Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XLIV. Prelomenie.

24. srpna 2012 v 17:00 | Dämonia Emelly |  Pomsta princa (D)
V pondelok večer, by som mala odchádzať, takže dovtedy napíšem, všetko, čo treba. Dúfam že si moje poviedky užijete aj keď tu nebudem :)
Keď sa vrátim hneď sa budem tešiť z vašich odpovedí na moje pokračovania. Síce tu driem ako kôň už dva dni za sebou, aby som to všetko stihla, ale pre vás som schopná spraviť aj nemožné a vyplatilo sa mi to. Ešte nikdy som nenapísala tri kapitoly za deň.
Takže vám musím všetkým poďakovať :)

Odpovede na komentáre začnem znova odspisovať až keď sa vráti,vzhľadom na vyčerpanosť. Ospravedlňujem sa za to a tie kapitoly, ktoré pôjdu za sebou venujem Rhei, Evi, Frux, Barbi, Alexis, Tsuky, L., ada, Keiko, Katka, Mystica a odpoviem len adi a alexis, lebo ak to tam nebolo nikde napísané, znamená to, že to nevie a nevie to preto, lebo odišiel s pracovne skôr, než mu čokoľvek stihol Waiet povedať ešte ku Drewovi.
Alexis, ano bude hodlám to tam aspoň dať o jeho otcovi. Alarick sa postupne všetko dozvie. :) Ostatných komentáre si vážim rovnako, ale tieto dve mali najdôležitejšie otázky.. na ktoré som musela odpovedať.

Užite si to:)






Drew



Mal som ho dať zbičovať. Vyčítam si tú chybu. Za celé dva dni len sedím a pokúšam sa začítať do knihy. Pri konečných stránkach si však uvedomím, že z celého príbehu viem len chabý začiatok. S neskrývaným hnevom ju hodím do rozžeravených uhlíkov za Alarickovho pohľadu. Sedí v kresle a sústredene si prezerá malý plameň, ako sa labužnícky vrhá na zapísané stránky čiernym atramentom.
"Nie je ti jej ľúto?" Zlostným smiechom sa zasmejem a potom zvážniem. Odkedy mi oznámil, že sám nepôjde a ja musím ísť s ním, zrodila sa vo mne sila poháňaná hnevom a nenávisťou k nemu i k sebe samému. Cítim, že nedokážem opustiť bezpečie. Nechcem ísť preč od blízkosti svojho brata. Cítim úzkosť pri pomyslení opustenia zámku. Tá hlúpa myšlienka paranoje, ktorá mi vraví, že sa už nedokážem vrátiť späť, ma prenasleduje pri každom otvorení dverí. Keď sa mi túžba opustiť zámok a ísť za deťmi zjaví v mysli, vždy sa jej postavia do cesty hrôzostrašné veci. Alarick zvierajúci môj krk, zatemnené okná, žiadna kniha, ba ani záhrada. Nemôžem, nedokážem to.
"Prečo by mi malo byť ľúto knihy? Hm?! Ty a ja sme si podobní. Vieš o tom? Jediný rozdiel je, že mne nie je ľúto vecí a tebe ani živých tvorov!" Odvráti odo mňa zrak. Vyzerá, akoby nad mojou vetou premýšľal a potom len tak prikývne. Jeho ľahostajnosť ma znepokojí ešte viac.
"Vieš, princ..." Moje oslovenie prenesie so skrytou zlosťou.
"Niekedy sú veci, ako je trebárs jedlo, dôležitejšie než život." Ešte stále sa nepozerá na mňa, potom však zrazu zabodne pohľad do mojej tváre.
" Nie, lebo jedlo je rovnako dôležité. Uvedomil si si niekedy, čo ješ? Obilie bolo pestované len preto, aby ho raz rozdrvili na prášok. Múka, z ktorej sa vyrába to, čo každý deň po tebe vyhadzujem. Mäso sme nedostali len z nejakej srnky, čo si zmyslela skočiť nám do náručia! A ty opovrhuješ ním, takže aj životom. Vidíš? Sme úplne rovnakí! Lenže ty si ešte horší. Vymieňaš svoje bezpečie a strach za deti." Posledná veta je pre moju myseľ ozvenou.
Svoje bezpečie, za deti. Svoj strach, za deti. Vymieňaš ich za seba. Nemôžem to zastaviť, spustil niečo v mojej hlave. Nechápem, prečo má niekto sebecký, zvrhlý, nebezpečný a krutý nado mnou takú moc. Hrdlo sa mi zapáli túžbou a už nejde zastaviť slová dráždiace moju myseľ.
"Nie som, taký ako ty! Pôjdem tam. Daj pripraviť koč." Sťažka prehovorím svoju požiadavku. Ešte stále nie som zvyknutý prikazovať mu niečo, po tom všetkom. Zmorene si vzdychnem. Nesmiem na nič myslieť. Nesmiem sa nechať ovládať úzkosťou.
Keď osamiem vo svojej komnate, sadnem si do kresla, v ktorom ma väčšinu času pozoruje Alarick. Ešte ostalo teplé, tak zakloním hlavu a zavriem oči. Myslím na svoj starý život. Bol lepší? Otcove tresty boli krutejšie, alebo ešte stále jemnejšie od Alarickových? Čo je strašnejšie? Bitka a celoživotné ponižovanie, zneuctenie a odopretie všetkých mojich záľub? Lenže Alarick mal pomstu, čo mal môj otec? Prečo mi to robil? Aj keby som šiel za ním, na druhé omnoho menšie sídlo, kde teraz žije, nikdy mi nepovie pravdu. Len niečo zraňujúce, ale ja už nepotrebujem počuť nebezpečné slová pre dušu. Až teraz si uvedomujem, aké silné dokážu byť vety, slabiky a hlásky. Slovo vojna dokáže zabiť tisícky mužov, žien a detí. Vyslovené v správnom čase a na správnom mieste. Mohol som mať horší osud. Ale stále tu mám milujúceho brata, jeho ženu, ktorá čoskoro porodí moju neter alebo synovca. Nesmiem sa vzdať. V srdci vzplanie malá iskra odhodlania, ktorej sa telo hneď chytí a zapáli ju. Keď sa otvoria dvere, trhnem hlavou, postavím sa a ráznymi krokmi vypochodujem z miestnosti. Nesmiem sa obzerať, zapochybovať o sebe a o mojom poslaní.
Krok, krok, krok. Možno sa mýlim.
Krok, krok. Vrátiť sa naspäť, bude bezpečné.
Krok. Zastavím sa pred dlhým točeným schodiskom, ktoré vedie rovno na dvor.
"Tak poď." Slabý dotyk na chrbte spôsobí, že sa pohnem ešte o jeden meter dopredu. Vedľa mňa sa zastaví Alarick. Drží si odstup, no aj tak je riadne blízko. Ale dnes ma jeho prítomnosť znervózňuje len trochu. Akoby bol len pavúk, čo mi nestojí za pozornosť. Dnes moju myseľ trápia iné starosti, než tento tyran.
Pousmeje sa.
"Nikdy som netušil, že uvidím toho odhodlaného krpca, alebo sa ešte chceš vzdať?" Jasná provokácia z neho srší, ale teraz mu za ňu musím byť vďačný. Pretože tie usmievavé ústa, pokrivený nos, naddvihnuté obočie a drzé oči ma prinútili sa nevzdať. Ešte stále nie som vonku.
Dotknem sa kamenného, ozdobného zábradlia a sústredím sa na Alarickovu chôdzu. Nechcem, aby ma predbehol a ani, aby ostal pozadu. Možno tuší, ako sa cítim, preto mi ide po boku. Jeho kroky sa zladia s mojimi a tak dôjdeme až k jasnému svetlu von.
"Je to len dvor. Kopa zamestnancov slúžiacich tvojej rodine. Koč, ktorý bude viesť váš sprievodca a rytieri s vaším erbom." Hovorí ľahostajne, no chápem, že sa ma snaží čo najviac pripraviť. Naozaj ma chce upokojiť, alebo sa len bojí, že to vzdám? Prebehne mi hlavou, no všetko sa hneď rozplynie, keď sa jeho ruka váhavo natiahne ku mne. Rozhorčí ma to.
"Nepotrebujem tvoju pomoc." Odseknem a so zadržaním dychu rýchlo vybehnem na dvor.
Oslepí ma sychravá obloha osvetlená zajatým slnkom za tenkou vrstvou mrakov. Keď si ma obyvatelia dvora všimnú, zastanú . Dokonca aj mačky, čo naháňali myši, si všimnú, že každodenný kolobeh hlučného dvora niekto narušil. Slúžky s bielymi čepcami, šičky a kuchárky naháňajúce hus, sú pri mne najbližšie. Nikdy si ma takto nevšímali. Mali zakázané dívať sa na mňa, museli ma prehliadať. Vôbec mi to nevadilo, ale to je niečo, na čo nie som zvyknutý. Prudko sa zvrtnem a s cieľom rozbehnúť sa späť, narazím do tela, ktoré bolo za mnou. Srdce mi podskočí bolesťou z narazeného hrudníka.
"Všetci do práce! Máte jej dosť." Alarick ich zahriakne. Keď si uvedomím, o čo sa to opieram a schovávam pred zvedavými zrakmi pracujúcich, okamžite sa od neho odstrčím a znova sa vydám cestou ku vozidlu.
Vďaka bohu na moje počínanie nič nepovie a ide tesne za mnou. Počujem jeho kroky až príliš blízko, ako sa zachytávajú a šramotia o prach a kamienky pod nohami.
Pri nástupe ma obleje studený pot. Husia koža donúti postaviť všetky chĺpky aj na chrbte. Zahryznem si do líca. Z vnútra ho drvím medzi zubami. Alarick otvorí dvierka.
"Deti čakajú, princ." Stále je to jeho provokácia, čo ma popoháňa o krok ďalej. Ani neviem ako, ocitnem sa vo vnútri. Silno stisnem viečka, keď sa mi v ústach rozleje teplá krv. Bolesť mi pomôže utíšiť paniku a strach z tohto prostredia.
"Dokázal si to, Drew." Osloví ma môj nechcený spoločník oproti mne. Zrak presuniem na jeho smiešny odev, do ktorého ho navliekol brat. Na silonky obtiahnuté okolo vypracovaných svalnatých lýtok, na topánky s bronzovou sponou na mužskom opätku. Keď sa konečne upokojím a ochromí ma veľkoleposť mesta okolo, pochopím, kam ideme. Sirotinec je blízko. Trhy sú honosnejšie, budovy udržiavanejšie. Okolo vonia samá čerstvá zelenina, práve upečené pečivo a údené mäso, ktoré tu nikdy nemali. Aj obyvatelia mesta sa usmievajú a vítajú náš sprievod, pár vojakov obdarujú kvetinami a do vnútra k nim hodia ruže. Chytím jednu osamelú, ktorá pristala tesne vedľa mňa a zdvihnem si ju ku tvári. Pohladím sa ňou a vdýchnem jej krehkú vôňu do pľúc.
Môj brat je blázon. Určite povedal ľuďom, aké kvety mám rád a vydal zákon, že sa majú kvôli mne pestovať. Vždy bol šialený. Zasmejem sa, ani neviem, prečo mi do očí hrknú slzy. On sa tak veľmi snažil a ja som trávil dni v izbe, bez vysvetlenia som hádzal knihy do kozubu a dával odnášať takmer všetko jedlo. Ako keby nemal dosť vlastných starostí, ešte musí riešiť mňa.
"Vrátime sa pri západe slnka." Ozve sa, snažiac sa ma upokojiť. Poutieram si tvár, s kvetom v náruči prebdiem cestu cez malú pustatinu, ktorá oddeľuje chudobnejšiu štvrť od honosnejšej.
"Páni, teraz si zakryte tváre. Zlodeji by mohli číhať okolo nás. Sú to šelmy. Ukážete sa im a oni zaútočia." Sprievodca nás upozorní. Na jeho pokyn sa stráže okolo nás rozostúpia ešte tesnejšie. Vlastnými telami ochránia okná cez malý lesík. Za pár hodín rýchleho cvalu koní zastavujeme pri dvoch osamelých budovách. Je to znak konca mesta. Za sirotincom je len les, obkolesuje ho. Podľa pestúnok je toto miesto bezpečné pre deti, preto tu aj stojí. Po vystúpení sa otočím na družinu, ktorá nás nasledovala. Ku dvom strážcom sa pridali ešte štyria a milý starší muž na sedacej lavici pri koňoch.
"Ostaňte tu. Môžete sa uchýliť pod stromy." Neviem, čo viac im mám povedať a tak sa otočím a idem preč.
"Ďakujeme, princ." Odpovedia takmer rovnako a mňa trochu zahreje pri srdci. Pootočím hlavu ešte raz na tie usmievavé tváre .
Prejdeme na kamennú cestičku cez bielu bránku dovnútra ohraničenej záhrady.
"Teta, teta! Niekto sem ideee!" Kričia deti za oknami a vyskakujú jeden na druhého.
"Asi to bude ujo Waiet." Začujem Lailin hlas.
"Nie, to nie je Waiet! Teta, to je Drew! To je určite ujo Drew!" Alarick je zaskočený, ale ja nie, šťastím mi podskočí srdce a keď sa otvoria dvere, už sa neudržím a utekám k nim. Vtrhnem dnu. Nestihnem sa ani pozdraviť, keď na mňa začnú liezť malé rúčky približne desiatich detí, čo sa dostali najbližšie.
"Prišiel... som! Som pri vás!" Radostne prekrikujem ich tenké hlásky. Vidím tu aj nové deti, ktoré ma nepoznajú a hanblivo stoja ďalej hromady na mne.
"Zasa si na nás zabudol, ujo Drew?! Máš už dievča? A kedy budeš mať dievča? Prečo si tak dlho neprišiel? A minule, keď si tu bol, len tak si utiekol! Musíš nám to vynahradiť, Dreww!" Jeden cez druhého ma oslovujú a ja sa len prihlúplo usmievam.
"Nebojte sa, zahráme si nejakú hru! Sľubujem, ale najprv sa musíte najesť!" Zavelím, viem že s jedením majú najväčšie problémy. Nové deti sú zvyknuté hladovať a potom nechcú normálne jedlo. Iné zasa boli navyknuté len na jeden druh jedla a ostatné nevedia tak dobre stráviť. Daisy nikde nevidím, obávam sa, že si ju už niekto zobral.
"Laila? Kde je Daisy?" Ona pristúpi ku mne a objíme ma.
 


Komentáře

1 L. L. | Web | 24. srpna 2012 v 17:35 | Reagovat

Kde je Daisy? Někdo si jí vzal? Hlavně nepiš, že umřela!
Jsem zvědavá, co bude Alarick říkat na to, jak rychle je zase Drew šťastný, když je mezi dětmi.
A těším se na reakci Waieta, až zjistí, co Alarick dokázal :)

2 tsuky tsuky | 24. srpna 2012 v 18:31 | Reagovat

mám veľmi neblahé tušenie....Kiik!!!

3 Evia Evia | 24. srpna 2012 v 22:07 | Reagovat

Zlatýýý Drew :)
A aj Alarick je dobrý, drží sa. Teraz vidieť, že nie je až taký zlý. Vtedy to bolo len z tej pomsty...
Teším sa už na pokračovanie, som zvedavá, čo je s tou  malou.

4 barbor barbor | 24. srpna 2012 v 22:21 | Reagovat

alarick to robí len preto, že sa chce dostať "na slobodu", ale drew je vonkuuu. konečne :) a tie deti. jaj. taká radosť

5 Rhea Rhea | Web | 24. srpna 2012 v 23:09 | Reagovat

Tak kdepak je Daisy??? Moc pěkná kapča. :-)

6 katka katka | 25. srpna 2012 v 14:56 | Reagovat

začínám se bát že jestli se Deisy něco stalo že to Drewa zase posune zpátky. Musím uznat že to Alarick z Drewem umí :-)  :-)

7 ada ada | 25. srpna 2012 v 17:48 | Reagovat

Alarick asi dostane pochvalu

8 Keiko Keiko | Web | 26. srpna 2012 v 19:38 | Reagovat

len nech nezomrela, lebo to by bol ďalší úder pre Drewa :-(
a ako ho Alarick vyprovokoval, aby sa konečne rozhýbal :-D za toto ho treba pochváliť, zhostil sa svojej úlohy perfektne :-)
perfektná kapča a teším sa na jej pokračovanie :-)

9 Frux Frux | Web | 27. srpna 2012 v 0:19 | Reagovat

jeeezis to bylo tak super! :) alarick drewa uplne hecoval. a ja jsem jenom u mobilu povykovala: do toho alaricku! do toho! dostan drewa ven! :D a ono se povedlo. chvilku jsem myslela, ze se vrati, jak stal na tech schodech, ale on ne. je to silny hoch. a jsem zvedava ci bude mit neterinku a nebo synoveckaa :D :)

10 Mysticia-sama Mysticia-sama | Web | 28. srpna 2012 v 12:46 | Reagovat

krásný dílek. Jsem ráda, že šel Drew za dětma ^^ už se těším na pokračování

11 alexis alexis | 29. srpna 2012 v 2:59 | Reagovat

Jéžiši Kik, toto mi nerob!!!! U mna je Alarick zaradený do kolónky Hajzel nr.1 a teraz z neho robíš veeeľmi milého a trpezlivého človiečika :-D Ale zas na druhej strane som rada, že sa mu podarilo vytiahnuť Drewa za deťmi a dúfam, že to bude len lepšie :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama