Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XXXIX.Johan, ničiteľ

27. března 2013 v 20:41 | Dämonia Emelly |  Charlatan A (D)
A pevný prísľub "do videnia"
Zabíja čas a diaľavy...
Preklenie prázdno mostom snenia?
Neskončil príbeh Ja a vy?


Podvodník má mnoho tvári, každá je inej pestrej farby a preto ich žiara je taká krásna, že každá duša sa ľahko nechá zlákať však? Lionel je ale jedným z nich a takisto, ako my všetci, aj on bol dieťaťom, ktoré malo svoje sny. Čo také dieťa si môže želať? možno chce letieť za obzor, chce ukázať svojím rovesníkom svoje krídla, chce sa chvastať a džavotať... Ale Johanove deti si asi želajú domov, lásku a teplo. To by si asi mal želať každý...

Tak zabaľte sa do perín a užite si dnešnú kapitolu. :)
Vaše priania mi pomohli a keďže mi je už dlho chorej, idem si hneď po pridaní zacvičiť :D

Venované: Liliane, Evi, Kated, L, Barbi, Dive, Keiko, Alexis,







Ešte stále otrasený zo svojho vlastného výkonu pred Chavierom sa poberiem do mesta za Johanom.
Pomaly kráčam zasneženými ulicami, snažiac sa čo najlepšie vyhýbať prenikavej sile vetra. Zdá sa mi, že aj kruté záchvevy zimy sú len obrazom mojej porážky. Všetkého som sa vzdal, vzdal som sa budúcnosti a to len pre stratu svetla.
Čo to trepem?
Trucovito odkopnem jeden kameň z chodníka, až ma kvôli jeho prenikavej sile zabolí v malíčku. On nebol moje svetlo, nebol ničím len ďalším človekom v mojom živote, tak ako Deliver, šéfko, Matka a ostatné špinavé kurvy, čo som na ulici spoznal... Nik, kto by stál za myšlienky o minulosti, nik koho by som zaujímal.
Prejdem studenými ulicami, ktorým chýba lesk a v popoludňajšom svetle vyzerajú zanedbane, aj tak voňajú, po rozpadávajúcich sa tehlách, starovekom dyme a kadidle. Vlastne si uvedomím, že som blízko spaľovne a aj chrámov cudzích náboženstiev, kde sa kadidlo ešte teraz bežne používa. Neveriacky vzdychnem. To mesto ma toľko chodieb a zákutí, až ma prekvapuje, kde žijem a že o tom takmer nič neviem.
Na hlavnej odbočím do postranných uličiek a znova sa chytím do zamotanej pavučiny chodieb, podchodov a uličiek až pokiaľ nenarazím na známu dieru mládeže a adolescentov. Ďalšie z Chavierových častých výrazov. Adolescenti. Zatnem pery, pretože znak toho, ako sa líščiemu úsmevu podarilo získať si moja myšlienky sa mi vôbec nepáči. Stále je to on, kto ma hádzal na kolená, no vzápätí ťahal späť, aby som si uvedomil, že je tu pre mňa.
Zvláštny chlapík, skutočne je aj jediný, koho som opustil ja. Nával nevoľnosti a ovanie pri hroznej skutočnosti.
Stratiť oporu jediného, ktorý ju vždy poskytoval je iné, než som si predstavoval. Zakrútim hlavou, dotýkajúc sa chladných mreží, za ktorými už stojí pár mladíkov a tri dievčatá. Vstúpim dnu.
Stará brána nepríjemne zavŕzga, až sa nejaká mačka vyplaší a s varovným zamňaukaním, naježene utečie preč. Je to tu cítiť rovnakou arómou. Zmiešanina voňaviek, blata a pach zatuchnutých starých stien, len tváre sa tu stále menia. Malý chlapec, držiac o niečo väčšieho za ruku a jeden dospelý so šibalským úškrnom na svojej vymaľovanej tvári. Pod okom má menšiu modrinu, čo znamená, že sa niekde pobil o objednávku, alebo dostal zlého klienta. Pokynom hlavy ich pozdravím. Je tu aj ten ryšavý a keď ma zbadá tak si odpľuje. Umelo sa zachichocem, akoby ma on mohol uraziť, jeho ryšavá hriva je akurát na utieranie zašpinených podrážok. Sebavedomo pristúpim ku zvončeku a trikrát naň zazvoním, aspoň podľa toho by mohol Johan tušiť, kto mu prišiel na návštevu. Petrovič mu za moju službu, musí posielať dosť nato, aby si ma udržiaval. Takisto musí zohnať ďalších klientov...ktorí budú rovnako štedrí.
V hlave sa mi už pomaly rodí plán, ako sa z toho vyhrabať a znova žiť v prepychu. Ak som sa dostal do mínusu, nebude ťažké sa dostať späť do plusu, už som múdrejší, nie ako to decko, čo tu bolo pred rokmi a stálo tu s ostatnými. Začujem, ako po schodoch niekto prudko dupe, už viem dobre, koho je to chôdza aj so štrngotom kľúčov. Opriem sa o hrubú omietku a dám si ruku v bok, keď otvorí dvere, stačí sa len sladko usmiať a jeho nahnevaný výraz sa zmení na prekvapený vzdych s pootvorenými ústami.
"Tak čo, čakal si, že ujdem keď mi naservíruješ Petroviča, Johan?" Oslovím ho dôverne menom, čo niekoľko kuriev okolo pobúri a chlapci sa stiahnu radšej za toho, čo sedí. Sú premrznutí, no dobre vedia, čo to je nemať rešpekt pred pasákom a vedia aj, čo ich "otecko" urobí každému za neposlušnosť.
"Poď dnu a nebuď drzý, vieš dobre..." Nedokončí, pretože mu skočím do reči.
"Áno viem, nezabudol som na naše zákony, som s tebou, žiaden strach." Chlapci ľakom sklonia hlávky, keď sa na ne Johan otočí. Síce aj keď nie je svalnatý a tým svojím svetríkom a tradičnou košeľou pripomína nejakého priemerného úradníka, v rukách má osudy veľa takých, ako sú oni. Stačí pár telefonátov a jedného z nich by mohol nahradiť druhým, takisto aj mňa. On je na vrchole potravinového reťazca.
"Nie je Johan, nie je jedlo však? Kde vlastne tie tvoje maličké dušičky spia?" Spýtam sa ho zákerne, keď prechádzame cez asi dvadsať kožušinových kabátov, čo skrývajú tajné dvere do jeho pracovne.
Johan sa pohladí po krku a odhalí tak pár svojich cucflekov.
"Šikovnejší spia tam kde ty pred rokmi a tí menej šikovní si to musia vybaviť u svojich chlebodárcov."
"Aha." Odvetím zachmúrene, akoby som takú strohú odpoveď čakal.
"Si suchár, za tie roky si sa nezmenil, aj keď ten sveter ti náramne pristane. Štopkovala babička však? Nikdy som tú ženskú nemal rád, varila príšerné polievky a stále mi nosila lyžicu medicínky, pretože som podľa nej bol veľmi chudý, nepochybne ešte žije." Nezaujato sa posadí za svoj stôl a dá si okuliare.
"Áno, žije. Avšak určite si sa neprišiel rozprávať o mojej babičke." Odsekne podozrievavo a ruky si spojí pod bradou, aby si ma mohol prehliadnuť. Sadnem si do kresla pred neho. Od vzájomných intímností nás delí len veľký stolík, pripomínajúci katedru.
Preruším tú náhlu chvíľku ticha a preložím si nohy, aby sa mi pohodlnejšie sedelo.
"Potrebujem viac zákazníkov, Petrovič už nestačí na moje náklady a nerád by som si hľadal ďalších sponzorov, chápeš zlozvyky sú silné, rozumieš dúfam." Potiahnem nosom do seba a prstom si ho elegantne obtriem. Je to taká šibalská nevinnosť s ktorou je cítiť aj vyhrážka. Johan si vzdychne a s hrnčekom studenej kávy sa oprie viac do svojho čierneho kresla.
"Nuž stále môžeš hľadať inde. Nebude mi vadiť, keď Petroviča stratím, predsa len sa dosť nepekne hovorí o jeho chorobe..." So srkaním si odpije z čiernej žbrndy.
"Johan, ja ich potrebujem. Nemôžeš mi ich odoprieť, keď som bol malý, dával si mi aj seba!" Zatnem nechty do opierok až to s nimi zavŕzga, priam bolestivo. On urobí ťahavý pohyb rukou a hrnček, čo bol pred chvíľkou v jeho ruke sa s malým buchnutím ocitne späť na stole.
"To je všetko minulosť, ja žijem budúcnosťou zlatko, a to ty nevieš pochopiť. Mám tu chlapcov, snáď z každého kútu sveta. Och a hlavne z toho východného, sú krásni, sladkí, nevinní a predovšetkým by ma nezradili. Máme medzi sebou úzku dohodu a to ty vieš, vieš to veľmi dobre a aj tak si, si od dupkal do pornopriemyslu, stala sa z teba hviezda a tá hviezda teraz rýchlo upadla. Už nemá krásnych mužov, plno jedla ... jediné s kým spí je bohatý muž v stredných rokoch, ktorý má aids. Smutné." Urobí ľútostivú grimasu a postaví sa, aby mohol prejsť k oknu, skadiaľ vidí na ulicu.
"Ja mám v šachu polovicu kuriev tohto mesta, ten kto nepozná Johanove deti, nemá skoro žiadne kontakty. Nemá nič, moje kurvy sú jakž-takž v poriadku aj ty." Pristupujem k nemu, keď mi vzápätí podvihne bradu a silno na ňu tlačiac svojimi prstami si ju pritiahne až na doraz ku svojej tvári. Skuhravo vydýchnem a zachytím mu zápästie.
"Bol si sladučký s tým tvojím namosúreným výrazom a ako ľahko si sa poddával. Bol si ako mača vo svete, ale mača, čo malo už dobre vyvinuté pazúriky." Odsotím od seba jeho ruku.
"Máš talent, lenže si hlúpy. Necháš sa zlákať pár myšlienkami na lepšiu budúcnosť." S vŕzgavou hrozbou otvorí okno a dotkne sa špinavej parapety, potom na mňa pohŕdavo otočí zrak.
"Tá špina na tých chlapcoch a tebe sa nedá zmyť. Si šľapka a šľapkou aj ostaneš. Pokojne si urob aj štyri školy a rob niekde v obchode, aj tak budeš stále kurvou. Máš to vo vnútri, je to ako značka špiny, pečiatka pre otrokov, spáleniny na krave, keď jej dávajú vypáliť znak." Ostanem ticho, pretože nato, čo povedal nemám slov. Silná aróma dopitej kávy vo mne spôsobujú malátnosť. Mám chuť odísť a už nikdy sa nevrátiť, každopádne sa s ním nikdy nestretnúť, nepočúvať jeho reči o budúcnosti, nech je aká chce.
"Chcem len prácu, vzdal som sa školy, chcem od teba len mená a ja ťa nesklamem." Hovorím sebaisto, aj keď vlastne sa mi zdá moja reč prázdna.
"Do zajtra ti pošlem smskou mená. Petrovič ti ostáva na dnes, pretože včera si mu nedvíhal a pamätaj na pravidlá, len tie ťa vytiahnu zo sračiek. Žiaden človek ti nepomôže. Ľudia myslia len na seba, na svoje záväzky a vlastný život, druhí sú pre nich cudzí, až pokiaľ sami nepotrebujú pomoc a nespoznajú cenu..." Kývnem mu.
"Vďaka." Bez jediného pohľadu vyjdem z miestnosti, navliekajúc na seba svoj kabát a čiapku.
Je to taký hajzel, ako celá jeho rodina, ale na sľuboch si zakladá, ja som však nič nesľúbil a to je jediná výhoda tejto hry. Idem na čisto.
Pevne držiac svoju tašku vyjdem do mrazivého chladu, krátko sa obzriem za chlapcami, ale potom už idem vlastnou cestou. Všetci sme na rovnakej lodi, ale ani jeden si nemusíme pomáhať, však?
Vložím si ruky do hlbokých vreciek a nahmatám tri krovky, ktoré mám ešte od Pierra. Vzdychnem si, predsa len to s tou loďou nie je pravda. Zostanem stáť na mieste, pozerajúc sa na tri sladkosti a dve deti. Sám si spomeniem na časy, kedy som túžil po niečom sladkom, čo by ma zahrialo a závidel som každému jednému dieťaťu na ulici.
"Poď." Zvolám na toho malého. Veľmi sa mu síce od tepla nechce, ale keď uvidí, čo držím v ruke, ten veľký ho pustí a posunie ku mne. Nesmelo príde bližšie a aby mi na ruky lepšie videl začeše si blond vlásky dozadu a na špičkách dôjde až k môjmu kabátu.
"Daj si to do úst hneď teraz." Podám mu dva cukríky a posledný hodím jeho bratovi. Bez jediného slova ma poslúchne a strčí si obidva naraz dovnútra.
Ak sa dostaneš k jedlu zjedz ho rýchlo. Ostatní sú ako zvieratá, zjedia ti aj prsty, čo si prikladáš k ústam, maličký, pretože pomyslenie na jedlo je hriechom ulice.
Uškrniem sa naň, keď sa oblizne a otočím sa, avšak nečakám, že ma chytí za kabát a poťahá mi zaň.
"Ďakujem ujo, mám vás rád." Mumlavo odpovie. Rozpačito až neisto do seba vdýchnem vzduch. Ostatní ho s úškrnom pozorujú, pretože vedia o čo sa snaží. Čupnem si k nemu.
"Som ako ty, neskúšaj to na mňa. Snaž sa a budeš ako ja. Budeš mať, toľko maškŕt, až sa ti bude točiť svet a takí ryšaví hajzli ti len budú ticho závidieť a svojím pľuvaním špiniť cestu." Postrapatím mu vlasy a kývnem na jeho brata. Teraz mi je samému divne. Ten chlapec mal v očiach nádej, presne tú sviňu, čo som mal aj ja v jeho veku. Kaziť nádej je, ako zahubiť život... presne to o čo sa snažil Johan, zabiť aj tú moju.
Nedovolím ti to, som predsa Lionel.
Jediný lev a žiaden krotiteľ ma nezlomí.
 


Komentáře

1 Evia Evia | 27. března 2013 v 20:59 | Reagovat

No, Lionel, bol tu niekto, kto ťa zlomil a myslím si, že sa tak ľahko nevzdá. Určite nie po tom, čo si mu povedal v škole, levík :-)
Ale až dnes som si uvedomila, že ako vlastne Lionel riskuje s tým Petrovičom :-O dúfam, že bude mať zdravých klientov :-P
Už som zvedavá na pokračovanie. :-)

2 Liliana Liliana | 27. března 2013 v 21:28 | Reagovat

Tak sa zdá, že i napriek tomu, že má Johan v hrsti polovicu šľapiek v meste nechce prísť o Lionela. Povedal dosť krutých vecí, aby ho pokoril a Lionel sa ho už neodvážil zradiť a on na ňom mohol pokojne ďalej ryžovať. Som rada, že Lionel nezabudol na minulosť a podelil sa o krovky s tými chlapcami. Páči sa mi ako sa Lionel napriek všetkému nevzdal nádeje. SOm zvedavá na pokračovanie :-)

3 Keiko Keiko | 27. března 2013 v 23:16 | Reagovat

Lionel Nezlomný.... nie, počkať, to je divné... či? ale aj tak Li, len pred nedávnom si bol zlomený, dávaj si pozor, aby sa ti to nestalo zas...
pči sa mi tá jeho povaha, presne taká ma najviac dráždi ....
bolo to super a teším sa na pokračovanie :)

4 barbor barbor | 28. března 2013 v 0:04 | Reagovat

dúfam, že sa to zmení a vylepší. lionel takto nesmie skončiť. stále verím, že za ním niekto príde a pomôže mu. ak keď on asi pomoc veľmi nepríjme. no ak to bude chavier, ten je prefíkaný a niečo vymyslí. musí sa niečo stať. musí.

5 L. L. | Web | 29. března 2013 v 12:58 | Reagovat

Já jen doufám, že to teď nepůjde s Lionelem dolů. A taky, že by se mohl ještě ozvat Pierre. Opravdu nevěřím, že by odjel bez rozloučení a pořádného vysvětlení.

6 alexis alexis | 31. března 2013 v 20:07 | Reagovat

Vyzerá to, že Lionel sa trošičku oklepal, ale len fakt trošičku. Na konci vyzeral ako ten starý Lionel, ktorý má všetkých na háku a tvári sa, že on je stredobodom vesmíru. Neviem, či sa mi takýto Lionel páči, ale budiž.
Dúfam, že ťa nenapadne primotať do deja Petrovičovu chorobu, lebo neviem, či by to Lion vydržal.
A vieš čo by sa mi páčilo? Keby jedným z  jeho nových klientov bol Chavier :-D To by bola že jaká haluz?! :D Napriek všetkému verím v Chaviera a jeho prefíkanej líščej povahe a verím, že sa mu podarí pomáhať Lionelovi, i keď absolútne netuším ako :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama