Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





II. Prehrešok

28. října 2011 v 16:43 | Dämonia Emelly |  Protiklady sa priťahujú (D)


Venujem Tamias k narodeninám. :)
Ešte raz všetko najlepšie a vy ostatný su to tiež užite. :)

Ethan u riaditeľa, ktorý je aj najznámejší lovec upírov mmm a ešte niekto sem príde uvidíte kto. :)







Ethan


Zhlboka sa nadýchnem a pozriem sa k stolu. Sedí tam muž asi v štyridsiatich rokoch a podpisuje nejaké papiere. Viem že o mne vie a že si ma jeho zrak okrajovo prezerá. Priblížim sa bližšie a sadnem si oproti nemu. Veľmi opatrne sa opriem o operadlo kresla a vydýchnem si. Som z neho nervózny, ale snažím sa to zakryť pod nič nehovoriaci pohľad, tiež si ho akože prezerám, ale keďže som stále ako na kôloch, veľmi sa nesnažím zapamätať si jeho tvár. Jediné, čo si ako tak všimnem je, že vôbec nevyzerá staro. Po pár minútach sa konečne uráči pozrieť do mojich nesmelých očí.
Konečne mám možnosť si ho poriadne prehliadnuť. Pomyslím si pri pohľade na jeho orieškové vlasy, slušne upravené dozadu a tvár, ktorá ma len dve vrásky na čele. Tipujem, že má deti. Všimol som si takéto vrásky u pár rodičov. Z osobnej skúsenosti to nepoznám, takže nemôžem nič namietať ale myslím si, že keby žili v stredoveku nemali by takých rozmaznaných potomkov. Pri pohľade na mňa sa pousmial a spojil ruky pod bradou, akoby videl nejaký nový úlovok rovno pred sebou. Nenápadne sa ošijem, pretože sa cítim viac ako korisť, než predátor. Ktorým by som podľa potravinového reťazca mal byť.
"Hm... Ethan, že? Tak ty si ten upír, čo som ho sem prijal?" Tá veta pôsobila celkom milo, skôr udivene, ale ja viem, čo za tým všetkým je. Volá sa to hodnotenie situácie. Jeho oči sledujú každú moju reakciu, premýšľa, čo spravím či ho nenapadnem, viem to, pretože je to inštinkt. Ja sa zasa cítim rovnako. Tiež ho sledujem takisto, pretože keby sme na seba zaútočili dopadlo by to zle pre obidve strany. Vydýchnem si prvý.
"No." Prikývnem pomaly, aby som nebudil dojem ustaršeného zvieraťa.
"A prečo si si vybral akurát túto školu, veď si určite vedel, že riaditeľom je lovec upírov." Len tak viete, aby ste sa ma na to mohol spýtať! Neodpustím si v duchu nejakú tú ironickú pripomienku. No samozrejme, že sa rozhodnem pre diplomaciu, ktorou by som ho mohol odradiť od ďalších bezpredmetných dotazov, aj keď je to normálne, že ho to zaujima, no mne to sto krát príjemné nie je.
"Pán riaditeľ, som tu preto, aby ste ma spovedali, alebo aby som sem mohol nastúpiť?" Spýtam sa na oko pokojne, ale pravdupovediac by som mu najradšej zlomil väz. Poznal to, pretože v očiach mu pobavene iskrí, z ničoho nič však jeho tvár získa prísny výraz a oči pred chvíľou pobavené, no teraz chladné, sa do mňa zabodnú.
"Vieš nedá mi to. Táto situácia je absorudná, preto ma zaujíma jedna vec." Povie a všetky papiere radikálne odsunie stranou. Konečne sa dostáva do svojej pravej povahy, podozrievavosti voči mne. Druhu, odlišného len chrupom, farbou vlasov a iným jedálničkom.
"Aká?" Prheltnem sťažka.
"Prečo chce upír ako ty navštevovať moju školu? Školu, ktorá má špeciálnu skupinu lovcov. Školu ktorú vlastní známy lovec." Spýta sa, skôr ako otázka, to pripomenie výsluch škodcov armády, ktorý som videl v telke. Hryznem si do spodnej pery a pozriem sa na dosku stolu.
"Odpovieš mi ?" Zavrtím hlavou, že nie. Neviem, čo ma k tomu vedie.. nuž nevzdám sa.
"Tak dobre, ale si zaujímavý." Uznalo sa pousmeje. Zadívam sa naňho s jasnou otázkou v očiach. Zasmeje sa.
"Každý upír by to vysypal, ale ty si mi na rovinu ukázal, že o tom nechceš hovoriť." Oprie sa o kožené operadlo honosnej stoličky. No samozrejme, že o tom nechcem hovoriť hanbím sa zato, že ma nikam inam nechcú prijať, akoby cítili, že nie som normálny. Ľudia to vlastne často cítia. Zopnuté ruky pod stolom si trochu uvoľním, pretože ma už bolia.
"Vieš dobre, kto som a aj tak si mi vzdoroval, preto." Dokončí svoju odpoveď po asi minúte môjho ticha.
"Aha..." Zaskočený jeho vyslovenými vetami sa zadívam do jeho pobavených očí.
"Ale aj napriek tomu ti musím stanoviť určité pravidlá." Očakával som to, tak ma tým ani neprekvapí.
"Vidím, že nie si ani zvedavý" Poznamená a ďalej pokračuje.
"No takže, nesmieš nikoho na tejto škole napadnúť ani pohrýzť, ináč ťa rovno zabijem. Budeš pod dohľadom lovcov upírov, ktorí sú na tej nižšej školenej úrovni. Za chvíľku sa s nimi zoznámiš." Prenesie a kývne hlavou k dverám.
Za pár sekúnd do riaditeľne vtrhne chlapec o hlavu vyšší odo mňa, v tvári má vražedný pohľad a silou tresne riaditeľovi o stôl.Riaditeľ, ten ani nežmurkne a ďalej sa naňho s kamennou tvárou pozerá.
"Prečo si k**** prijal toho netvora na túto školu ?! Hm?!" Keď zakričí, až mnou mykne a vystrašene sa vtisnem do kresla. Momentálne je to totiž jediná moja záchrana.
"Ja už pôjdem, len mi prosím dajte rozvrh." Priškrteným hlasom poviem a otočím sa k nemu chrbtom, aby som čo najskôr mohol vypadnúť. Oproti mne sa zrazu postavia ďalší traja a medzi nimi ten chlapec, čo ma sem strčil, už nemá priateľský pohľad, ale pohŕdavý. Ani nestihnem zareagovať a už ma niekto prudko otočí k sebe.
Dívam sa do zreničiek toho, ktorého krv som pil včera v noci, tie oči si pamätám a ako vidím, aj on moje. Najprv ho to prekvapé, potom ma hodí o stenu a prigškrtí ma celou svojou silou.
"Stačí jeden zlý pohyb a zlomím ti väz!" Precedí nenávistne skrz zuby. Slabšie zakňučím, pretože rozprávať mi nie je dovolené.
"Už ti na to kňučanie neskočím." Odfrkne si, akoby držal v rukách nejakú príšeru. Okamih dusného mlčania a potom konečné rozhodnutie riaditeľa.
"Sirion, pusť ho." Cítim ako sa mu trasú ruky na mojom krku, chce ma zabiť. Zaskučím opäť.
"Prečo by som mal, otec ?! Veď to je to monštrum, čo ma včera v noci uhryzlo!"
Ešte viac pritlačil na môj krk a ja som cítil stekajúcu krv po vlastnom kútiku úst. Dusím sa ňou hromadí sa mi v ústach.
"Ak ho hneď nepustíš, tak ťa potrestám! Ten upír je oddnes žiak našej školy, takže ho nemôžeš bez následkov zabiť, rozumieš?!" Riaditeľov prísny pohľad donúti toho Siriona pustiť ma na zem, kde začnem kašľať ako zmyslov zbavený.
No bohužiaľ, ja som nebol obyčajný upír, teda ktokoľvek mi cez deň mohol ublížiť ako človeku. Len s tým rozdielom, že som si to v noci musel doplniť krvou, zranenia sa mi cez deň v takej miere ako ľudom nehojili, skoro vôbec. V noci som mal schopnosti, no cez deň som mohol len chodiť po slnku. Je to daň za život.
Vykašlem zvyšnú krv a pri prekvapených i nenávistných výrazoch sa postavím a pritlačím k stene.
Riaditeľ na mňa pozrie spýtavým pohľadom. Viem, čo chce vedieť, ale ja o tom nechcem hovoriť.
"No tak, bude to? Alebo ťa mám rovno zabiť?" Povie a priblíži sa o krok ku mne, opierajúc sa zadkom o stôl.
"Ja som potreboval krv." Snažím sa hovoriť pokojným tónom. Jediný riaditeľ, ktorý je najbližšie, môže vidieť moje chvejúce sa pery a stuhnuté telo.
"Vidíš, rovno ho treba zabiť, takéto monštrá sem nepatria." Zas ten nahnevaný hlas. Napadne mi háčik v pravidlách, ktoré mi dal. Vzpriamim sa, pokúšajúc sa pôsobiť viac, ako čistokrvný upír.
"Naša dohoda platí od dnes, ale keby ste ma zabili, tak tým by ste potvrdili svoju nenávisť k upírom a to by vaša reputácia udržovania mieru utrpela, nemyslíte?" Poviem a šibalsky sa zatvárim, až sa sám sebe musím čudovať, akú odvahu dokáže mať upír, keď mu ide o srdce. Riaditeľ sa mi zdá byť až príliš pokojný, ako keby čakal, že niečo také poviem. Keďže na mňa všetci pozerajú, ako na príšeru, rozhodnem sa ešte dodať.
"Šiel som do tej vašej nemocnice a nechceli mi dať transfúziu, nemôžem zato, že som bol... " Hltnem slinu. "hladný."Možno je fakt za ten mier a s týmto počítal, alebo len rozmýšľa, ako sa dostať z tejto situácie.
"Ethan, nie si v situácii, v ktorej by si mohol vyjednávať, ale ak môjho syna zbavíš značiek, ktoré si mu tam včera nechal, tak ťa pustím bez trestu. Samozrejme budeš môcť ostať na tejto škole. Porozprávam sa aj s primárom nemocnice." Mrmle si popod nos, ale potom sa zameria na mňa a na svojho syna. Bože prečo ja?! Ešte stále som sa neodvážil odlepiť od steny, predsa nepôjdem k rozbesnenej loveckej beštii, čo mi chce zlomiť väz. Pozriem sa na ostatných s tichou otázkou, či mi ho podržia, ale odvrátia hlavu, asi sa im hnusí pomáhať upírovi.. Mrzí ma to, že aj ten čo bol ku mne milý, sa teraz díva, ako keby som bol odpad. Otočím sa k riaditeľovi, ktorý ma pochopí a povie tomu psychopatovi, aby sa o nič nepokúsil. Pomaly a opatrne prikročím k nemu a postavím sa za neho.
Ale nestihnem sa ani zorientovať a už stojím pred ním. Bolestivo mi zviera zápästie, asi ma chce zabiť novým spôsobom mučenia. Šklbnem sa mu, ale ešte viac pritlačí.
"Auu... To bolí, pusť! " Plačky sa naňho pozriem.
"Už nikdy ťa nechcem vidieť za mojím chrbtom! Vyliečiš to pekne zpredu, rozumieš?" Skríkne chladne, až sa otrasiem.
"Áno, rozumiem, ale pusť... Prosím." Zanariekam, no bezvýsledne.
 


Komentáře

1 Evia Evia | E-mail | 1. listopadu 2011 v 20:54 | Reagovat

Tak to som zvedavá, ako ho vylieči! Ale je mi Ethana ľúto, chudáčik...:P

2 fruxik fruxik | Web | 31. srpna 2012 v 12:26 | Reagovat

Ani ten, co byl na Ethana hodný ho nemá rád? Chudák. Divím se, že se mu do té školy ještě chce. Proč tam vlastně jde? Má nějaký konkrétní důvod?
A Sirion asi hodně nemá rád upíry :-D
Líbí se mi to čím dál víc :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama