Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





III. Prebudenie a trest

31. března 2012 v 11:07 | Dämonia Emelly |  Psychiatria (D)

Pokračovanie psychiatrie. No už sa to trošililinku zlepšilo myslím. Z tohto cyklusu mám zvláštny pocit. Keď ho dopíšem, absolútne si nepamätám o čom som písala, ale poviem vám, že to nie je zlé, lebo je to iné ako bolo tamto pred tým, už len kvôli tým postavám a prostrediu. Možno je to depresívne, momentálne, ale bez dobra nie je zlo a takto to platí aj naopak.
Keby to bolo stále dobré, bolo by to nudné nemyslíte?
Užite si to :)





Dean



Celý spotený vyletím do sedu a chytím sa za mierne vlnité vlasy.
"Už si hore, bála som sa. Pššt." Utešuje ma moja verná kamarátka. Pozriem na ňu očami plnými desu a odtiahnem sa od jej chladivej náruče. S vypätím všetkých síl chytí do svojich rúčok prikrývku a potiahne ju na mňa, tým sa jej podarí ma uložiť späť do postele. Dôležité uvedomenie, že som späť v realite ma nežne pohládza a robí moje telo vláčne.
Zrýchlený dych sa pomaly upokojuje a s ním prichádza ďalší nával, tentoraz zúfalstva a plaču.
"Prečo ja? Komu som, čo spravil, že som skončil tu?" Zakryjem si oči a zvieravý pocit celého tela sa uvoľní keď sa moje vzlyky a tiché náreky, začnú ozývať miestnosťou.
"Som blázon, blázon, maniak, chorý..." Opakujem si pre seba a ani si neuvedomím, že malú dievčinku rozplačem. Až keď neucítim jej prítomnosť pri sebe, trochu sa spamätám, ale len na toľko, aby som sa vedel otočiť k rohu mäkkej miestnosti, kde sa krčí jej telíčko, mierne prechádza cez biele vankúše, pripevnené na zem a stenu.
"Leslí,...pre..."
"Nie, ty mi prepáč, že pre teba nemôžem niečo urobiť. Som len vzduch. Určite si myslíš, že som len v tvojej hlave." Znova vzlykne a schová si očká do svojich priesvitných dlaní, detinsky si neuvedomujúc, že ich aj tak vidím.
Pokúsim sa vstať z postele, ale nohy sa mi podlomia. No čo? Aj tak dopadnem len na mäkkú podlahu, po ktorej sa odplazím k nej a položím si hlavu vedľa jej kolien.
"Už neplač, ja viem, že si bola živá, určite by som si také šidlo nevymyslel. Keby si neexistovala, nikdy by som nevedel o tom novom lekárovi." Uteším ju.
" Máš ma aspoň, trochu rád?" Položí mi tú najhlúpejšiu otázku, ako len mohla, keby bola živá dám jej pár rán cez ten malý zadok.
"Jasné, že mám. Si predsa moja jediná kamarátka, ako sa môžeš pýtať také somariny?!" Ublížene sa na ňu pozriem, ona sa len usmeje a ospravedlní sa mi.
Predsa by nedovolila, aby som sa na ňu kvôli niečomu takému hneval.
"Mal by si, si ľahnúť braček. .mohlo by sa stať, že by prišiel ten nový a asi by sme mu nevysvetlili, čo sa ti deje stále keď ti dajú injekciu. Vieš, čo by si myslel, nemusím ti to ani hovoriť. Poď." Vyletí do vzduchu, len trošku nad zemou a vyzýva ma k tomu, aby som urobil to isté, ale bohužiaľ moje nohy odmietajú pracovať. Je to šok a ten bolestivý pocit, keď vám niekto ničí psychiku, je ťažké normálne konať a už vôbec chodiť. Jediné čo sa mi podarí je odplaziť sa, čo najbližšie k posteli. Lesli mi tvár oblieva krásne chladivým vánkom, ale aj napriek jej snahe, sa mi podarí na posteľ dostať až po nejakom čase.
Keď už ležím, zavriem oči a Lesline nehmotné telo sa ako vždy usadí u mňa v náruči tak, aby som ňou neprechádzal nijakou časťou tela, je to dosť nevýhoda, že je duch, chcel by som takú sestričku, možno aj dieťa živé... Nie dieťa nie nevedel by som sa o neho postarať však sa neviem ani o seba, kto by chcel mať za otca takého to človeka, ako som ja? S ústavu, zavretého. Ani žiadna žena nie, aj tak nič z toho sa nestane pretože sa z tohto pekla tak skoro nedostanem. Za všetko môžu moji rodičia.
Keby ma tu nenechali, nie nemôžem ich obviňovať. Oni si len mysleli, že som chorý. Pokúsim sa upokojiť sám seba.
"Chcel by som, aby ma aspoň raz prišli pozrieť." Neuvedomím si, že som svoju myšlienku povedal nahlas.
" Raz prídu, uvidíš." Upokojujú ma dve veľké kukadlá uprené na mňa.
"Nie, nedúfam v to už. . ale sám neviem, ako by som sa k nim zachoval." Smutne sa pousmejem.
Zrazu sa ozve klopanie na dvere. Obidvaja pootočíme hlavy ku dverám v ten moment keď vojde môj nový psychiater. Otočím sa späť, skôr než sa na mňa stihne pozrieť a zavriem oči. Nie, nie nechcem sa rozprávať, nezvládnem to. Sadne si do kresla.
"Choďte preč." Prenesiem stiahnutým hrdlom a schúlim sa viac do klbka.
"Ahoj, stalo sa niečo?" Spýta sa ma tým odborným tónom, čo tuší príznaky nejakej choroby, je to odporné. Nenávidím to. Načo sa ma pýta, keď si myslí svoje. Tých lekárov nenávidím. Zavrčím.


Julian


Ako to má v spise schizofrénia. To zavrčanie sa mi vôbec nepáči.
"Upokoj sa Dean." Prehovorím k nemu znova, no bohužiaľ bez výsledku. Otočí sa ku mne a jeho oči mi dajú jasne najavo, aké pocity v sebe má. Včera to bol skôr výsmech a sebavedomie, no toto je nenávisť, strach, bolesť. Postavím sa z kresla a začnem pred ním cúvať, keď sa posadí a pomaly tiež vstane. Keď narazím chrbtom o podklad miestnosti. Prehltnem.
"Dean, posaď sa na zem, porozprávame sa o tom." Dych sa mi takmer zastaví keď sa jeho ruky usadia vedľa mojej hlavy z každej strany. Privriem oči.
"Záchranné tlačidlo, záchranné tlačidlo." Nič iné okrem neho v hlavne momentálne nemám, keď ho konečne vylovím so svojho vrecka a stlačím ozve sa a alarm a o 5 minút potom do miestnosti vtrhnú dvaja chlapi, ktorý ho zoberú zo sebou a odnesú ho na samotku, aspoň myslím. Hryznem si do pery, keď okolo seba ucítim mierny vánok, ako keby ma niečo ovialo, ale nie je tu žiadne okno, tak neviem čo to mohlo byť.
"Asi som urobil zle, p-pôjdem po neho." Rozhodnem sa a rýchlo kráčam chodbou ku onomu miestu.
Myslím, že je to tu.... Hovoril mi to aspoň ten divný psychiater, prečo divný? Ja neviem mám z neho zlý pocit. Chlapík o ktorom nikto nevie, čo si myslí, ale nič dobré z jeho charizmy nevyplynie. Cítim to tak. Prídem pred miestnosť skade počujem prúd vody a krik môjho zverenca. Srdce mi bije takmer až v krku. Vtrhnem tam. Dean leží na zemi a tí chlapi na neho so smiechom púšťajú ľadovú vodu.
"Prestaňte, okamžite a vyveďte ho do jeho izby. Od dnes vám zakazujem používať, také praktiky na tohto človeka!" Zakričím k nim a sám dozriem na to, aby trasúce telo odniesli do jeho izby. Zabalím ho do prikrývok, vďaka bohu som našiel ešte jednu.
"Prepáč, keby som vedel čo sa stane nestlačím to, poradil by som si aj sám." Pohladím ho, ale trhne sa.
" Poviem vám jedno možno pochopíte. . Ak príde človek s bolesťou brucha do nemocnice a oni ho pošlú na onkológiu, s tým, že má rakovinu žalúdka, príde tam a nikto mu už neuverí, že je zdravý, nie že by nechceli, ale ich poznatky argumentujú proti jeho prospechu. Ja viem, musí podstúpiť kopu vyšetrení, aby sa to z istotou zistilo, ale čo keď budú tie vyšetrenia chybné a oni nasadia chemoterapiu. Zo zdravého človeka, urobia chorého a on? Môže si hovoriť, čo chce.
Ale nechce zomrieť, tak sa im podvolí, sú to predsa ľudia čo vedia všetko, že? Lekár sa pomýli a zistí to až po chemoterapii, až na sále, až keď bude skalpel hlboko ponorený v jeho tele. Môže sa stať, že zomrie,. . je to predsa riskantná operácia, ale on bol zdravý, kto mu vynahradí ten rok? Nikto.
Bol to dosť chabý príklad, možno si ma nepochopil, prečo by si mal? Som chorý nie? Vidíš ma, ako chorého a tvoje znalosti ma uznali za chorého, tak prečo ma počúvať?" Otočí sa ku mne chrbtom stále chvejúcim sa telom.
" Ako ťa mám pochopiť, keď mi to nedovolíš? Možno by som chcel, ale ty. ." On sa otočí znova ku mne. Také pochmúrne predstavy. Pomyslím si.
"Vážne by si chcel? Ak mi klameš, nikdy s tebou neprehovorím." Natiahne ku mne ruku s pevným výrazom a skenuje ma pohľadom, asi hľadá známku po hoci sebe menšej lži. Nie, ale nemá tam čo nájsť ja mu neklamem, nedovolil by som si to. Sme predsa na psychiatrii, nikdy neviem čo sa stane, aj keď mám pravdu povedať v duchov neverím a budem sa ho snažiť o tom presvedčiť, bude to ťažké nemôžem mu povedať, že duchovia neexistujú, asi by som ho naštval, ale ak ho z toho dostanem, je pravdepodobné, že ho na moje odporúčanie prepustia. Zdravého tu držať nemôžu... Myslím. Nepoznám to tu, ale Dean ma určite s pravidlami tohto zariadenia oboznámi, keď sa spoznáme.
"Možno je to začiatok, začiatok niečoho neopísateľného. Som sám
zvedavý, ale mám z toho zvláštny pocit.
 


Komentáře

1 Rhea Rhea | 31. března 2012 v 11:51 | Reagovat

No, jen doufám, že ho z toho zařízení brzo dostane. A taky, že ten druhej psychiatr dostane co proto. Tomu hajzlovi to přece nemůže projít.

2 tsuky tsuky | 31. března 2012 v 12:42 | Reagovat

naozaj fasa teším sa na ďalší

3 Evia Evia | Web | 1. dubna 2012 v 18:39 | Reagovat

Hmmmm, ja z toho zlý pocit nemám. Páči sa mi aj prvá aj druhá kapitola. A veľmi ma zaujíma, ako to pôjde ďalej. A či Dean naozaj tých duchov vidí alebo si to len predstavuje :-P
Jaj, dúfam, že bude pokračovanie čím skôr :-)

4 lili lili | 2. dubna 2012 v 20:46 | Reagovat

Až na ten uplný začatek víš o čem mluvim tak je to užasný a jestli to nedopíšeš kousnu tě  >w< jasný :D

5 frux frux | Web | 30. července 2012 v 0:53 | Reagovat

Na nich ledovou vodu! Imbecilové! Chudáček Dean. Aspoň se ten nový doktor Julian snaží nějak mu  porozumět. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama