Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





XXIX. Niečo za niečo.

18. srpna 2012 v 23:39 | Dämonia Emelly |  Psychiatria (D)


Užite si to :)




Julian



Spať v niekoho náruči je veľmi prijemné. Teplo sálajúce z druhého tela spolu s rukou prehodenou cez môj pás. Na lúke plnej kvetov.. okolo nás pobehujú gaštanové kone, krásne nespútané stvorenia. Ich srsť sa na slnku leskne a odráža sa od našich spiacich tvárí. Krásna pieseň sa vnáša do lístia stromov, ktoré vytvárajú tanečné kreácie nad našimi hlavami. Všetko je to také krásne, až je ťažko uveriť realite, alebo je to vážne len sen? Ovzdušie sa z ničoho nič zmení. Prírodnú pieseň nahradí iná. Husle pretnú pokojnú atmosféru a prinesú so sebou mohutné, tmavé mračná nabité elektrinou. Kto vlastne leží vedľa mňa? Skloním hlavu ku modrastým perám a dobitej tvári Deana. Jeho hrudník sa nenadvihuje. Je mŕtvy. S touto myšlienkou sa rozlúčim hneď pri prvom blesku.
S hrôzou sa trhnem zo sna ocitajúc sa na tvrdej podlahe. Nedokážem spomaliť prísun kyslíku do tela. Ešte aj srdce sa nestihlo spamätať z nočnej mory. Postava, ktorá mala ležať mŕtva pod stromom pokojne chrápe hruďou rozčapenou na celú pohovku. No nemusím vôbec odhadovať, ako som sa ocitol na zemi. Zdvihnem sa zo zeme a podľa svetla sálajúceho z okna usúdim, že už nie je noc ba ani ráno.
Urobím krok bližšie ku Deanovi, stiahnem mu vyhrnuté tričko, tak aby mu nebolo chladno na chrbát a prikryjem ho poriadne prikrývkou, ktorá skončila až pri jeho lýtkach. Už sa chystám odísť, keď si ešte všimnem jeho ruku, ktorá visí pár milimetrov nad zemou. Jemne mu ju zdvihnem a položím vedľa tváre. Teraz je veľmi pekný. Črty tváre sú uvoľnené a vôbec nevyzerá, akoby ho niečo trápilo či mal nejakú chorobu. Ešte mu odhrniem pramienky z očí a rozhodnutý si ísť urobiť kávu sa vyrovnám.
Vôbec nečakám jeho ruku, ktorá vystrelí ku mne. Moje zápästie polapia jeho prsty, tak prudko až zalapám po dychu a nadskočím. Chcem zakričať, no na poslednú chvíľu sa udržím a pozriem mu do tváre. Mlčky sa na mňa uprú šibalské oči.
"Vystrašil si ma." Vyčítam mu ešte rozospaným hlasom, ktorý si po hodinách spánku nestihol privyknúť na rozprávanie.
"A ty si ma zobudil. Sme vyrovnaní." Teraz mi znova pripomína toho chlapca, čo sa mi hneď v prvý rozhovor vysmieval. Bol som z neho na nervy, no teraz mi skôr odľahlo. Už som nemyslel, že sa mu to niekedy vráti. Možno keby vyrastal v spoločnosti jeho správania by zodpovedalo presne tomu, aké je teraz. Drzé a vyrovnané. Pousmejem sa pripravený na odvetu.
"Nie sme, ty si ma zhodil z postele. Takže sa mi máš ospravedlniť." Poviem rovnakým drzým spôsobom.
"Ty si mi po bozku utiekol." Tento raz ma dostal a ja mu neviem odpovedať. Chvíľu uvažujem, čo na neho vytiahnuť, no potom sa zamyslím. Ušiel som, lebo .. lebo to nebolo správne. Ale to povedať nemôžem. Nedokážem si začať s niekým citovo nevyrovnaným. Určite ku mne nič necíti a to je dôvod, prečo s ním nemôžem nič mať. Len je na mne závislým, lebo sám by medzi ľuďmi nemohol žiť.
"Prečo nepokračuješ, Jul?" Urobí pauzu za otázkou, aby mohol následne uštipačne dodať moju prezývku.
"Nemal si ma bez dovolenia pobozkať." Pokračujem v jeho hre, ako chcel. Tento raz on stíchne a preruší očný kontakt. Vydýchnem si a chcem nám ísť urobiť raňajky, keď ma znova zachytí za ruku a stiahne k sebe na pohovku. Jeho tvár je odrazu príliš blízko mojej.
"Takže sa stačí len opýtať?" Deanov dych ma pošteklí na perách. Zaseknem sa vo vyjadrovaní a nemo hľadím do jeho priezračných očí, ktoré čakajú na odpoveď. Po pár sekundách sa ostýchavo zameriam na jeho blížiace sa pery. Neodpovedám, nedokážem to. V ten moment, keď sa mojich úst dotknú jeho jemné a studené odstrčím ho od seba.
"Nie, mám ťa rád Dean, ale inak, než si myslíš a u teba je to rovnako. Už to prosím nerob." Prehltnem, no ešte stále nie som schopný vstať.
"Vidíš a preto sa musíš ospravedlniť ty mne." Vôbec nie je prekvapený, zdrvený a ani sa nechystá ma nejakým spôsobom škrtiť či napadnúť.
"Ako to myslíš?" Nechápavo pokrútim hlavou.
" Klameš a tvoja veta, že som ťa len tak pobozkal nie je dobra, pretože ty by si po otázke, aj tak odmietol. Jednoducho som vyhral. Zaslúžim si niečo, čo povieš?" Už ma vážne znervózňuje, ako sa dnes správa. Nakloní hlavu do strany a usmeje sa. Tak nevinne, ale zároveň sprosto, až ma na zátylku zamrazí. Nuž stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že toto správanie je skutočne jeho pravé. Že ten nevinný chlapec, ktorý sa pýta otázky vyvádzajúce normálneho človeka z miery, je len malá časť jeho osobnosti, ktorá objavuje nové veci a premýšľa nad všetkým priveľmi bizarnými predstavami.
Než začnem premýšľať nad odpoveďou, jeho jazyk sa mi znova dobýva do úst a ja mu nestihnem, no ani nedokážem vzdorovať. Je to dlhá doba, čo som sa s niekým iným bozkával. Preto zavriem oči a rozmýšľam, aké by to bolo, keby sme boli pár. Možno ak prijmem jeho city a priznám si svoje pomôže mu to, ako nejaká forma terapie. Ale milujúci pár robí veľa vecí a ja toho nebudem schopný, on tiež nie. Drsnejšie mi narazí svojimi ústami na moje a tým mi spôsobí bolesť v ďasnách, to nie je problém, ako to jeho správanie. Z reflexu sa mu zapriem o hruď a pohladím ho po nej.
Chcem ho upokojiť, chcem, aby spomalil a bol jemnejší. Nemá šancu mu teraz vzdorovať.
Ďalej pokračujeme v bozku, až kým sa obidvaja netrhneme na dunivý buchot.
Odtiahneme sa od seba a ako ostražité zvery čakáme kým sa zvuk ozve znova. Až ja si prvý uvedomím, čo sa deje a kto ten buchot zapríčinil.
"Chlapec." Jediné, to slovo stačí, aby sme sa rýchlo postavili a obidvaja utekali do spálne.
Otvorím dvere a hneď pátram pohľadom ku posteli. Na nej však nikto nie je a tak očami skenujem ostatné miesta. Vbehnem dovnútra.
Postava vo veľkom tričku leží nehybne na zemi z druhej strany medzi stenou a posteľou. Je tam dosť veľký priestor, takže sa pokojne dostaneme k nemu z obidvoch strán a prikľakneme.
Deanovi sa do očí vrátil starý dobrý pohľad, zmätenosti a nevedomosti. Teraz hľadí do mladíkovej tváre. Viem, že len predstiera bezvedomie, alebo spánok. Jeho hrudník sa zdvíha priveľmi rýchlo, na uvoľnené telo.
"Čo si chcel dosiahnuť tým, že sa postavíš hm?" Opatrne mu položím ruky na boky a chystám sa ho vyzdvihnúť aspoň do sedu, no nedovolí mi to. Prudko sa na mňa otočí a ako nejaká divá šelma sa po rukách začne plaziť dozadu. To sa mu však vypomstí a hlavou narazí do malého stolíka so šuplíkom.
Dean ho mlčky chytí na pod pazuchy a opatrne ho vyzdvihne na posteľ.
"Pokoj, Jul ťa len chcel posadiť, ale je slaboch." Do tváre sa mi po jeho oslovení nahrnie krv.
"To nie je pravda, nie som slaboch. Obraňujem sa so založenými rukami. Chlapec si ma nedôverčivo prezerá, no Deana sa vôbec nebojí. Radšej sa ku posteli nepribližujem, nechcem ho desiť ešte viac.
"Ako si sa sem dostal? Ešte večer som ťa videl, nevyzeral si dobito.. a vedel si chodiť." Opriem sa o stenu a počúvam. Vôbec neodpovedá a ako na znak svojej mlčanlivosti sa obzrie ku mne.
Dean sa na mňa tiež otočí, akoby pochopil.
"Jul, mô.." Chce ma poprosiť, aby som odišiel, takže automaticky zareagujem.
"Urobím nám raňajky." Zahundrem a ešte stočím svoj pohľad na veveričku.
"Ty poď tiež, máme nejaké oriešky." Keď začuje slovo orech. Okamžite zapiští a rozuteká sa preč z izby.
"Risu!" Ozve sa tenký chrapľavý hlas a ja pochopím, že chlapec je zradou svojho zvieratka prekvapený a nie veľmi nadšený. Vyjdem von a privriem dvere, keby sa niečo dialo, začujem to skôr.



Dean.



"Pokoj, Jul jej neublíži." Usmejem sa na chlapca prívetivo. Jeho hnedé, ustráchané oči mi veľmi pripomínajú tie moje. Nie farbou, ale podivným strachom.
"Ja som sem nechcel, neviem prečo som tu. Ako som sa sem dostal. Nemôžem byť.." Zamotáva sa do vlastných slov. Jeho suché, popraskané ústa si žiadajú piť, aj keď o ňu nepoprosil. Rozhodnem sa vbehnúť do kúpeľne a doniesť mu umelý pohárik, ktorý tam vždy máme plný vlažnej tekutiny.
"Napi sa." Netreba ho popoháňať vypije všetko do poslednej kvapky a podá mi pohár.
"Prosím, potrebujem svoje oblečenie, musím odísť." Hlas sa mu začína chvieť. Zamračím sa na neho.
"Nemôžeš odísť." Neústupným výrazom mu dám najavo, že to myslím vážne.
"Ja sa ťa nepýtam." Odporuje mi. Tiež sa na mňa zamračí.
"Musíš mi veľa toho vysvetliť. Ako to, že vieš moje meno a odkiaľ máš, že mám len tri mesiace a pár dní? No teraz už menej, ale je to jedno. Prečo sa objavuješ na miestach, kde ja?" Začnem na neho hrnúť, on však len zomkne pery a pokrúti hlavou.
"Pamätaj, že máš na sebe stále len tričko, bez spodnej bielizne." Do tváre sa mu nahrnie krv a strápene odvráti hlavu. Ponížil som ho? Napadne ma, možno je háklivý na také veci. Mohli mu urobiť niečo podobné, ako mne a ja sa mu takto nepriamo vysmievam.. Aj tak moje otázky sú dôležité.
"Tak mi už odpovedz." Chytím ho za predlaktia a jemne s ním zatrasiem. Nepozrie na mňa.
"Prezraď mi svoje meno, aspoň to, keď už nič." Konečne na mňa znova uprie svoje hnedé dúhovky.
"Niečo za niečo." Preglgne. Zdvihnem obočie, čo asi tak bude chcieť?
"Tak hovor, svoju požiadavku." Dobiedzam na neho.
"Nemé prosby ucho tvoje vyhľadávajú,
pre niekoho nemé pre teba však hlasné sa zdajú.
Tvoje oči vidia, tvoje ústa kričia.
Utekáš po ceste plnej suchého ihličia.
Kto je ten, čo ťa naháňa?"
V hlave mi odo znie hudba nejakej smutnej piesne uspávanky.. a potom si uvedomím jeho slová..
Je to spevavá hádanka.
"Prosby, ktoré nikto nepočuje, len ja. Moje oči vidia .. Po pár sekundách nadšene vykríknem.
"Duch, je to duch!" Ale moje roztiahnuté kútiky do úsmevu sa skrivia poznaním a hrôzou.
"Ako to vieš? Ako to môžeš vedieť?" Neodpovie mi na moju otázky, povie len.
"Moje meno je Nead."
 


Komentáře

1 Evia Evia | 19. srpna 2012 v 0:05 | Reagovat

Jooj takto pokaziť ich bozk...no nevadí, určite budú aj ďalšie :-)
Žeby aj ten chlapec videl duchov? :-O to ba ale znamenalo, že si to Dean nevymýšľa...uff...Už sa nemôžem dočkať pokračovania :-) Páčilo sa miii.

2 barbor barbor | 19. srpna 2012 v 0:17 | Reagovat

dean je rozporuplná osobnosť, alebo skôr veľa osobností v jednej. teda nie priamo osobností, ale pováh. no neviem ako to presne nazvať. jeho reakcie sú niekedy ako reakcie rôznych ľudí a ja nikdy neviem odhadnúť, čo urobí a to sa mi páči. nead by o sebe mohol prezradiť viac. no a ešte by som rada vedieť, prečo nechcel jula, ale iba deana. je toho tak veľa nejasného. ach jaj.

3 katka katka | 19. srpna 2012 v 11:28 | Reagovat

zas víc otázek než odpovědí ale doufám že Julian si co nejdřív přizná , a smíři se s tím co cítí k Deanovi :-)

4 Keiko Keiko | Web | 19. srpna 2012 v 11:45 | Reagovat

tentokrát dostal Jula Dean :) začína byť rozumnejší... :) teda aspoň v niektorých oblastiach :)som zvedavá, čo bude teraz s tým chlapcom Neadom :) aj on vidí  duchov? :O alebo ako ?
veľmi pekné a teším sa na ďalšie pokračovanie, kde sa dúfam dozvieme zopár odpovedí na otázky :) alebo sa vyskytnú ďalšie okolnosti, ktoré ich budú trápiť :)

5 tsuky tsuky | 19. srpna 2012 v 12:24 | Reagovat

Hmm, Dean vyzerá, že sa mu niektoré drôtiky v hlave začíbajú spojovať,hmmmm....som yvedavá kto je ten Nead :-D

6 Rhea Rhea | Web | 20. srpna 2012 v 12:30 | Reagovat

Tak a teď jsem ještě zmatenější. Co je to za kluka??? Fakt by mě to zajímalo a jsem hodně zvědavá, co všechno máš s ním v plánu. Pěkná kapča. :-)

7 fruxik fruxik | Web | 30. srpna 2012 v 19:29 | Reagovat

Nemohl spadnout tak o chvilku dřív, aby se ještě mohli líbat?
Takže Julian ve skrytu duše chce být s Deanem. No já jsem to věděla :-D
Otázka. Kdo je Nead? Taky mě napadlo, že by mohl vidět duchy stejně jako Dean a tím pádem by si rozuměli. Zůstane u nich a nebo půjde pryč? Fuuu já se tak těším až se tohle celé rozplete. Taky mám někdy zmatené pocity :-D Ale bylo to krásné :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama