Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XLIII. Postaviť sa sám sebe

20. srpna 2012 v 23:51 | Dämonia Emelly |  Pomsta princa (D)
Rhea: Drew nedokáže niekomu len tak ublížiť, ako to robil Alarick a tak mu aj cez to všetko čo urobil nemohol povedať, že ho trebars zbil.. Ale keby sa nad tou otázkou strážcu lepšie zamyslel mohli Alaricka zbičovať.. lebo strážca sa nespýtal kedy .. a fakticky Alarick mu ublížil ale pred tým. :P Ak ma dobre chápeš :D


Barbor: No spravodlivosť má veľa stránok, ale z istého pohľadu bol dobrosrdečný a tiež až priveľmi spravodlivý nad osudom tyrana a pomstychtivého človeka :P Ale som rada, že ho obdivuješ


L: Určite sa o to bude pokúšať, ako uvidíš v tejto časti :)


DiDi: No v tomto smere bol Alarick vážne naivný, ale určite sa mu to raz podarí aj keď sa Drew právom bojí možno to časom prejde len na čistú nenávisť, každopádne má na všetko čo urobí rpoti Alarickovvi dôvod :) A Marcela s Triem odkladám, lebo ak budu tak už bude ich posledná kapitola :D

Evia: Vieš, že Drew sa tak musí správať chce byť zlý, ale nejde mu to a preto pôsobí rozmaznane, aj keď jeho zármutok tvorí istú pochmúrnosť a chladnosť .. Je to jeho spôsob nezrútiť sa a zostať ako tak v reálnom svete.


Ďakujem vám za komentáre stále ma podporujú a popoháňajú ďalej :)







Alarick



Hneď na druhý deň ráno po zobudení na seba natiahnem tie odporné služobnícke handry a obujem nepohodlné topánky z ktorých sa mi po včerajšom chodení urobili odtlačky. Tá koža nie je vôbec priliehavá a robená na moju nohu. Bude trvať aspoň mesiac, pokiaľ sa prispôsobí.
Ťarbavo vyjdem zo svojej malej šedivej komnaty a potichu zavriem dvere. Zamierim si do chodby po pravej ruke a miniem Drewove dvere. Teraz musím zistiť podrobnosti o jeho minulosti a to mi môže povedať len Waiet.. Vzhľadom na to, aký vzťah mám s ním budem dúfať, že jeho správanie ku mne ostane odmerané a nedovolí si zbičovať jedného z princov za prejav záujmu o jeho brata.
Zaklopem na honosné dvere, stráže stojace po stranách mi nedovolia len tak vstúpiť, až pokiaľ sa zvnútra neozve vyzvanie. Vtedy sa ich zdobené, podlhovasté sekery, ktoré boli doteraz skrížené, akoby tvorili celok. Odpoja a ja môžem pokojne vstúpiť dovnútra.
Keď sa Waietov pohľad stretne s mojím zlovestne zavrčí, nedbajúc na protokol. Veď mu môže byť pri rozhovore so sluhom ukradnutý. Moja vlastná myšlienka ma proti nemu pobúri. Pred dvoma mesiacmi som bol kráľ!
Rozhodnem sa vzdorovať vlastnej mysli, kvôli úlohe a cieľavedomosti dostať sa stadiaľto.
"Prečo si prišiel? Azda sa vyskytol nejaký problém v tvojej úlohe? Alebo si neschopný a nedokážeš sa prispôsobiť tunajším normám služobníctva?" Uštipačne vyslovuje každú vetu. Keby som sa nestihol povedať, prečo to všetko robím, asi by som vybuchol aj tak sa nemôžem ubrániť predstave, ako škrtím jeho biely krk a on sa odovzdáva nebesám. No neviem, aký presne trest čaká zavrhnutého vydedenca a vraha kráľa. Asi nič pekné. Mučenie? Odseknutie hlavy už terajším výstrelkom módy gilotínou či šibenica?
"Prišiel som sa spýtať na princovu minulosť. Nemajte obavy po prvom dni môžem povedať o práci osobného sluhu, že mi dokonale vyhovuje." Rozhodnem sa ho naštvať svojou nadšenou poznámkou. Namiesto toho si vyslúžim len posmešný úškrn.
"Ach, áno počul som o včerajšej udalosti. Môj strážca Florenz má schopnosť všetko vylíčiť do detailu." V útrobách ma zamrazí.. poníženie je také silné až sa mi nahrnie krv do líc. Zatnem päste.
" A teraz choď, mám veľa práce, mal by si, si poradiť sám." Akoby zabudol, čo som sa ho vlastne spýtal sa zohne ku dokumentom a koženým zväzkom na stole. S nemotornosťou vloží pero do atramentu až pár kvapiek vyprskne von. Nikdy som ešte nevidel kráľa, ktorý v sebe nemá elegantnosť, dokonca aj samotný Edgar ju v sebe mal. Na chvíľu zapochybujem o jeho modrej krvi. Ale svoje uvažovanie pripisujem zatrpknutosti voči jeho osobe.
"Potrebujem informácie o tvojom bratovi. Ak ich nedostanem, tak tvoj braček nikdy neopustí svoju bezpečnú klietku a zomrie na preležaniny, alebo na nejakú neznámu chorobu z nedostatku slnka." Do svojich viet vkladám pohŕdanie, aby vedel, že to myslím vážne.
Na moje prekvapenie ma neprizabije dokonca sa ani nepostaví, aby mi za poškvrnenie jeho chabej dôstojnosti mojím správaním uštedril ranu. Len si vecne podloží ruky pod bradu a hlbokým, až priveľmi pokojným hlasom prikáže.
"Posaď sa." Bradou pokynie na kresielko pred sebou. Hneď sa do neho uľavene zvalím, no stále vo mne drieme ostražitosť. Nemôžem uveriť, aký je teraz. Akoby ho v priebehu niekoľkých sekúnd vymenili.
"Čo chceš počuť?" Neodvážim sa porušiť krehký pokoj, ktorý sa zjavil z ničoho nič a tak bez váhania vyhŕknem.
" Chcem vedieť, čo má rád, kam zvykol chodiť a niečo čo by rád vyskúšal." Zahľadí sa niekam za mňa, akoby som tu nebol. Pochopím, že premýšľa, tak ho nechám. Pomerne plytko sa nadýchnem. Aróma malej nakropenej mláky atramentu na stole spolu s prefajčeným tabakom pôsobí iritujúco na moje nosné bunky.
Nechápem, ako tu môže vydržať celý deň. Odolám túžbe otvoriť okno a vynadať mu.
Ticho sedím, ešte dosť dlho a od nič nerobenia si obzerám všetko okolo seba.
Pár vyrezávaných postáv na rohovom kachľovom kozube, police z množstvom nezarovnaných dokumentov, malá truhlica z ktorej trčí sklenené hrdlo fľaše a fajka v zamatovom podklade.
"Ruže." Ozve sa, stále sa nepozerajúc na mňa.
"Má ich rád?" Prikývne a pousmeje sa.
"A spony do vlasov a motýle.. Má rád tortičky s páleným cukrom a deti.." Zasnene priam užasnuto vyslovuje jednotlivé veci.
"Deti?" Skočím mu do rozprávania a on si ma až teraz akoby všimol. Hneď sa z uvoľnenej tváre stane kameň.
"Áno, má ich veľmi rád. Vždy chodil do sirotinca a hral sa s nimi." Automaticky ma napadne, že deti sú dobrým prostriedkom na vylákanie Drewa z komnaty.
"Bol za nimi odkedy sem prišiel?" Pokúšam sa uvážene vyberať slová, aby som ho nenahneval a nezapríčinil ďalšie jeho obviňovanie.
"Nie." Pokrúti hlavou a mne to stačí. Proste sa postavím a bez uklonenia s prostým ďakujem vybehnem z miestnosti, skôr než čokoľvek odpovie na moju drzosť.
Je skoré doobedie a tak sa rozhodnem zájsť do kuchyne, kde mi namiesto vlastných raňajok naservírujú tácku s pokrmom pre princa. Zmorene si vzdychnem.
"To nedostanem žiadne jedlo?" Zanariekam a žalúdok ma podporí v pýtaní jedla , no nadurdený kuchár s plnými lícami a dvojitou bradou mi hodí kúsok černastej žemle k nohám.
"Mal si prísť skôr ty nevďačník! Pracujúci jedia na prvé zakikiríkanie kohúta!" Poučený novému pravidlu zdvihnem žemľu a s táckou v druhej ruke idem do Drewových komnát."
Vojdem dnu do šera miestnosti. Keby som nebol na chodbách a nezobudil sa na slnečné lúče, asi by som uveril, že je ešte noc. Tácku položím na okrúhly stolček a odhrniem ťažké bordové závesy do prevádzané nespokojným mumlaním postavy na posteli. Škodoradostne sa usmejem. Takže nespí, len drieme.
Usúdim a nadýchnem sa.
"Vstávame, raňajky sú dôležitá súčasť životnej energie počas dňa!" Čo najhlasnejšie ho poučím a tým ho donútim rozlepiť oči.
Hneď mu vložím na posteľ tácku, aby nemohol začať protestovať a len sa pozerám, ako s nechuťou ohŕňa nos nad tak lákavým jedlom. Maslové pečivo, nadýchaný koláč plnený kakaovou zmesou so zapekanými mandľami na vrchu. V sklenej miske jahodová zmes a v druhej takej istej čučoriedkový džem. K tomu v ozdobnej šálke čaj.. S prehltnutím odvrátim hlavu a zadívam sa na obhorenú žemľu.
"Nie som hladný, odnes to." Dva krát si zahryzol do koláča a už hovorí niečo také. Pokrútim nad ním hlavou.
"Mal by si, si vážiť jedla. Existuje veľa detí, ktoré nemajú čo dať do úst a hladujú na uliciach aj v sirotincoch."
Poviem naschvál, kvôli tomu, aby si zaspomínal na tie deti, čo navštevoval. Zahľadí sa na jedlo a mlčky zastane očami na nedojedenom koláči. Z myšlienok ho vyruší až môj žalúdok, ktorý si na tu lahodnú vec robí tiež nárok aj keď žiaden nemá. Skúmavo si ma obzerá a aj ten kúsok, čo držím v dlani.
" Ak budem jesť, nijako im nepomôžem." Prehovorí a lakťom zasiahne koláč. Ten sa rozkotúľa po plachte a spadne na zem.
"Daj ju na stôl zavadzia mi." Ukáže na svoje stehná. Pochopím a hneď z neho zložím raňajky. Stále ľútostivo pozerajúc na podlahu.
Moja princovská hrdosť mi nedovolí si ju zobrať a dojesť. Nie som nejaký smetník! V duchu sa však karhám a po prvý krát ľutujem svoje postavenie od narodenia.
Keď všetko úhľadne poukladám preč z Drewovho dosahu prejdem ku skrini a vyberiem z nej krémovo biele nohavice, kabátec a zdobenú košeľu s navrstveným golierom. Všetko položím na posteľ.
"Za pár minút sa vrátim. Dostaneš čas na prezlečenie." Oznámim mu a stále však zvieram žemľu v rukách.
Zabuchnem za sebou dvere a idem sa s ňou schovať do svojej malej komnaty, kde si zahryznem do tej bledšej časti a prstom vydlabem zvyšok. Obhorenú časť zahodím cez okno na dvor.. určite ním nepohrdne nejaký vták.
Vzdychnem si, pre takého muža je taká časť jedla primalá.
Vrátim sa do jeho komnaty až keď je naisto prezlečený. Znova sa posadil s rozčítanou knihou na to isté miesto.
Pripomína mi to včerajšok, akoby ani nikdy neskončil. Až na iné oblečenie je to stále ten istý tichý zachmúrený mladík v kúte.
"Dnes.. " Začnem, aby som jeho pozornosť prilákal urobím menšiu pauzu. Vzhliadne.
"Pôjdeme do sirotinca na kraji mesta. Treba im odniesť peniaze a ja som sa ponúkol." Klamem, ale chcem, aby ho to donútilo isť so mnou. Nič mi nepovie, vyzerá primrazene a vykoľajene zároveň, no potom sa jeho výraz vráti späť.
"Nikam nepôjdem." Povie rozhodne a mňa tým vykoľají, ale nenechám sa tak ľahko.
"Tak tie deti budú hladovať, lebo ja neviem presne kam mám ísť. Služobné mi povedali, že ty to vieš.. , no čo už." Odhodí knižku preč od seba a zachveje sa hnevom. Vidím na ňom, ako bojuje doslova sám so sebou.
Ešte prilejem olej do ohňa.
"Veď je to pochopiteľné, človek, čo si neváži jedlo pre seba si určite nebude vážiť peniaze pre jedlo cudzích, aj keď sú to deti." Odfrknem si. Jeho nenávistný a nahnevaný pohľad sa zabodne do mojej tváre. Vymrští sa na nohy a bezmyšlienkovite vyrazí proti mne. Zarazím sa a tak na obranu len dám ruky pred seba a zadržím ho za ramená, aby som mu nemohol ublížiť a on nemohol vyhlásiť, že som mu nejako ublížil.
"Ty nič nevieš! Nehovor o mne a o tých deťoch, že budú len kvôli tvojej neschopnosti hladovať. Ak ťa tou úlohou poveril, pôjdeš tam pekne sám rozumel si?!" Jeho hlas sa zmenil na piskľavý, ale o to strašnejší. Nechápem, ako taký malý bojazlivý zlomený Drew, mohol takto nadobudnúť priam satanovu podstatu.
Možno mu veľmi záleží na deťoch, no sám sa nevie prinútiť ísť tam so mnou.
Udrie do mňa päsťami až to vydá dunivý zvuk a mne sa otrasú pľúca.
"Nikam nepôjdem! Som predsa tvoj osobný sluha, musím ťa strážiť a to znamená len jedno. Bez teba nikam." Uškrniem sa mu do tváre, no tento raz to má skôr vážny účel, ako posmešný. S prudkým nádychom ma od seba odsotí.
"Nejdem!" Rozpoltene zakričí. Stále zvádza vnútorní boj, som zvedavý.. dokedy mu to vydrží a jeho dobré srdce sa rozhodne za neho. Založím si ruky a sadnem si do kresla, ďaleko od neho. Hľadím na jeho rýchle kroky po celej izbe, až pokiaľ sa nerozhodne vrátiť ku knihe. Avšak každú stránku otáča s takou prudkosťou, že sa obávam a súcitím s natrhnutými kúskami papiera.
 


Komentáře

1 frux frux | Web | 21. srpna 2012 v 0:02 | Reagovat

No teda. Přečtené jedním dechem.
Nemyslela jsem si, že by s ním Drew šel a nemýlila jsem se. :-)
Ale on půjde. Má ty děti moc rád na to, aby jenom tak seděl doma při knížce.
Jenom mě zajímá, jak přesně dlouho mu to vydrží.
úžasná kapitola, zlatko :-*

2 barbor barbor | 21. srpna 2012 v 0:13 | Reagovat

alarick vie ako na drewa. keby to nerobil len z vypočítavosti, bola by som radšej, ale on už taký je a nečakám, že sa zmení. no drew... to je zlatíčko. verím, že zvíťazí jeho srdce a nakoniec pôjde do toho sirotinca, krásna kapitola

3 Rhea Rhea | Web | 21. srpna 2012 v 0:32 | Reagovat

Pořád Alaricka strašně nesnáším, je to prostě kretén. A pořád se ho snaží manipulovat. Vím, že je to tentokrát pro jeho dobro, ale jsem proti Alarickovi zaujatá, takže mu vyčítám naprosto všechno. :-D Moc pěkná kapča, Kik. Těším se na další. ;-)

4 alexis alexis | 21. srpna 2012 v 1:47 | Reagovat

Obhorená žemla....taký človek ako on si nezaslúži ani to. Viem, že je teraz v ťažkej pozícii, ale aj tak ho nemám rada, a bola by som radšej keby trpel. Ale že fakticky trpel :-) Psychicky, aby mal výčitky z toho, čo urobil Drewovi. :-) Ked si písala,že sa Alarick snaží zistiť niečo viac z Drewovej minulosti, myslela som, že sa niečo dozvie o hnusnom zaobchádzaní zo strany otca. Bude aj takéto niečo v deji? :-?
Sa ohromne teším na dalšiu kapču a som zvedavá, kedy sa Drew zlomí a začne vychádzať von :-)

5 tsuky tsuky | 21. srpna 2012 v 8:12 | Reagovat

AAch, tak Drew ešte nejde von.....chudacik...no uvidíme ako sa to vivinie

6 L. L. | 21. srpna 2012 v 8:17 | Reagovat

Ten Alarick to bude mít ještě těžké. Zachoval se hnusně a Drew mu to určitě jen tak neodpustí, ale cením si, že zašel za králem a ptal se na minulost a podrobnosti a Drewovi.

7 ada ada | 21. srpna 2012 v 8:29 | Reagovat

O tom ako zle sa otec správal k Drewovi, že mal zakázane učiť sa šermovať atď. Alarick vie?

8 katka katka | 21. srpna 2012 v 9:35 | Reagovat

moc se mi to líbí ta taktika Alarika je skvělá jsi výborná :-D

9 Keiko Keiko | 21. srpna 2012 v 22:19 | Reagovat

Alarick ide na to pekne, škoda len, že je Drew teraz taký tvrdohlavý :)
dúfam, že pôjde za tými deťmi s ním :)
úžasná kapitola a bola prečítaná bez odtrhnutia očí od nej, jednoducho sa to nedalo :)
teším sa na jej pokračovanie :)

10 Evia Evia | 21. srpna 2012 v 23:10 | Reagovat

No taaaak, ty trulko, choď s Alarickom...Síce to bola lož, ale múdra a určite by mu to pomohlo. Veď vtedy bol rád, keď za nimi mohol ísť tajne s Marcelom...
Nechám to ale na Teba, Kik :-)
Teší ma to, že tento príbeh ani náhodou nie je pri konci :-) a nemusím sa báť, že to skončí tak rýchlo. Už som zvedavá aj na Marcela s Triem.

11 Mysticia-sama Mysticia-sama | Web | 21. srpna 2012 v 23:48 | Reagovat

jááj zase hádky.. kdy oni z toho vyrostou? už se těším na pokračování

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama