Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





II. Peklo sa začína!

23. března 2012 v 14:54 | Dämonia Emelly |  Psychiatria (D)


Ďalšia časť nového cyklu... hmm vopred upozorňujem, že v deji nebude ani jeden z hlavných postáv nejak zlý a brutálny v sukromí, skôr sa jedná o ten profesionálny vzťah lekára a pacienta najprv. Ten kto sa tešil na zlého semeho, nech na to zabudne .. noo, ale niečo do buducnosti už mám, ale to predsa nebudem prezrádzať.

Upozornenie sem dávam, pretože to bude mať hororové prvky, žiadne rozpísané znasilnenie :D :)


Užite si to :)









Julian


Prídem bližšie k posteli a skutočne zisťujem, že tam leží muž. Jeho tvár je sympatická, no priveľmi strhaná na mladého človeka.
Je zvláštny.
Jeden pramienok vlasov sa pohne, skôr než sa tomu začnem diviť sa na mňa zahľadí belasým zrakom, príliš svetlým na človeka, ale prijateľným pre albína, ktorým aj je.
Zamrkám z rozčarovania a šklbnem sa dozadu. Chvíľu sa zaoberám premýšľaním či som neurobil chybu, ísť tak blízko a skúmať ho, ako nejaké zviera. Som, však nútený prestať.
S profesionálnym výrazom si sadnem do bieleho kresla vedľa postele.
"Ja som tvoj nový psychiater. Volám sa Julian." Predstavím sa.
On sa mi namiesto normálnej reakcie začne smiať do tváre. Rozhodí ma to, nebol som na to pripravený, ale čo sa dá čakať?
Upokojím sa natoľko, aby som si mohol prelistovať jeho zložku.
Hmm... Oslovuje mŕtvych ľudí a vraví, že sú to jeho priatelia. Každému osobne prikladá nejaké meno. Nesústredenie sa na okolitý svet, časté výpadky...
Áno, to je jeho špecifická črta v chorobe. Predstavuje si ilúzie ľudí a rozpráva sa s nimi. Sklony k schizofrénií. Mal by som sa vyhnúť priamemu očnému kontaktu. Bude sa cítiť lepšie, ak nebude mať pocit, že ho niekto sleduje. Nebudem tak vyvíjať tlak na jeho osobnosť a neprejaví sa u neho úzkosť, sprevádzaná násilím v obrane. Paranoja je základom tohto ochorenia. Aspoň v mnoho z týchto prípadov.
Potichu sa posadí. Som zamyslený tak si to ani nevšimnem. Nenápadne sa oblečie, dokonca ani to ma nevyvedie z čítania o spisoch, vedených počas jeho života tu.
Množstvo napadnutí personálu, väčšinou pri hygiene. Nič výrazné tu nevidím, no až na tých duchov.
U každého individuálne nie je nič celkom bežné. Väčšina pacientov počuje len hlasy, iní vidia iba postavy.
Až keď sa mi zaprie o stehná a nakukne mi do papierov, vtedy sa trhnem a ako som sa snažil odtiahnuť vyvalím kreslo dozadu. Vďakabohu za výplň miestnosti, asi by som si rozbil hlavu.
Tichý smiech ma preberie zo šoku, ovládaný impulzom hnevu sa postavím.
" Pekné bájky máš napísane v tej zložke." Utrie si slzy, ktoré mu vyšli z kútikov očí a posadí sa oproti mne do tureckého sedu. Podľa postavy odhadujem, že je vyšší odo mňa.
Skúmavo ma premeriava očami, ale potom sa jeho hlava stočí na druhú stranu izby.
Zvedavo pozorujem každú jeho reakciu a pohyb. Najprv len prikyvuje do prázdna, no potom sa otočí na mňa.
"Hmm, takže psychiater..." Odmlčí sa na chvíľu s prižmúrenými očami a šibalským úsmevom.
"Ako vás mám volať?" Položí mi otázku celkom pokojne, akoby sme vôbec neboli v ústave pre duševne chorých. Zarazí ma to, tak jediné čo zo mňa vypadne je krstné meno.
"Julian."
"Áaah, takže Jul." Postaví sa a prejde ku mne. Musím ostať pokojný, keď vycíti nervozitu, dovolí si. Opakujem si v hlave. Je to podobné, ako u zvierat.
Primitívne.
"Bol by som rád, ak by si, si znova sadol na posteľ." Zdôrazním slovo sadol aj s gestom pravej ruky.
Pokrčí ramená, usmeje sa a sadne si predo mňa.
"Tak Jul, už si sa niekedy staral o psychopata?" Zasmeje sa nad tým, čo povedal.
"Nie, ty si môj prvý... zverenec." Chvíľku rozmýšľam, nad vhodným názvom.
" Máš dobrý vkus. Vybrať si práve mňa." Zasa ten zvonivý smiech pretne až chorobné ticho.
Správanie malého dieťaťa ma trošku znervózňuje. Som z neho zmätený, ale je to stále človek, ktorého logika sa nedá pochopiť bez vzdelania. Musím s ním byť dlhšie. Sám seba presviedčam o tom, že to tu zvládnem, ale žalúdočná nervozita mi dosvedčuje niečo iné.
"Povedz mi niečo o sebe." Opýtam sa ho tento krát ja, nedokážem zaprieť zvedavosť.
" A načo? Máte moju zložku a všetko čo je mimo nej pre vás nebude dôležité. " Usmeje sa už menej milo a obráti sa k namaľovanému oknu. Dokonca aj tie mreže namaľovali tak reálne, že by si normálny človek považoval za skutočnosť. Dlhšie pozorovanie okna na nemeniace sa okolie, zapríčiní že to každému dôjde.
Fascinovaný oknom na okamih zabudnem, kam som bol umiestnený, pripomenie mi to až jeho zaujatý výraz,, ktorý sústredí nato isté miesto, čo pred chvíľou ja.
Predpokladám, že to on nevie rozoznať.
" Páči sa vám ten obraz? " Spýta sa ma a pootočí hlavu, iba do takej miery, aby mi videl do tváre.
"Aký obraz?" Nepochopím, až keď ukáže prstom na okno. Vzdychnem si od prekvapenia, všetky moje úvahy totiž spoľahlivo vyvrátil. Čo som sa vôbec na tej škole učil? Akurát teraz si neviem na nič spomenúť. No myslím, že pri tomto mužovi, by mi ani spomenutie nepomohlo. Ten sa vymyká nenormálnu, teda normálu? Už ani neviem ako to mám nazvať.
Nemo prikývnem a pootvorím ústa na jeho otázku, ohľadom obrazu.
"Prečo si myslíte, že som tu?" Položí mi vážnym hlasom túto polemizujúcu otázku, ja na ňu poznám odpoveď aspoň myslím.
"Pretože vidíš duchov." Uškrnie sa posmešne.
"Hej a zabudol si dodať, schizofrénia, samovražedné sklony a blá, blá, blá," Ironicky poznamená, no stále veselo sa otočí späť na mňa.
" Chcel som počuť, čo si myslíš a nie čo za príbeh si, si čítal. Príbehy sú pre malé deti, nepatria do zložiek, do života, mali by zomrieť, áno, mali." Postaví sa s neodhadnuteľným výrazom a oprie sa o operadlo kresla, na ktorom sedím.
"Prosím, rád by som to vedel." Kúskom skrytej žiadosti a šepkavej prosby sa ma snaží okúzliť, čo sa mu aj darí.
"Myslím si, že máš halucinácie a predstavuješ si duchov, tak reálne, že ich až vidíš. Možno ti niekto v minulosti veľmi ublížil a ty tomu dávaš takúto podobu, možno... možno si sa nikdy nechcel rozlúčiť s minulosťou." Záporne pokýva hlavou a prejde k posteli.
"Myslieť je pekné, vedieť ešte krajšie, tak ťa prosím nič nerob pokiaľ nebudeš vedieť, Jul." Pretočí sa na bok, aby mi bol chrbtom a pokiaľ stihnem porozmýšľať nad jeho vetou vidím, ako sa mu nadvihne paplón a zhrnú sa mu vlasy na stranu. Zatrepem hlavou, to bol určite vánok.
Hneď sa mám chuť udrieť do čela, pretože sa začnem hanbiť za vlastný príval myšlienok.
Žiadne okno nie je. Povzdychnem si a zatiaľ, čo spí sedím v kresle a čítam si. Keď už príde večer, donesú mu jedlo.
Zobudím ho potrasením ramena. Mlčky sa naje a potom skúmavo pozrie na mňa, keď zazrie striekačku v mojich rukách, stuhne.
" Je to tvoja obvyklá injekcia nie?" Spýtam sa ho pre istotu. Zrejme sa bojí ihiel, keď ho tak vidím, vyzerá ako vystrašené malé šteňa, pozerajúce do všetkých strán, odkiaľ by mohol ujsť.


Dean


"A-ano." Prikývnem a skrčím sa.
" Dean pššt, budem s tebou, len mu nevzdoruj, mohol by si, si to pokaziť." Upozorní ma Lesli a jej malé paže ma chytia za pás. Necítim to poriadne, je to skôr, len nejaký chlad a mravčenie. Vystriem ruku a zavriem oči. Hryznem si do pery a nechám si dlhú ihlu zapichnúť do ruky. Nemám rád, ten nepríjemný pocit, odporná tekutina sa mi dostane do žíl a potom do celého tela. Ešte počujem ako sa odomknú dvere a môj nový psychiater opustí izbu z tichým pozdravom.
"Peklo sa začína!" Zakričí hrubý hlas plný zlomyseľnosti, niečo ma sotí v temnote na kolená a studené ruky sa mi obtočia okolo krku.
"P...o....m...o.c." Vyhláskujem bez prúdu kyslíka, ktorý tak veľmi potrebujem.
"Kričíš priam krásne." Niekto sa mi zasmeje do ucha a kopne do mňa. Nič nevidím, je tuma. len t
"Vstávaj !" Zavrieska na mňa škrekotavý hlas. Hneď sa postavím a po sotení dopredu sa rozídem. Zrazu zacítim dlane na svojom páse, rukách, krku, stehnách.
"Nie, už dosť, už nieee!" Zakričím, ale ruky stále pokračujú... Panikárim, bez ohľadu na to, že niečo podobné už zažívam roky.
Po omdlení z tej sto krát väčšej bolesti, ako čo mi robil bývalý psychiater, sa preberiem v nejakej miestnosti, kúpeľňa ? Porozhliadnem sa. Vykachličkované steny pár malých okienok, cez ktorý preniká len biele svetlo a zhrdzavený sprchový kút oddelený vykachličkovanou stenou od rozbitého záchodu. Až teraz mi do nosa udrie silný zápach, keď namiesto vody všade vyteká krv. V ten moment sa chytím za ústa a spadnem na kolená, ako sa mi zatočila hlava z toľkej nechutnej záplavy. Pokúsim sa postaviť, ale nejde to. Rozdriapaná mŕtvola, čo mohla by ť niekedy človekom sa pohne, doteraz tu nebola, aspoň som ju nezazrel na mieste kde leží.
" Si, špinavý. ..špinavý a vieš kto som ja ?" Hovorí chrapľavým hlasom z pretrhnutých hlasiviek hlava na zemi, kotúľajúca sa ku mne.
"Nechcem to vedieť, choď odo mňa. Oháňam sa pred jej rukami a skúšam upokojiť svoj rozbúrený žalúdok. Moja chuť dáviť sa prehĺbi keď sa ma dotkne tou kostnatou rukou s časťami mäsa.
"Som tvoja mamička." Šialený smiech sa ozve celou miestnosťou.
" Urobíme si obedík s tvojich rúk, čo povieš?" Otrasiem sa a začnem okolo seba kopať a hádzať rukami.
"Nie, Nieeeeeee!" Zhrozený krik a znova temnota.
 


Komentáře

1 Evia Evia | Web | 23. března 2012 v 20:19 | Reagovat

He he he :P keby to takto pokračovalo aj ďalej, tak som tu každý deň aj dvadsať krát! (Teraz som asi tak desať, hihi). Bolo to parádne :-P ten koniec ma dorazil...Veď ty vieš, že som zvrhlá a zlá, takže som sa v tom vyžívala :P ešte ešteeee .P

2 Rhea Rhea | 24. března 2012 v 4:43 | Reagovat

Co to bylo??? Nějak ten konec nedokážu pobrat... Chudák.

3 Kik Kik | Web | 24. března 2012 v 8:13 | Reagovat

Rhea ,je to psychiatria v nej nechápeš ani jedného psychopata :D :)

4 Ariwa Ariwa | Web | 24. března 2012 v 11:24 | Reagovat

[3]: Ehm.. já to chci jít studovat a například se to dá pochopit. Pokud to tedy nesahá až do fantasy jako tady. Neříkám, že vždy víš, co od takových lidí čekat, ale někteří jsou opravdu v mezích normálnosti a spíš je ničí, když vid jaké případy tam s nima jsou. Pro srovnání :  budeš mít kašel a oni tě zavřou na oddělení nemocnice s názvem plicní, kde každý kašle krev, hleny.. a ty se tam fakt hezky cítit nebudeš a nepočítám ty chrčivé zvuky od všech lidí.. příjemné, fakt! :D

5 Kik Kik | Web | 31. března 2012 v 10:42 | Reagovat

Dala si mi nápad ,niečo použijem vďaka .. no to je pravda ,ale  niekto trebars fakt vidí aury  a môže sa stať ,že dieťa uvidí niečo čo ostatný nie a oni ho preto zavrú do blázinca ,pretože nie je normálny .. je veľa prípadov ,čo ľudí zatvárali len tak ,aby na nich mohli robiť všeliake pokusy  a  hovorili o nich ,že su chorý na hlavu ,pretože sa im experimenty nedarili .. nehovorím ,že to je teraz,ale dokumenty o takých psychiatriach su v archívoch :/ A toto nemusí byť fantasy ,čo keď si ducha ,len vymyslel ,čo keď je skutočne chorý ? vieš .., to nie je tiež od veci ..   a ďakujem za taký uvahový komentár ,dobre sa na to odpovedá .:D

6 frux frux | Web | 30. července 2012 v 0:45 | Reagovat

Tak to bylo drsné! A hodně! Co mu to píchli? :-O normální mi jehly nevadí, ale téhle bych se bála! :-D

7 Karin Karin | 14. června 2015 v 13:24 | Reagovat

Chudák proč mu pichaji  injekce. :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama