Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XXVIII. Zmätený

14. srpna 2012 v 21:26 | Dämonia Emelly |  Psychiatria (D)




Užite si to :)




Dean



Zatajím dych. Jej malé oválne oči sa zabodávajú do mňa. Trhavo otáča hlavu zo strany na stranu a chvostom aj pazúrmi škriabe na sklo. Prvé, čo ma napadne schovať sa, lenže niečo mi na nej nesedí. Chce ma snáď strašiť? V noci sa premení na netvora a spraví zo mňa len krvavý fľak na stene, ako podpis pre Juliana? Alebo ma chce v tesákoch odniesť do liečebne. Ešte ma napadne, ako ma lúpe namiesto orieška. Zahĺbim sa do svojej predstavy až ju v mysli vidím úplne zreteľne. Jeden pazúr zabodávajúci sa do presného stredu na hlave najprv nareže kožu do tvaru trojuholníka, potom zachytí roh a stiahne polku tváre. Telom mi prejde vlna hrôzy a radšej tú predstavu zaženiem na najvzdialenejší vrchol, kde ho pochovám v láve zabudnutia. Zhorí, ako nepotrebný kus dreva. Konečne sa svet okolo mňa rozjasní a ja znova upieram zrak na ryšavo-červené zviera za oknom.
"Čo chceš?!" Vyšteknem pri tom zdvíhajúc perník, ktorý letí rovno do okna. So šuchotom buchne do skla a odrazí sa. Presne, ako Jul od steny po bozku. Veverička sa stratí a ja konečne začnem dúfať, že zmizla.
" Čo sa deje?" Otočím sa ku Julianovi, čo akurát prišiel do obývačky a spýtavým pohľadom si ma obzerá, no aj tak už pôsobí ináč a jeho hlas má chrapľavý nádych, iný ako pred bozkom.
"Už nič, už je preč." Čakám otázku typu. Kto? Ale ostane len ticho. Určite tuší, že som sa znova dohováral s otravným duchom, ale to nie je pravda. Rozhodnem sa vzdorovať jeho predstavám o mojom bláznovstve a preto obranne vyhodím ruky pred seba. Oči upieram stále na neho, no ukazovákom horlivo ukážem za seba.
"Bola tam veverička! Škrabala na okno, videl som ju dokonca aj pri hojdacom kresle na verande. Prenasleduje ma, to za ňou som.. hodil perník." Sťažka prehltnem, keď sa šramot ozve znova a Julova sústredenosť sa prenesie k tomu miestu.
"Je tam znova?" Pomaly vyrovnám jednu nohu , prenesiem na ňu váhu a automaticky vyrovnám druhú. Vzpriamim sa, no ešte stále sa neotáčam. Julian s potvorenými ústami sleduje tvora za sklom. Viem, že tam stále je, no napriek tomu sa bojím otočiť, preto sa rozhodnem upútať Julovu pozornosť.
"Urob s ňou niečo." Mlčky sa rozhodne odohnať ju ručne. Len sa dívam, ako pristupuje ku oknu a chystá sa ho otvoriť. Keď však zazriem neveľkú ranu na pere, príde mi až priveľmi sebecké posielať slabého Jula ku nebezpečnej beštii. Troma rýchlymi skokmi, ako pri behu sa dostanem pred neho a odstrčím ho bokom.
"Urobím to sám. Ty si zranený." Obhájim ho a škaredo sa uškrniem na hrozbu. Hľadí na mňa a nakláňa hlavu. Chvostom pohojdáva vo vetre a spojenými tesákmi pohybuje až priveľmi rýchlo, než by to bolo bežné. Otvorím okno a začnem mávať rukami, nech zmizne, lenže z nenazdajky sa na mňa z rohu vyrúti osoba. Zachytí sa o moje predlaktie. Zdesene vykríknem. Rýchlo ju od seba odháňam až sa mi ju podarí odsotiť a neznáma či neznámy dopadne s tupým nárazom na verandu. Chcem ujsť preč a cestou schmatnúť Jula, zabezpečiť okno a počkať, pokiaľ všetko neutíchne, tesne pred tým, než začnem svoje úvahy realizovať sa ozve tiché až takmer nezrozumiteľné. "Počkaj"
Nezmôžem sa na jediný pohyb. Jul je na tom o čosi lepšie a preto sa nahne cez okraj okna.
"Nie, nerob to." Skríknem, ale neskoro. Jul sa zahľadí na postavu, čo teraz špiní zem svojou krvou. Aj ja som sa nahol a teraz už pozerám na známo-neznámu tvár záhadného mladíka, zlodeja a zároveň hudobníka. Plytko sa nadychuje a na rozklepaných rukách sa pokúša vyzdvihnúť na nohy. Veverička okolo tela obkresľuje jeho obrysy, akoby sa nám snažila naznačiť, kto pred nami leží. Avšak ani jeden z nás to netuší.
"Je to ten chlapec, Jul. Presne ten, ktorý pozná moje meno a sľúbil mi len tri mesiace života." Cítim trias vo vlastnom hrdle.. škrtí ma strach z toho, kto predo mnou teraz leží.
"Mám ho vyhnať?" Jul pôsobí nečakane chladne, akoby mu vôbec nezáležalo na jeho pôvode, zraneniach, akoby pred nim bol len túlavý besný pes.. Jeho chlad ma natoľko prekvapí, že na chvíľu primrznuto stojím a on sa nevie dočkať mojej odpovede. Až kým zranený nezakašle.. to ma preberie z tranzu.
"Odnesme ho dnu. Musím zistiť, kto to je." Mlčky vyjdeme na verandu. Stále zvieram Julianovu lakeť, pretože telo predo mnou mi pripadá nebezpečné. Toľko krvi som videl len svojej vlastnej v nespočetnom množstve smrtí, ale pravá lepkavá a ešte teplá cudzia krv má na mňa oveľa horšie účinky. Keď sa dotýkam jeho potrhaného oblečenia a nahej pokožky špinavej, páchnucej od vývratkov a životnej tekutiny je mi ešte viac zle. Nemôžem ho pustiť a preto ho podľa Julianovho vzoru opatrne podopriem pod ramenom. Ruky si prekrížime vzadu na jeho páse a pomaly ťahajúc jeho nohy po zemi nesieme dnu. Začujem slabé vydýchnutie. Asi sa mu uľavilo, keď sme ho zobrali do tepla. Veverička za nami robí rýchle no zastavujúce sa pohyby s priemerným odstupom dvoch metrov. Položíme ho na pohovku. Keď ho osvieti tlmené svetlo lampičky a ohňa prehliadneme si ho. Pod okom má obrovskú modrinu na čele tiež a z pier mu vyteká krv. Na rukách menšie odreniny a za nechtami špinu.. Možno sa sem plazil. Napadne ma.
Dlhé vlasy má spojené do rozlične hrubých prameňov špinavé od zeminy a potu.
Kabát je potrhaný a na niektorých miestach vidno rovné zárezy až do kože cez čiernu hrubú látku, hlavne na pase a zopár na predlaktiach. Veď ešte pred pár hodinami bol v poriadku.
"Musíme ho vyzliecť." Julian hneď začne s nohavicami, ktoré idú najľahšie dole.
Chlapec sa trhne, ale je príliš slabý, aby čokoľvek povedal. Keby som bol na jeho mieste, cítil by som sa bezmocný a ponížený. Moja ľútosť a spriaznenie k nemu spôsobí, že moje správanie k nemu sa zmení. Kľaknem si ku jeho hlave a nakloním k uchu.
"Neboj sa, postaráme sa o teba. Spi." Zaberie to takmer okamžite. Azda čakal na upokojenie?
Mlčky pod neho podložím ruky, aby mu Jul mohol stiahnuť kabát. Zanedlho je pred nami nahý. Jeho telo vyzerá ešte úbohejšie, ako oblečené. Odhalené rebrá a nohy. Hneď pochopím, prečo kradol aj prečo bola jeho pieseň taká krutá, ale čo s tým mám ja? Nedarí sa mi.. spoznať, čo mi chcel počas všetkých tých viet naznačiť.
Jul odíde po dezinfekciu a ja sa zatiaľ opriem o kreslo.
"Kto si?" Nechcem vedieť jeho meno.. chcem vedieť kto v skutočnosti je, čo pre mňa znamená, prečo jeho telo vyzerá, ako prehliadka kostí. Na ňom by sa snáď mohli deti vyučovať, namiesto kostry.
To mi aspoň hovoril Jul o učebných pomôckach. Pri ukazovaní zdôraznil, že nie sú pravé, ale tento je skutočný model.. kostlivcov. Dokonca ešte živý. Na tvári síce tak chudo nevyzerá, povedal by som, že je normálny chlapec s rodinou okolo seba.
Po hodine opatrnej práce, kde Julian ošetruje a ja pomáham držať všelijaké sterilizované gebuziny a dezinfekciu, ktorá mi tak pripomenula zákerné udalosti posledných rokov sa konečne dostávame do finále. Navliekneme mu spoločnými silami moje tričko, čo ho dokonale zakrylo. Nemusíme na neho naťahovať nič iné a všetky povrchové rany mu dýchajú. Bol tu nápad, odniesť ho do sprchy, no zamietli sme ho. Nemôžeme ho prenášať a púšťať na neho vodu, preto sme mu provizórne očistili hlavu v lavóre .
"Nemôže tu spať Dean, kam ho dáme?" Konečne sa mi pri tej otázke pozrie do očí, čo za posledné dve hodiny ani raz neurobil. Viem, že ten bozk pokazil jeho správanie, ale nemohol som si to odpustiť a zbieram odhodlanie na ďalší. Neuškodí mu to predsa, je to len niečo fyzické a krásne. Jemu sa to tiež páčilo! Presvedčím ho o tom. Rozhodnem sa už konečne odpovedať a nepremýšľať.
"K nám do postele." Súhlasí prikývnutím, mám pocit, že čakal takúto spontánnu odpoveď. Nehádame sa ja som od Jula silnejší a on má zranenú peru nevládal by! Vezmem si mladíka do náručia a pomaly s ním kráčam do izby.
"Ďakujem ti, Dean." Šepot počujem len ja, je skreslený, ale stále mu bolo dobre rozumieť. Položím ho do stredu postele a prikryjem odhalené nohy ľahkou perinou.
Obzriem si svoju prácu a potom sa otočím na Jula. Je pri prahu dverí.
"Kde budeme spať my?" Až teraz si uvedomím nevýhodu. Jediná veľká posteľ pre dvoch je obsadená.
"Na gauči." Oznámim mu. Síce je to dosť nepohodlné, už som na ňom zadriemal a bolesť krku trvala približne dva dni, zároveň je úzky, ale je to dôvod byť blízko pri Julovi a konečne si s ním vysvetliť cit Milovanie, ktorý mi nie je známi, ale jemu by mal byť, keď ma miluje. Ale ak som pre neho chyba.., potom ma nemôže milovať.
Možno mu nedôjdu fakty, ktoré zasa ja rozoberám o nevýhodách spania na gauči a bez rozmyslenia prikývne.
"Ešte zamknem dvere, pre prípad, že by ho niekto chcel vyhľadať, určite neutekal len tak." Zahundre a už je preč. Možno sa mi chce vyhnúť, aspoň na chvíľu. Nechápem prečo, toho stále mrzí ten bozk, alebo sa ma snáď bojí. Nie báť sa ma nemôže, už veľa krát mi dokázal, že nemá strach.
Sadnem si na gauč a obzriem si ho. Starý hnedý povrch, príliš úzky na dve telá, budeme spať na boku a aj tak musíme byť na seba natlačení.
Jul vojde do obývačky s dvoma neveľkými miskami s mliekom a musli. Jednu mi podá a s pokrčenou nohou, na ktorú si sadne sa utáborí v kresle. Nastane ticho. Počuť len obíjanie kovu o sklenený povrch.
Po odnesení špinavých nádob sa znova usadíme v obývačke.
Ticho, dokonca aj ten duch, čo ma nepretržite otravuje tu nie je. Neviem, čo mám robiť som zmätený. Pozriem na Jula, no on mi ani nevenuje pozornosť. Nevšíma si, alebo sa o to aspoň usiluje. Možno ma tu nechce.
"Idem sa umyť!" Zakričím mu do tváre nahnevane a odchádzam preč. Naštvane zo seba zhodím oblečenie a nevedomky aj so spodnou bielizňou vojdem do vane. Pustím na seba studenú vodu, ako to robili v liečebni, keď som kričal či sa snažil zničiť vankúšový podklad. Dopadajú na mňa ľadové kvapky. Zavriem oči a zaplávam si v spomienkovom mori. Rodičia, liečebňa, doktori, smrť, Lesli, Julian, podvod, cesta, nové miesto, záhadný mladík.. všetko dookola, až nakoniec sa v kúpeľni zapáli svetlo.
"Dean! Dean." Teplé paže sa mi obtočia okolo predlaktí a ťahajú ma preč z vane.
"Nechaj ma." Zlomeným hlasom, protestujem proti jeho rukám. Nechcem vyliezť z toho chladného vezenia.
"Dean, nehnevaj ma. Zmrzneš!" Skríkne na mňa, až sa na neho musím pozrieť. Oči mu priam bľačia hnevom. Voda už na mňa nestrieka, všetka odtiekla do ten malej dierky vo vani. Obidve dlane si položím na ramená a skloním hlavu. Všetko sa to rozhádzalo. Neviem sa v sebe vyznať. Nedokážem povedať či to spravila ľadová sprcha, alebo spomienky, no neviem prísť na to kto vlastne... som.
Na hlavu mi dopadne príjemne teplý uterák. Julian pobehuje po kúpeľni vždy urobí tri kroky odo mňa a ďalšie tri ku mne.
Nakoniec sa konečne zastaví a natiahne ku mne ruky.
"Poď, odnesiem ťa." Navrhne sa so skrivenými perami. Už nie je tak nahnevaný, len smutný .. aspoň myslím. Pokývam hlavou, nech sa o to ani nepokúša.
"Ochorieš." Nahne sa cez okraj vane a zoberie si moju tvár do dlaní. Bez toho, žeby to aspoň jeden z nás čakal sa rozplačem. Dusím v sebe toľko pocitov naraz a neviem, ktorý mám použiť, čo spraviť, aby mi porozumel. Chcem mu ukázať seba, ale doteraz sa mi darí len ten hnusný blázon, ktorý ho dokáže len nahnevať a trápiť.
"Jul" Zanariekam jeho meno, pri tom sa dotýkajúc jeho rúk, ktoré mi obkresľujú tvár.
"Kto-podľa-teba-som?" Pobozká ma na čelo a chvíľu mi mlčky hľadí do očí.
"Si jeden múdry, pekný muž. Ktorý však nemal v živote šťastie. A usiluje sa ho nájsť." Rozochvejem sa až tak silno, že cítim v lýtkach malé sťahovanie a hneď uvoľňovanie svalov.
"To si skutočne." Prehltnem vzlyk. "O mne myslíš?"
"Nikdy ti nebudem klamať. Sľubujem." Oprie svoje čelo o moje.
"Ďakujem.." To slovo mi vyjde z úst, no je veľmi tiché, aj tak sa dostane k nemu.
"Ak si mi vďačný, tak mi pomôž, dostať ťa stadiaľto preč." Slabo dvakrát prikývnem. Potom sa hneď pokúšam na skrehnutých nohách udržať rovnováhu.
V obývačke ma položí na gauč a bez problémov mi stiahne mokré boxerky. Viem, že sa nepozeral na moje telo, preto mi neprivádza žiadnu nervozitu. Všetko vyvesí na šnúru a potom sa vráti aj s dekou a suchými vecami na spanie ku mne. Zatiaľ čo sa on sprchuje, ja sa oblečiem do vecí na spanie a zaľahnem pod deku.
"Jul?" Vyšlem zavolanie až ku kúpeľni. Chcem ho už tu, pri sebe.
"Už idem." Ozve sa upokojujúco odo dverí. V tme a tlmenom svetle z chodby si všimnem hodinky.
Tri hodiny ráno. Ukazujú červené číslice. Presne vtedy si ku mne Dean ľahne, otočený chrbtom ku mojej tvári.
"Dobrú noc." Zašepkám mu do ucha a zaborím svoju tvár do jeho vlhkých vlasov. Ešte chvíľu čakám, keď neprotestuje, položím dlaň na jeho pas a pritiahnem si ho bližšie na telo. Nervózne sa zamrví, ale neozve sa.
"Dobrú Dean." Len matne zaznamenám jeho dlaň na svojej ruke, ktorou ho objímam.
"Beriem to, ako áno." Dodám ešte. Chcem, aby vedel, že jeho ruka, slová, čo povedal a urobil pre mňa znamenajú konečnú odpoveď otázky Milujem ťa...
 


Komentáře

1 tsuky tsuky | 14. srpna 2012 v 21:40 | Reagovat

TTak ja som zvedavá na toho chalana.....a Dean vyzerá, že začína chápať význam slova.milovať

2 Keiko Keiko | Web | 14. srpna 2012 v 22:33 | Reagovat

tak toto mi  príde ešte zaujímavé :D veľmi zaujímavé :) čo bude ráno, keď sa zobudia a čo  alebo kto je ten chalan?
Ja to nevydržím! potrebujem ďalšie pokračovanie tejto super časti! :)

3 Rhea Rhea | Web | 15. srpna 2012 v 7:27 | Reagovat

Krásná část. Moc se těším na odhalení toho kluka, co je to vlastně zač. A že by si to konečně Jul přiznal? Nebo si to jen Dean špatně vysvětluje. No, uvidíme. Skvělá kapča, těším se na další. :-)

4 Evia Evia | 15. srpna 2012 v 10:01 | Reagovat

Ach, ja neviem, čo povedať...krásne...veľmi krásne :')
Bolo to tak krásne! Joooj, Dean bol zlatý a rozumný. Je mi ho ľúto, že sa mu nedarí dokázať, že to v hlave nemá až tak veľmi rozhádzané. Jul mu ale verí :-)
Už sa teším na ďalšiu kapitolu a nemôžem sa dočkať, či Jul pochopil, o čom to Dean na konci hovoril....alebo nie...lepšie by bolo, keby mu rovno Dean povedal, že ho ľúbi :-O :-D
No dobre, dosť mojich predstáv a myšlienok :-)

5 katka katka | 15. srpna 2012 v 16:14 | Reagovat

tak to slovo miluji tě jsem chtěla slyšet, teda číst, teď už tam jsou pohromadě ti hlavní takže, odkud utekl kdo ho týral aspoň tak vypadá, a co chce po DEanovi? :-)

6 Mysticia-sama Mysticia-sama | Web | 15. srpna 2012 v 18:28 | Reagovat

To bylo roztomilý :-D už se těššín na pokračování a zajímalo by mě, kdo je ten klučina

7 barbor barbor | 16. srpna 2012 v 0:55 | Reagovat

to bolo nádherné. normálne si ma dojala. úžasné. ja ani neviem, čo ti napísať. teraz ani neuvažujem, čo bude, čo bolo, alebo tak, len si užívam tú časť. krása

8 fruxik fruxik | Web | 30. srpna 2012 v 19:13 | Reagovat

No to teda bude ještě zajímavé. A kde je ta veverka? Leží v posteli s tím neznámým?
Ach chudák Dean :-( A Julian se mu ještě snaží vyhýbat. To od něho není hezké. Ale já si myslím, že ho prostě miluje, nechce si to přiznat a tak se mu schválně vyhýbá, aby tomu nemusel čelit tváří v tvář.
A odpověď je jasná jo? Dean si to myslí a já doufám, že myslí správně :-)
Úžasná kapitola :-) Moc se mně líbila

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama