Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





I. Začíname!

19. března 2012 v 11:25 | Dämonia Emelly |  Psychiatria (D)


Teším sa na vaše reakcie. Som zvedavá či vás to zaujime. Je to len prvotný nápad ,neviem ako budem pokračovať, mám z toho zváštny pocit, ale niečo určite vymyslím.



Užite si to. :)







Dean



Lúče horúceho slnka mi pohládzajú vysmiatu tvár. Je tu vážne krásne. Veľká pláň pri stredne veľkom domčeku.
"Benny, ku mne!" Zavolám s úsmevom na svojho vlčiaka a on ku mne so štekaním pribehne. Napriahnem sa a vyhodím do vzduchu loptičku. Benny sa za ňou nadšene rozbehne, akoby to pre neho nebola iba hra. Takto sa s ním hrám, až pokiaľ nepríde čas obeda. Spolu sa náhlime domov, omámení hladom z dlhej prechádzky.
"Som doma." Zakričím dovnútra a malá hnedovláska mi už skáče do náručia.
"Lesli, no ták nie som preliezačka ." So smiechom poznamenám a dievča na sebe objímem okolo detského pásu.
"Alé tatí, ty si taký silný." Trochu sčervenám.
"Ty nezbednica." Do náruče si ju prevezme moja milovaná žena. Jedna z kučeravých prameňov jej padajú do tváre, keď na mňa uhrančivo hľadí.
"Dean, poď dnu, už dávno je hotový obed." Upozorní ma na dôležitú činnosť dňa a zavedie do kuchyne v našom trojposchodovom domčeku. Je krásny, dal som ho postaviť známemu, ktorý mi ho urobil za výpomoc u nich na farme. Objímem manželku zozadu, keď naberá jedlo do tanierikov s tichou vyhrážkou, že keď neprestanem skončí to jedlo na mojej hlave. Ospravedlňujúco až pokorne skloním zrak a radšej sa posadím k stolu.
"Čo budeme dnes robiť ocko?" Spýta sa ma moja malá dcérenka a sadne si mi na kolená.
"Pôjdeme si zajazdiť na koníkovi, čo povieš?" Pošepkám jej do vláskov a venujem jej jemný božtek. Takto si predstavujem rodinnú pohodu. Dom na vidieku s rodinou, psom, zapadajúcim slnkom a neskrotným vetrom. Urobím všetko potrebné a zoberiem Leslí, tam kde som jej sľúbil.
"Ocí, ocí a môžem toho väčšieho? Som už dosť veľká nemyslíš ?" Poskakuje okolo mňa a meria sa s mojím pásom . Je mi sotva po lakte, ale aj napriek tomu ju vysadím na dospelého bieleho žrebca.
"Tak dobre, ale budem pri tebe." Pokýva hlavou až sa jej dva vrkoče rozhojdajú.
Jazdím na ňom často a som si ním istý.
Prevediem ju po lúke a jej radosť, čo okolo vyžaruje ma prinúti sa usmievať. Vrátime sa domov, až keď zapadá slnko. Skôr než stihnem vkročiť do útulnej haly, dostanem pohlavok od manželky. Je nahnevaná. Cez štrbinky, ktoré teraz tvoria oči, mi venuje škaredý pohľad.
" Kedy sa chodí domov? Vieš, že Lesli potrebuje spať." Nevinne sa zatvárim a poškriabem sa na zátylku.
"Prepáč." Chytím ju okolo pasu a venujem jej jeden z hlbokých bozkov.
"Dobre, pre tento krát ti to odpustím." Spolu uložíme Lesli do postele a potichu cupitáme do spálne. Všetci môžu len ticho hádať, čo potom nasledovalo.
Takíto život by si prial každý, že?
Áno, aj ja by som taký chcel.
No teraz sa začína celkom iný príbeh, aký je tento...


Vždy som rozmýšľal, ako začnem písať svoj život. Či to bude kus obyčajného papiera alebo kožený zväzok knihy.
A teraz keď skutočne začínam, nemám do čoho ani čím písať. Prečo?
Bohužiaľ, predmety, ktorými si človek môže ublížiť sa ku mne nedostanú. Potrebujú ma totiž živého.
Jediné, čo môžem je snívať o malej, celkom prázdnej knižke s perom. Aj tak by môj rukopis pripomínal prvácke písmo. Žiaľ, je to tak a teraz by som mal pokračovať.
Moju izbu zdobí biely povlak s mäkkými stenami a jedným oknom. Oknom? No áno, len som sa zabudol zmieniť, že aj ten kúsok, cez ktorý by som sa mohol pozrieť na svet je nakresleným imitátorom reality. Teraz už môžete hádať kde sa asi nachádzam.
Je to psychiatria. Dobre ste hádali. Čo vám budem rozprávať? Vaše myšlienky sa už rozbehli. Predsudky voči mojej osoby sa vám rozbiehajú v hlave aj so zvedavosťou, ktorá postupuje čoraz hlbšie do vášho mozgu, vytvára akúsi šialenú túžbu odhaliť nepoznané alebo nie?
Ten muž, mladík. Je určite psychopat, možno niekoho zabil, alebo má rozdvojenú osobnosť, čo ak má sklony k samovražde?
Ani jedno z toho. Podložím si ruky pod hlavu, aby sa mi lepšie odpočívalo.
Vidím duchov, áno tých ľudí čo zomreli. Nerobím si srandu, prečo by som to aj robil?
Ale keďže ste len hlasy, prenasledujúce moju existenciu a tým priradzujúce sa k duchom, budem vás ignorovať a pokračovať vo svojom blúznení životom.
Ale je zábavné vám sem tam urobiť rozhovor, aký zvykne byť v pravých telkách, páči sa mi to.
Tak nazdar.
" Dean, vstávaj a neignoruj ma!" Zavrieska malá kučeravá dievčinka, ktorej telo sa usadilo, teda pokúšalo sa o to. Prešla mnou, ale snaha sadnúť si na môj hrudník tu bola.
"Lesli, ešte ma nechaj chvíľku spať." Zanariekam a dám si na hlavu vankúš.
"Vstávaj, vstávaj!" Kričí na mňa a jej tenký hlas sa ešte viac neprirodzene stenčí, ako ho zvyšuje. Treští mi z toho hlava.
"Dobre, už som hore spokojná?" Nevrlo sa posadím, čiže teraz sú jej nohy na druhej strane môjho chrbta. Presunie sa vedľa, pretože obraz polovice jej tela vo mne, je aj pre mňa divný a neprirodzený.
"Áno." Usmeje sa sladko a prejde mi takmer bielu ofinu, tak, aby mi skončila na boku . Je to len vánok, čo cítim, no aj tak som za jej spoločnosť rád. Keby tu nebola, asi by som sa zbláznil . No áno, som predsa v blázinci, takéto problémy sa tu riešia často, ale táto liečebňa pre duševne chorých nie je len taká obyčajná, kde vás strčia a lekári urobia všetko preto, aby vyriešili, alebo zmiernili vaše duševné stavy. No áno, ľudia sú svine. Zatiaľ čo uvažujem a prezerám si zvedavé oči malej Lesli do izby vojde môj Psychiater. Je to stredne vysoký muž. S gélom ulízané vlasy mu trčia zozadu a v prednom vrecku má na miesto pera, zrolovanú bielu vec preplnenú tabakom. Tuším cigareta. Aspoň mi niečo o nej hovoril, ešte keď som sem prišiel a pýtal sa. Teraz je však všetko iné, horšie.
"Ahoj Dean, ako sa máš?"
"Lesli, bež preč a zavri si oči." Prikážem jej a otočím sa k stene, na ktorú sa zapozerám, akoby bola stokrát
zaujímavejšia.


Muž odetý do bieleho plášťa úlisným úsmevom prejde až k mojej posteli a chytí ma za vlasy. Som ticho, viem čo bude nasledovať. Nebudem vám hovoriť detaily tejto skoro každodennej rutiny.
Je mi to nepríjemné.

Nahého ma nechá ležať na posteli. Uvidím prehľadnú hlavičku vykukujúcu z rohu mreží, čo priliehajú z druhej strany na malé okienko, umiestnené v dverách.
"Lesli, môžeš ." Zašepkám zničene a zahalím si aj krk, plný malých fliačikov. Je to predsa len dieťa a ja nechcem, aby toho bola svedkom.
Ostatní duchovia za mnou nechodia, pretože ich tá mala potvorka odohnala. Som celkom aj rád, keby ich tu bolo viac, asi by mi pukla hlava.
Maličká si ľahne ku mne a spieva mi uspávanku, akoby som bol malý.
Zasmejem sa tomu, načo sa jej nafúknu líca a otočí sa chrbtom ku mne. Celá zahanbená prestane spievať.
"Prepáč a ďakujem, že sa o mňa takto staráš, princezná." Usmejem sa a prehodím cez jej nehmotné telíčko ruku.
"Som tu len pre teba." Verím jej, pretože svojich rodičov nikdy nenašla. Viac mi o tom nepovedala, nechcel som ju trápiť. Ostala pri mne ako moja jediná kamarátka. Mal som vtedy asi dvanásť, keď som sa dostal do tohto pekla, no desať rokov ubehlo ako voda a teraz som prispôsobený chodu tohto miesta.
"Chcela som ti niečo povedať, ale prišiel bubák a pokazil mi to." Otočí sa na mňa a vyhodí samú seba do sedu.
"Nastúpil nový lekár, je ešte neskazený, ak by ťa dostal na starostlivosť namiesto bubáka, bolo by to dobré nie? Všakže?!" Ukáže mi svoje biele zúbky. Porozmýšľam o tom, ale potom sa na ňu vševediaco zamračím.
"Že ty si niečo urobila." Podozrievavo si ju premeriam.
Mám pravdu, hneď sa schová pod paplón, pretože môjmu pohľadu nevie odolať.
" Dalo mi to prácu, ale naškrabala som jeho priezvisko na tvoju starostlivosť a dala som tam aj súhlas riaditeľa." Šepne, ale v jej hlase je počuť vychvaľovanie, pretože si myslí len to najlepšie. Verí si. Ja som však veľmi prekvapený, aby som hneď prijal skutočnosť celej informácie.
"Vieš písať a chytiť pero do ruky?! " Samoľúbo sa usmeje.
"Učila som sa to zatiaľ čo si spal, celých desať rokov a čakala na vhodnú situáciu, hehe."
"Tak potom by si mohla napísať aj prepúšťací list, pre mňa, však?" V hlave sa mi zmotá nádej, ktorá hneď rozjasní steny chmúrneho väzenia.
"Nie, to nejde. Tá musí byť celá písaná ručne a musí byť potvrdená pečiatkou, čo ma riaditeľ schovanú v zamknutom šuplíku ."Posmutnie a ja tiež.
"To nevadí, teraz len dúfať, aký bude ten nový.



Julian


Fuj, hlúpa budova. Nenávidím takéto naničhodné stavby a arómu nemocnice. Zhnusený si oblečiem biely plášť a vypochodujem na chodbu.
Ako to mám len nazvať. Nie som tu z vlastnej vôle, chcel som robiť niečo doma zašitý, trebárs byť spisovateľom, maliarom, možno ešte učiteľom hudby, ale moji rodičia ma donútili isť študovať psychológiu. Nemám rád spoločnosť, nie že by som ju nenávidel skôr som utiahnutý a ten tip, čo keď je pri ňom viac ľudí je ticho.
Vďaka dobrej pamäti som vyštudoval, aj to čo som nechcel a teraz mi rodičia vybavili prácu tu. So svojimi lekárskymi konexiami zvládnu všetko. Znechutene sa uškrniem pri miestnosti voňajúcej zatuchlinou. Akoby zdochol medvedík čistotný, alebo čo.
"Hej vy ste pán Fleming ? " Ozve sa za mnou. Otočím sa na muža v takom istom odeve, ako som ja.
"Áno." Prikývnem. Strčí mi do ruky nejaký list. Začnem si ho predbežne čítať.
" Ste tu nový, oboznámim vás o chode tejto liečebne, ale až potom čo navštívite svojho zverenca. Divný úškľabok sa mu zračí na tvári. Som trochu nervózny, nečakal som, že hneď mi pridelia niekoho chorého.
Chlap ma vedie chodbou plnou kriku, smiechu, bľabotania a nárekov chorých pacientov. Nie je to nič prijemné, ale na škole, kde sa tomu venujú som si zvykol. Aj tak to v človeku vyvoláva rozporuplné pocity.
Takýchto zvukov som sa napočúval dosť, keď sme mali, ako súčasť vyučovania počúvať kazety plné tohto.
Prídeme k jedným dverám a chlap ich otvorí. V prikrývkach niekto leží, súdim podľa toho ako je nadvihnutá.
"Je to muž, tu máš jeho zložku." Podá mi žltú kartu pacienta.
"Nechám ťa tu s ním o samote, rob čo chceš, tesne pred večerou mu pichni toto. Každý tretí deň jedna injekcia, proti schize a upokojovačka." Zamračený si pozriem neznámy názov na fľaštičke s liečivom.
"Je to nejaké nové antipsychotikum?" Neviem o tom, že by sa lieky podávali každý tretí deň. Väčšinou sú formou tabliet, toto asi bude niečo nové. Predsa len som málo kedy dával pozor.
Zlostne si ma premeria a na moju otázku neodpovie. Dá mi do ruky injekciu a zamkne za nami dvere. Zneistiem.
Prečo zamkol? Rozrušený novým prístupom ma pochytí hnev. Nemám tu byť, nechcem ostať zavretý s niekým, takým. Žily na rukách mi navrú, keď sa približujem ku kreslu.

Ako môžem pracovať v takomto ústave?! Nikomu nič nevysvetlia, rovno ho zatvoria do miestnosti k psychopatovi!
 


Komentáře

1 Rhea Rhea | 19. března 2012 v 14:11 | Reagovat

No, začíná to zajímavě a depresivně. Jen doufám, že se z toho ústavu nakonec dostane. :-)

2 Tamias Tamias | Web | 19. března 2012 v 16:26 | Reagovat

zajímavé těším se na pokračování.

3 tsuky tsuky | 19. března 2012 v 17:43 | Reagovat

ummm to je zaujimavé

4 barbor barbor | 19. března 2012 v 18:29 | Reagovat

to bude ešte veľmi veľmi napínavé. páči sa mi ten nápad. mám rada zlé začiatky a potom ....... konce :) ďakujem za venovanie. veľmi si to vážim a teším sa z toho :-*

5 alexis alexis | 19. března 2012 v 20:13 | Reagovat

Vyzerá to sľubne, začiatok kapánek depresívny, tipujem že aj dalšie kapitoly nebudú o moc veselšie, ale koniec bude mať happy end, nie? :-D No uvidíme, zatial sa mi to páči :-)

6 Wierka Wierka | 19. března 2012 v 21:23 | Reagovat

mno... mno.. uvidíme

7 Evia Evia | Web | 19. března 2012 v 21:31 | Reagovat

Hmmm, mne sa to páči :P aj ten názov...napĺňa ma to :D
Tak to sa teda teším na to, čo bude teraz :D prečo zamkol? Aj ja by som rada vedela :P
Vĺčkovia a upírček mi veľmi chýbajú, ale dúfam, že ich Dean a Julian nahradí :) aspoň čiastočne :D hehe teším sa na pokračovanie

8 Mysticia-sama Mysticia-sama | Web | 20. března 2012 v 15:59 | Reagovat

Čůůů já už se těším na pokračování! První díl a jsem dokonale natěšená na další xD Krásný, a doufám, že ten novej bude hodnej, ne jako ten hajzl... Krásný ^^ :-D  :-D  :-D

9 frux frux | Web | 30. července 2012 v 0:35 | Reagovat

Pěkný začátek. Už jsem si úplně říkala: co to jako je? :-D
Takže on vidí duchy jo? Nic podobného jsem nečetla, takže mnou probíhá vzrušení a nadšení! :-D :-)
On ho znásilňuje? Hááájzl jeden! Ten pude! :-?  Jsem zvědavá, jaký bude teda ten nový doktor. Btw. duch téj malinké je tak roztomilýý :-)

10 Karin Karin | 14. června 2015 v 13:15 | Reagovat

Zajímavé jdu číst. ???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama