Tento blog obsahuje homosexuálne vzťahy a všetko čo s nimi súvisí.
Všetkých, čo sem chodia si budem rovnako vážiť, ako si vaše srdcia budú vážiť moju tvorbu.





III. Skoré odsúdenie

28. října 2011 v 17:16 | Dämonia Emelly |  Protiklady sa priťahujú (D)
Ďalšia časť a pre dnes už posledná. :)






Sirion


Dívam sa do očí tej malej pliagy, kňučiacej pod návalom bolesti, spôsobujúc mu vlastnou rukou. Až varovný pohľad otca ma donúti povoliť stisk svojich prstov. Taká mala, tenká a hebká, ale až priveľmi skazená. Vidím na upírovi, že sa chveje, ale neriešim to. Veď je to len pijavica, čo sa živí ľudským životom. Určite to iba hrá, ako tú noc. Pozerám sa naňho. Snaží sa dostať k môjmu krku. Nedarí sa mu, aj keď sa postaví na špičky, nedočiahne. Keby bol iba chlapcom, bolo by to zlaté, ale nie je.
"Mohol by si sa posadiť? " Opýta sa ma tenkým hláskom, vôbec nepripomínajúc divoké zviera.
"Hm, zaujímavé! Vtedy, keď si zo mňa jedol, si dočiahol." Sarkasticky poznamenám, dívajúc sa mu pritom na roztrasené ústa. Periférne zaznamenám, že sa Dei pousmial, ale všetci to zvedavo sledujú, ešte sme totiž nevideli čistokrvného cez deň.
"Sirion, už prestaň! On nie je len upír, je čistokrvný, to znamená, že cez deň je zraniteľný presne tak ako človek!" Ozve sa otec, už dosť podráždený. Všetci to vieme, že to tak je, aj tak nás to udivuje a mňa tiež. Urazene odfŕknem, iba som si chcel rýpnuť.
"Dobre. " Uznám a sadnem si do kresla. Rozčuľovať ho už nemienim ešte mi zakáže vstup do organizácie. Upír ku mne dôjde a rozmýšľa, ako sa dostať k môjmu krku, keďže zozadu nesmie ani to neskúša.
"Sadni si mu na kolená." Preruší ho môj "skvelý " brat, jemu venujem len vražedný pohľad, ale radšej nič nenamietam.
Upír začervená, pozerajúc sa mi do očí či môže. Stiahnem kolená k sebe aby to bral, ako dovolenie a rozkročmo sa na mňa posadí. Vtedy sa Riven zachichoce, asi nečakal poslušnosť z jeho strany. Stočím tvár na tú pijavicu, čo mi sedí na stehnách a prebodávam ju vraždiacim pohľadom. Radšej odvráti hlavu a pozrie sa na otca, teda na riaditeľa, niekedy ani ja neviem ako ho mám oslovovať.
"Ja... Musím to znovu načať, aby som to mohol zahojiť." Nervózne oznámi. Nervy do mňa vojdú ešte väčšie, ako predtým.
"To nemyslíš vážne, ty jedno malé monštrum, už sa od teba pohrýzť nenechám!" Impulzívne naňho vyletím, až podskočí a začne padať hlavou o stôl. Jeho zapišťanie ma donúti reagovať. Nevedomky ho chytím za pás a pritiahnem bližšie. Nedokážem vysvetliť ten reflex. Možno som si ho len na malú chvíľu pomýlil s bezbranným človekom. Hneď ako si to uvedomím, ho pustím.
"Nestačí, že si upír, ale ešte aj nemehlo!" Kríknem a viac sa opriem do kresla, aby som zahnal svoje konanie. Obtočí mi štíhle prsty okolo krku a priblíži sa perami k šiji, môžem cítiť jeho teplý dych na svojej koži aj keď je to upír, tak to zanecháva príjemný pocit spôsobujúci zimomriavky na chrbte. Nestihnem sa začať preklínať za tie hriešne myšlienky, čo mám, pretože ucítim bodavú bolesť a pár dúškov krvi opustí moje telo. Odtrhne sa od hrdla len preto, aby sa k nemu zase nahol a olizol kontúru, kde zanechal ranky. Trochu omámený sa na neho zahľadím.
"Hotovo." To jedno slovo ma preberie a päsťou ho zo seba zhodím. Musel som si obhájiť svoju hrdosť. Kútikom oka sa presvedčím, kam dopadol. Keď ho uvidím na zemi, len si oddýchnem z pocitu dostatočného uspokojenia, že som ho mohol aspoň udrieť za to, čo urobil. Otočím sa a vypochodujem z riaditeľne. Otec mi nemôže nič vyčítať, pretože ma hryzol, je to predsa len upír.


Ethan


Au... tak toto fakt bolelo. Pohladím si udreté miesto a utriem roztrhnutú peru, nepríjemne pulzujúcu až k spánkom. Tá sa dôsledkom krvi zacelí, ale bolesť ostáva ďalej.
"Mali by sme už ísť do triedy, myslím že je všetko vybavené." Povie jeden z tých dvoch, čo boli doteraz ticho a rukou si prečeše svetlohnedé vlasy, otočí sa s tým druhým k odchodu. Ja sa pomaly snažím postaviť zo zeme. Pohľadom sa zastavím u toho posledného. Myslím, že sa volá Riven, znova ten pohľad. Ten istý, čo majú všetci. Z tých opovrhujúcich očí, ktoré ma prebodávajú, mám chuť utiecť preč. Jediné, na čo dokážem myslieť, je jedno slovo.
"Prepáč." Za to, že som, že som sa narodil. To slovo vypadlo samo, bolí ma moje polomŕtve srdce, ktoré bije, ale aj nie. Cíti bolesť, no neprejavuje ju. Myslel som si, že to tu bude iné, že ten chlapec, čo sa ku mne ráno ozval, bude môj prvý kamarát, usmieval sa tak pekne, no teraz.... Viem že som sa mýlil. Všetko sa zničilo a to iba preto, že som bol v noci hladný. Prečo práve ja musím byť ten nenávidený nešťastník. V takej chvíli si želám len jedno. Nebyť tým, kým som.
Zachytím len prekvapené výrazy riaditeľa a Rivena. Asi nečakali, že poznám také slovo. Ale nič nehovoria, riaditeľ mi mlčky podá rozvrh a povie Rivenovi, aby ma odprevadil do triedy. S tichým pozdravom a poďakovaním vyjdem z riaditeľne a mlčky nasledujem Rivena. Zastaví po pár metroch pred dverami mojej budúcej triedy.
"Tu je tvoja trieda, je na nej značka, zapamätaj si ju." Povzbudivo sa zatvári a vydá sa smerom ku tej svojej. Možno to nebude až také zlé. Pousmejem sa, predsa len kolektív ma nepozná. Zaklopem na biele dvere s nápisom 1.B a nesmelo vojdem dovnútra. Za katedrou sedí postaršia učiteľka, ktorá osloví žiakov, aby dávali pozor, kvôli môjmu predstaveniu sa.
"Dobrý deň. Volám sa Ethan Sanguinar, pred touto školou som mal samoštúdium, takže toto je moja prvá skúsenosť." Nervózne sa usmejem a prechádzam očami po triede. Vidím skúmajúce pohľady, aj znudené, len jeden je nenávistný, Sirionov. Bol som taký rozrušený, že som aj zabudol nato, čo mi riaditeľ hovoril. Stuhnem.
"Tak pán Sanguinar, posaďte sa k Sirionovi, iné voľné miesto nie je." Učiteľka sa na mňa usmeje a ja jej ľahko skrivený úsmev opätujem. Snažím sa posadiť čo najďalej od Siriona a pomaly pretrpím prvú hodinu. Ako náhle zazvoní, Sirion buchne do lavice a pri obchádzaní mojej stoličky ju prevráti, aby som spadol. Celá trieda stíchne a potom sa začne smiať. Rýchlo pochopia, že ma Sirion nevzal a venujú mi samé výsmešné pohľady, poniektorí dokonca Sirionovy poprajú úprimnú sústrasť, že musí sedieť s takou laboratórnou myšou, ako som ja, samozrejme narážajú na moje snehobiele vlasy a čierno-červené oči. Asi je tu Sirion niečo ako kráľ a všetci sa mu podlizujú. Super. Majú ho tu určite radi, keď ma tak skoro odsúdili. Postavím sa na nohy a rýchlym krokom odídem preč. Snažím sa plynulo dýchať, nič si nepripúšťať, ale očakávanie, ktoré som mal ma napokon dostane. Pritrafí sa úzkosť a ja to proste neviem udržať. Vybehnem hore po nejakých schodoch a rozrazím dvere asi na strechu. Sadnem si do najtmavšieho kúta a konečne sa rozplačem. Mám dostatok sily udržať to v triede, ale v samote sa poddám všetkému dnes zažitému... Myslel som si, že to bude iné, že škola bude konečne jeden príjemný zážitok. Mýlil som sa.
 


Komentáře

1 tamias tamias | 28. října 2011 v 17:47 | Reagovat

chudáček upírek, jsem asi cíťa ale ke konci mi slzí oči

2 Evia Evia | E-mail | 1. listopadu 2011 v 21:01 | Reagovat

Vaaaaaau! Biele vlasy? Krása, Ethan sa mi začína páčiť čím ďalej tým viac :P
A ten riaditeľom synáčik nie je až taký zlý ako sa zdá, že? :)

3 fruxik fruxik | Web | 31. srpna 2012 v 12:33 | Reagovat

Že mu za to fakt stojí. Ach jo. Chudák Ethan. Je mně ho líto. Místo, aby se ostatní snažili mu to zpříjemnit, tak to dělají horší a horší...
No strašně se mi líbilo, jak Ethan Sirionovi seděl na nohách. muhehehehh :-D To bylo cute :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama