teším sa na ďalšie pokračovanie :)

6 Dive Dive | 11. března 2013 v 18:46 | Reagovat

možno si na toto už niekde dávala odpoveď, alebo bola dokonca aj v poviedke, ale prečo on stratil spomienky na minulosť, že sa mu teraz objavujú vo snoch? alebo ich nestratil/nezabudol, ale ja som to zle pochopila?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama