Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XLII. Nádeje zmarené.

16. srpna 2012 v 23:41 | Dämonia Emelly |  Pomsta princa (D)

Užite si to :)







Drew

Prekvapivo odpočinutý sa začnem preberať. Žiadne bolesti hlavy ani pot zo zlých snov, dokonca som sa ani raz neprebudil. Pousmejem sa a s úľavou vydýchnem. Tipujem že za dve či tri hodiny bude zapadať slnko. Spal som dosť dlho. Opriem sa o niečo tvrdé pri posteli, aby som sa mohol pohodlne zdvihnúť do sedu.
"Auu!" Otočím hlavu ku zvuku a s hrôzou zavrieskam. To, čoho som sa dotýkal bolo Alarickove čelo.
"Čo tu robíš?!" Až po tej vyhŕknutej vete sa rozpamätám na udalosti, ktoré sa stali pred spánkom.
Aj bolesť v ruke mi k tomu pomôže. Niekoľkokrát sa prudko nadýchnem a vydýchnem, pozerajúc do Alarickových očí. Neodpovie mi na moju otázku, len nemo mi hľadí do očí. Položím si dlane na oči, aby som sa vyhol jeho pohľadu a rýchlo sa snažím niečo vymyslieť, zároveň sa ubezpečiť, že mi nemôže nič spraviť. Je len môj sluha, len sluha.
V hlave sa mi rozsvieti.
"Kto ti dovolil sa zdržiavať pri mne tak blízko, keď spím?!" Zahriaknem ho chladným hlasom, ale stále pozerám inam. V duchu sa pousmejem, zabralo to! Mlčky odíde preč od postele a ja sa na neho až vtedy otočím.
Vlasy na hlave má neupravené a nohy sa mu pohybujú kolísavo, akoby sa ešte poriadne nezobudil.
Prehltnem. Prečo bol pri mne tak blízko?
Hlavne, že už je preč. Stuhnuté končatiny sa mi postupne uvoľňujú.
Dlane si spojím v lone a ostražito sledujem Alarickov chrbát. Dôjde ku stolíku a niečo z neho vezme do rúk.
"Slúžka tu bola, keď sme spali a doniesla nové plátno spolu s masťou na tvoju ruku." Neotočí sa ku mne a ja mám pocit, že jeho slová ani nepatria mne. Neviem, ako sa taký osobný sluha má správať, žiadneho som nemal, ale brat o tom niečo musí vedieť. Nikdy som sa ho na pestúnku Amandu ani na Roneona nepýtal. Pretože som sa bál závisti. Nechcel som mu závidieť. Roneon už na zámku neslúži otec ho vyhodil, hneď potom, čo nám dovolil hrať sa spolu, namiesto bratovho vyučovania stolovacieho protokolu.
Ale to už aj tak Waietovi tiahlo na osemnástku a tak či tak by musel opustiť zámok.
Povzdychnem si nad tou spomienkou.
"Bola ošetrovaná pred spánkom, netreba mi ju previazať." Poranenú ruku schovám pod perinu. Keď sa na mňa otočí a s menovanými vecami sa o krok priblíži. Začnem kývať hlavou.
"Nie, ostaň tam!" V zúfalstve sa natisnem na čelo postele a pritiahnem si kolená až k sebe. S hrôzou sa pozerám na jeho približujúce nohy.
"Som t-tvoj pán, nesmieš.." Nedokončím vetu. Stisnem pery silno až mi zbelejú. Aj oči sa mi pomaly zatvoria.
Klopanie topánok sa ozve tesne pri mne a tam sa zastaví. Ruky mám v lone, schované medzi hruďou a stehnami.
"Čo nesmiem? Ošetriť ťa?" Trhnem hlavou do strany pri zašepkaní do ucha. Otrasiem sa odporom, alebo strachom? Možno všetkým.
Využije moje odťahovanie a už má moju ruku zachytenú vo svojich dlaniach. Nijak silno mi na ňu netlačí, len tak, aby som sa mu nemohol vytrhnúť. Aj tak sa rozkričím.
"Nechaj ma, pusť ma. Nerob to!" Bránim sa slzám, nechcem plakať, nechcem, aby ma videl práve on znova zlomeného. Chytí mi ústa a rýchlo odhrnie vlasy z očí. Mne sa medzi tým v hlave vynoria predstavy z minulosti, nočné mory, mátajúce ma v snoch. Výjav nás dvoch v knižnici, kde ma kvôli dobrodružnej knižke znásilnil a posledný raz.. v komnate po bozku s Marcelom.
"Drew, upokoj sa. Nechcem ti ublížiť. Len ti to ošetrím." Tón jeho hlasu je pokojný dokonca mi pripadá nežný. Ale na mňa to nepôsobí. Jeho slová sa pretnú s tým, ako mi do očí povedal, že Marcel za moje činy zomrie. Ako sa uškŕňal, keď som vyslovoval tu potupnú vetu. "Urobím, čo chceš, len ho nechaj na pokoji." A ako ma zavrel do komnaty, kde bola obrovská tma. Nárek, ktorý sa mi derie z úst zastaví jeho dlaň pritlačená na moje pery. Musí ma pritisnúť do ľahu, aby sa mu ich podarilo udržať. Mne sa ešte viac rozšíria zreničky.
"Drew! Bože, veď len ti ju ošetrím, ako pred tým, než si zaspal. Pamätáš nič som ti nespravil.. tak ma počúvaj." Už aj jeho hlas prešiel do náreku, podobnému môjmu, preto sa zarazím.
Až teraz zaznamenám, ako sa dožadujú vstupu stráže spolu so slúžkami. Zdvihnem hlavu, aby som mu videl do očí. Prešľapuje z jedného miesta na druhé a stále mi dlaňou zakrýva ústa. Z očí sa mi spustia dve slzy, akurát keď sa dvere otvoria a dnu sa nahrnú štyria vojaci spolu s dvoma slúžkami.
Chytia Alaricka za ruky a zhodia ho na zem kde ho silno pritisnú s oštepmi.
"Nič som nespravil, chcel som ho len ošetriť. Prisahám." Hovorí cez zaťaté zuby, pretože mu asi vyrazili dych.
"Princ, hovorí pravdu?" Slúžky okolo mňa pobehujú a utierajú mi slzy hodvábnymi vreckovkami.
Zahľadím sa na podlahu, kde je pritisnutý nenávidený muž a horko-ťažko sa snažím odolávať zlomyseľnosti. Ak poviem, že mi chcel ublížiť zbičujú ho? Rozhodnem sa ho aspoň potrápiť, keď nemám žalúdok mu ublížiť.
"Čo urobíte, ak popriem jeho slová?" Ani na okamih sa v ich tvárach neobjaví zľutovanie či zmätenosť.
"Odvedieme ho ku kráľovi, ktorý mu dá primeraný trest. Dvadsať rán bičom, pane." Hlavný strážca mi odpovie. Odmerane zdvihnem ruku, v zámere odohnať od seba slúžky. Pochopia a s poklonenými hlavami opustia komnatu. Nastane ticho, prerušované len zmietajúcim sa telom na zemi.
"Prosím, nerob mi to. Sľubujem, neurobím nič, čo by ti neprospe.." Ozve sa pridusenie. Jeden strážca ho priveľmi tisne na zem nohou a tým mu útočí na pľúca je čoraz viac červený a dýcha nahlas, ako nejaký pes, čo sa nadýchal vody. Ale ja mu nechcem pomôcť, pozerám sa na jeho utrpenie, ako sa mu postupne prevracajú oči, ako zakašle. Kŕčovito zovriem ruky spolu a posadím sa, aby som lepšie videl.
Perami mi naznačí slovo prosím, veľmi dobre mu ho prečítam z úst, no ani sa nepohnem ostávajúc ticho.
Nedokážem to. Tá tvár a ten výraz ma priveľmi uspokojujú, aby som to zastavil. Cítim, že jeho život je teraz v mojich rukách. Modrajú mu pery zatvárajú sa mu oči, nechty sa zabárajú do drevenej dlážky.
"Princ?" Osloví ma ten muž najbližšie pri mne.
"Nie, neublížil mi." Nadýchnem sa. Až teraz som sa prebral z tranzu.
Muž, čo mu stál polovicou svojej váhy na chrbte z neho zlezie a Alarick začne chrčať a kašľať.
Hlavný strážca na mňa s tajomnými očami a jemnou výčitkou pohliadne.
"Keby vám niečo spravil, stačí zavolať Pomoc. Kráľ Waiet nás poveril strážiť vás. Vždy budeme za dverami." Zahlási a odpochoduje so svojimi troma pomocníkmi preč. Pozriem dole na zdesenú hromadu svalov na zemi.
Neveriacky sa mi zahľadí do očí a ja nevládzem uhnúť.




Alarick.



Neviem či sa mám hnevať, alebo byť rád, že ma nenechal zbičovať. Na jeho mieste by som sa pomstil. Nechal ho zbičovať, aj keď mi nič nespravil. Zahanbene skloním hlavu. Mohol sa ma zbaviť, ale neurobil to, znamená to, že mi dáva šancu? Len čo do bolestivo stiahnutých pľúc naberám kyslík premýšľam. Čo mám urobiť, alebo povedať?
"Môžem ti ošetriť zranenie?" Namiesto pevného hlasu sa mi z hrdla vyderie niečo medzi zašepkaním a stonaním.
"Nie, ošetrím sa sám." Tiež mi odpovedá tichšie od obvyklého tónu to má ďaleko.
"Tento raz jeho návrh prijmem a váhavo sa postavím. Zatočí sa mi hlava, ale na nohách sa udržím.
Zdvihnem zo zeme veci, ktoré mi spadli pri snažení sa ho umlčať a natiahnem k nemu ruku aj s nimi, zároveň si držím patričný odstup. Opatrne si rozväzuje ranu a sem tam po mne hodí pohľad, či sa držím stále ďalej od jeho tela. Keď má plátno preč. Otvorí sklenenú fľaštičku s hnedou mastičkou a natrie ňou povrch rany, no dať nové plátno mu robí problém, nevie si ho poriadne oviazať.
"Môžem ti pomôcť?" Ignoruje môj návrh, aspoň si to myslím, keď mi neodpovedá.
"Sľubujem, že sa ťa nebudem dotýkať." Po tomto krátkom prejave ku mne natiahne ruku s preveseným plátnom a odvráti hlavu. Asi ho to vážne musí stáť veľkú dávku odvahy. Po prvom stretnutí som myslel, že budem mať aspoň nejakú šancu, no teraz akoby sa jeho stav zhoršil a ja sa ho ledva môžem dotknúť. Odviažem mu to a ruku mu položím na stehno. Potočím hlavu ku oknu. Ostáva nám hodina do západu slnka. Rozhodnem sa konať. Pristúpim ku obrovskej skrini z dubového dreva s hladkým povrchom. Zatiahnem za zlatú kľučku a otvorím ju. V nej sú poukladané jeho šaty. Ladené prevažne do bielej, svetložltej, zelenej a čiernej farby.
Vyberiem jedinú modrú súpravu krásne rovných nohavíc prešitých striebornou niťou a kabátca rovnakej farby spolu so striebornými gombíkmi doplnením k tomu veľmi jednoduchú bielu košeľu. Pomaly pristúpim ku Drewovej posteli a položím oblečenie na ňu.
"Obleč sa prosím." Založím si ruky za chrbát a vystriem sa, ako to robili moji sluhovia, keď odo mňa niečo chceli. Čakám všelijaké protesty, no on sa namiesto toho vážne rozhodne obliecť. Odkryje sa a zoberie do rúk oblečenie.
"Opusť moju izbu, oblečiem sa sám." Nepozrie sa na mňa, ale jeho hlas stále kolíše a ostýchavo pregĺga. Zvrtnem sa a odkráčam z izby. Asi netuší, že ho chcem vytiahnuť von. Napadne ma. Veď je celý deň v nočnej košeli, asi sa chce len prezliecť. Neviem sa poriadne sústrediť a desím sa jeho ďalšieho výlevu. Nabudúce ma tie obludy v železe zabijú. Akurát stoja za mnou v pozore s oštepmi blízko seba. Idem od nich, čo najďalej a dostatočne dlhú dobu čakám. Nechcem vojsť dovnútra akurát keď bude nahý. V istote, že už je celý odetý zaklopem a po prostom "Ďalej" Vojdem dovnútra. A teraz ma čaká tá najťažšia časť presvedčiť ho ísť von. Nechám otvorené dvere na vyzvanie a podržím ich. Bude to tak oveľa jednoduchšie.
"Poď, prosím." Zvolám na neho. Akurát stojí pri policiach s knihami.
"Nikam nejdem." Odsekne a siahne po jednom hrubšom zväzku s čiernym telom.
"Waiet.." Začnem, no potom sa opravím. "Kráľ Waiet povedal, že s tebou chce ísť na prechádzku." Skúsim lesť, no na neho to nemá žiaden efekt. Zvrtne sa na mňa.
"Ak si želáš zbičovať za klamstvo, len v tom ďalej pokračuj. Takému sviniarovi, neuverím , aj keby mi oznámil s tvárou plnou výražok a fľakov, že umiera na kiahne!" Zavrčí na mňa a sadne si vedľa konferenčného stolíka na zem ku oknu. Sklo je akoby zázrakom spravené. Keď sme spali diali sa tu zvláštne veci. Všetko urobili a dokonca, tak potichu. Drewa to ani neprekvapuje, asi je tu niečo podobné zvykom.
"Tak, dobre pokoj." Natiahnem zmierlivo ruky pred seba. Vôbec mi nevenuje pozornosť, radšej si otvorí knihu a začíta sa. Ja sa usadím v kresle a premýšľam, ako ho dostať von.. nebude to také ľahké ako som si myslel..
 


Komentáře

1 Rhea Rhea | Web | 16. srpna 2012 v 23:53 | Reagovat

A mám první komentík. :-D Jo, je to dobrý, Kik. A Drew je fakt měkkej, ale docela bych se divila, kdyby ho zbičovat nechal. Jsem zvědavá, jestli se Alarickovi poštěstí dostat Drewa ven. Moc se těším na další. ;-)

2 barbor barbor | 17. srpna 2012 v 0:03 | Reagovat

drew je skvelý - z môjho pohľadu. dobre, mohol ho dať zbičovať za to všetko, ale neurobil to, lebo taký nie je. je spravodlivý, on nevie byť pomstichtivý. obdivujem ho.

3 frux frux | 17. srpna 2012 v 0:11 | Reagovat

jaaaj ja bych se k tomu dlouze vyjadrila ale v druhe ruce mam pizzu :-D akorat co podotknu je ze obdivuju drewa ze nenechal alaricka potrestat :-)

4 tsuky tsuky | 17. srpna 2012 v 7:52 | Reagovat

CChudák Drew....už aby bola ďalšia

5 katka katka | 17. srpna 2012 v 8:54 | Reagovat

bože já nevím co chci teď mi ho zas bylo trošku líto myslím Alaricka , jsem měká :-D  :-D

6 L. L. | 17. srpna 2012 v 10:09 | Reagovat

Jo, lehké to tedy nebude. Jsem zvědavá, jestli se mu to povede :)

7 jinjin-kun jinjin-kun | 17. srpna 2012 v 10:59 | Reagovat

ty ma nechapes? :-D  ja co ta stale donutim pisat a moje metody su uzasne? tssss.... urazil som sa a nepridem na skype :-D alebo pridem a budem pisat len s Robim, ha :-D

8 DiDi DiDi | 17. srpna 2012 v 11:55 | Reagovat

Trochu naivné myslieť si ,že ho tak ľahko dotiahne von -_-" Chudák Drew musí žiť takto v obave ,že mu môže Alarick hocikedy nejako ublížiť :/ Aj keď si myslím ,že sa Alarick dosť snaží ;-) Podľa mňa je Alarick v hĺbke duše dobrý človek ,no Drew to kvóli strachu nevidí ;D Mohol by mu aspoň trochu veriť aj keď po tom čo mu spravil to bude ťažké :| Krásna kapča :-D Už sa teším ako to bude pokračovať !! :D PS: Kedy bude Marcel s Triem ??

9 Evia Evia | 17. srpna 2012 v 15:54 | Reagovat

Ale mne sa to páčilo :-)
Drew mi niekedy pripadá úplne ako taký malý rozmaznaný princ. Samozrejme, len vtedy, keď neberie do úvahy, ako sa Ala bojí...
A ja som si myslela, že ho dá zbičovaaaaať, no to by nebol Drew :-) on je dobrý.
Už sa teším ďalej na to, ako sa bude Al snažiť. Najprv len o seba, ale potom to už dúfam pôjde samo :-)

10 Keiko Keiko | Web | 18. srpna 2012 v 12:36 | Reagovat

Tak chlapec bude mať ešte veľa roboty, aby ho presvdčil, ale dúfam, že sa mu to podarí :) veľmi pekná časť a teším sa na jej pokračovaie :)

11 Yuki-cat Yuki-cat | E-mail | Web | 20. srpna 2012 v 20:41 | Reagovat

Drew je skvělej, hlavně, aby se tím parchantem nenechal vyděsit, tedy víc než je.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama